11.02.2011, 00:00

Tri nevšedné slovenské ľúbostné príbehy

Židovka a moslim? Zn. Veľká láska
Mária a Habiib sú z úplne iných krajín i z úplne iných kontinentov. A predsa sa ľúbia bez predsudkov

Beloška a černoch ruka v ruke prechádzajúci sa bratislavskými ulicami? Židovka a moslim, ktorí si plánujú spoločný život? Slovenka a Somálčan, ktorí spolu hovoria po anglicky? Ak vám v hlave bliká výstražná kontrolka, tak ju vypnite. Láska bez predsudkov existuje.

Mária a Habiib sa stretli tak trochu pracovne. Ona sa v rámci svojho zamestnania stretáva s utečencami, on je jedným z nich. "Vďaka jednej pracovnej aktivite som pricestovala na Deň utečencov do Košíc. Habiib ich tam reprezentoval.“ Rozprával o sebe, o svojom úteku zo Somálska a Máriu to zaujalo. "Ja som si všimla, že je na tej akcii akoby stratený aj napriek tomu, že sa priamo podieľal na jej programe. Pripadalo mi to nespravodlivé, a tak som sa s ním začala rozprávať.“ Somálčanovi sa do rozhovoru príliš nechcelo, veď podobné otázky počúva často: odkiaľ si, ako si sa sem dostal... Myslel si, že to v skutočnosti aj tak nikoho nezaujíma.

Slovo dalo slovo a nakoniec skončila dvojica na prechádzke. "Videla som, že je bystrý, ale hrozne ubitý tým, v čom žije. Že nemá žiadne podnety.“ Vymenili si telefónne čísla, potom pár esemesiek a nakoniec viseli celé hodiny na telefóne. "Časom sa nám city začali vymykať spod kontroly. Ale príjemne.“ Mária si uvedomovala, že vzťah s človekom, ktorý nemá potvrdený pobyt na Slovensku, nie je príliš perspektívny, ale i tak vyhralo srdce nad zdravým rozumom. Postupne dostal povolenie na ročný pobyt na Slovensku, učí sa náš jazyk, zoznámil sa s profesorom, ktorý mu pomohol dostať sa na štúdium Európskych štúdií a teraz mu spoločne hľadajú v Bratislave prácu. Dnes oboch tento vzťah napĺňa, robí šťastnými a posúva.

I keď obaja pochádzajú z úplne odlišných svetov, sú si vraj až príliš podobní. "Ja som židovka, on je moslim, a to nás omnoho viac spája ako rozdeľuje. Nech ma už viac nikto nepoučuje o kultúrnych rozličnostiach. Je to klišé, a napokon je všetko v skutočnosti aj tak o ľudských hodnotách, a nie o konci sveta, z ktorého kto pochádza.“ I keď malé konflikty na začiatku prichádzali. Napríklad keď Habiib jedol kuracie soté vidličkou a lyžičkou. Veď každý Somálčan predsa vie, že na pokrájané mäso nožík netreba. Len Slováci to nie a nie pochopiť. "Ja som mala na začiatku tendenciu ho v takýchto situáciách prevychovávať. To však vôbec nie je potrebné. Veď na čo používať nožík na pokrájané mäso?! Toto je "multikulti“ v praxi.“

Budúcnosťou je pre tento netradičný pár Slovensko. "Je to ťažká cesta, ale asi sme sa našli.“ A i keď ani jeden z nich nechodí v ružových okuliaroch, niekedy poznámky o tom, ako ide Habiibovi o azyl, zamrzia. No oni dvaja najlepšie vedia, že prežívajú niečo výnimočné.

 

Miluje ma. I keď mám o tridsať rokov viac
Historik Pavel Dvořák si vzal Danielu - spolužiačku svojej dcéry
 Historik a spisovateľ Pavel Dvořák na svoju životnú lásku čakal dlho. Prišla, až keď sa rozpadlo jeho dvadsaťročné manželstvo. A nebolo by na tom vôbec nič zvláštne, keby Daniela nebola rovesníčkou jeho dvoch detí a nemala o dvadsaťosem rokov menej ako on sám. "Moja manželka bola spolužiačkou mojej dcéry,“ rozuzľuje Pavel Dvořák komplikovaný príbeh. Poznal ju od útleho detstva, veď bola súčasťou rodiny ešte ako stredoškoláčka. V období, keď ju na prvýkrát neprijali na vysokú školu, stretli sa pri spoločnom nakrúcaní filmov a zistili, že sú si bližší oveľa viac, ako len pracovne. "Moja dcéra sa o to výrazne pričinila. Povedala: zober si už konečne tú Danu, veď sa s tebou nedá vydržať.“ A otec dcérsku radu poslúchol.

Keď sa Dvořákovci brali, mnohí vraveli: tá si ho berie pre slávu a pre peniaze, no Pavel bol vtedy chudobný ako kostolná myš. "Boli sme si asi súdení, len ja som mal strach z toho vekového rozdielu. Ona vôbec.“ Daniela mala o všetkom jasnú predstavu. Že sa dostane na štúdium histórie, že sa stane úspešnou vedkyňou, že bude mať dve deti a mladšie z nich bude dievčatko... Všetko vyšlo do bodky. Syn dnes študuje čínštinu a španielčinu v Olomouci, mladšia dcéra hipológiu vo Walese. Pavel Dvořák má tak dva páry detí, ktoré by si mohli byť rodičmi a žiadnemu z nich to neprekáža. "Tie veľké a malé deti sa naozaj milujú.“

S manželkou Danielou tento rok oslavujú striebornú svadbu a na život vo dvojke sa nesťažujú. Majú spoločnú nielen lásku k histórii, ale aj k jazde na koni, splavovaniu rieky či turistike. "Museli sme sa spolu naučiť žiť ako všetci. A keď sa na seba hneváme, jeden ukáže skrížené ukazováky a ten druhý musí okamžite prestať s hnevom. To je záväzné. Trestné,“ hovorí so smiechom.

Na vekový rozdiel si už všetci zvykli, no keď sa raz objavili v televíznej šou, pristavovali neskôr Pavla Dvořáka ľudia s otázkami: "Vy máte ženu o tridsať rokov mladšiu?“ Neprajníctvo? "Skôr závisť. Ale vraveli, že nie pre tých tridsať rokov, ale preto, že si trúfam.“ Po toľkých rokoch už môže s pokojným svedomím porovnávať. A či je lepšie manželstvo so ženou v primeranom veku? "Ja myslím, že toto je práve ten primeraný vek.“

Vzdal som sa celibátu. Kvôli úžasnej žene
Ondrej zavesil kňažské rúcho na klinec. Aby sa mohol oženiť s milovanou Ildikó
Už od ôsmej triedy sa zaujímal o astronómiu a náboženstvo. Astronómia prišla a odišla, náboženstvo zostalo. Mladý študent dlho svoj sen stať sa kňazom skrýval, no bublina praskla, keď do prihlášky na vysokú školu napísal: teológia. "Vtedajší režim nás vnímal ako "nepriateľský živel“, no napriek neustálej kontrole to pre mňa boli hádam najkrajšie a najveselšie roky mladosti,“ hodnotí dnes Ondrej roky štúdia strávené v Bratislave.

Po vysviacke pôsobil krátko ako kaplán, odišiel na vojnu a neskôr sa stal správcom niekoľkých farností. "Bolo čo robiť: v jednej obci bola zanedbaná fara, v druhej kostolík, ktorý som v prvý deň ani po troch prejazdoch obcou nevedel nájsť - tak bol zarastený krovím.“ Kňaz sa vtedy pustil do odpratávania trosiek v materiálnom živote farníkov, i v tom duchovnom. V tej dobe bral svoje kňazstvo i celibát vážne. "Lenže láska je podobná ako jar: darmo si dáte predsavzatie alebo sľub, že tento rok jar nebude! Tá jar predsa príde!“ A prišla aj do jeho života. Mala meno Ildikó.

"Raz sme sa rozhodli zorganizovať splav Malého Dunaja. A práve tu rozkvitla naša láska.“ K mladej dievčine ho to zrazu začalo ťahať rovnakou silou ako k Bohu. A tak sa rozhodol, že kvôli láske kňazské rúcho zavesí na klinec a na krk si dá manželský chomút. Nikdy však neoľutoval ani jedno z rozhodnutí. Ani stať sa kňazom, ani oženiť sa, veď keby sa dalo, bral by oboje naraz. Ondrej nezaváhal, keď sa ľudia pri ich skromnom sobáši stavili, že manželstvo vydrží tak rok - dva. Ani keď išiel o svojom úmysle povedať arcibiskupovi. Ani keď sa rozhodol s manželkou odísť. "Pretože som si vážil svojich farníkov, rozhodli sme sa odsťahovať preč.“

Dvojica, ktorá je spolu už osemnásť rokov, sa usadila v malej dedine, aby nebola "na očiach“. Nájsť si zamestnanie nebolo pre bývalého kňaza ľahké, ale "obyčajnej“ práce sa nezľakol a z opravára šijacích strojov sa stal postupne audítorom kvality. Žiť v manželstve je podľa Ondreja rovnako náročné ako byť kňazom. Vo dvojici to však ide lepšie od ruky a dnes v tom zaľúbenému páru pomáhajú i dve dospievajúce deti.

Bývalý kňaz sa chce venovať popularizácii astronómie a jeho manželka aranžérstvu. "A možno sa pustíme spoločne aj do zachytenia nášho príbehu. Život má každý človek jedinečný, ale niekedy vie byť aj taký pestrý, že by to bolo na niekoľko kníh...“

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.