22.03.2004, 00:00

František Tóth: Vzali sme školám barličky istoty a priemernosti

Prečo bola potrebná reforma?
- O zmene koncepcie financovania školstva sa u nás hovorí už 12 rokov. Všetci zainteresovaní si uvedomovali, že existujúci systém nie je motivačný a bol založený na rôznych stranícko-lobisticko-rodinných klikách. Tí, ktorí boli bližšie ku krajskému či k okresným úradom, tí v starom systéme dostávali viac peňazí.

Dá sa to aj konkretizovať?
- Každoročne sme dávali do školstva asi dve miliardy kapitálových výdavkov, pritom dodnes máme školy, ktoré majú suché záchody, ale v iných školách sme vybudovali bazény. Ten, kto bol bližšie, dostal peniaze aj na bazén, ten, kto bol ďaleko, nemal ani na záchody. Uvedomovali sme si, že do vzdelávania v európskych krajinách väčšina peňazí priteká cez systém financovania na žiaka. U nás doteraz nikto nemal odvahu na takúto zmenu. My sme tú zodpovednosť na seba zobrali a spustili sme tento nový systém financovania.

Mnohí ju však kritizujú. Oprávnene?
- Samozrejme, reforma, ktorá teraz prebieha, je podrobovaná kritike. Mnohí hovoria, že normatívy sú malé. Ale k systému financovania školstva na žiaka ľudia výhrady nemajú.

My si uvedomujeme, že sa nedalo na prvýkrát vytvoriť dokonalý systém a že ten náš má nedostatky, ktoré sa v prejavia v praxi. Preto pozorne počúvame kritiku a snažíme sa ho za pochodu zlepšovať a k budúcemu roku sa budeme snažiť zlepšiť možno aj zákon, prípadne nariadenie vlády tak, aby sa v ňom odrazili všetky oprávnené pripomienky, ktoré dostaneme.

Ako dlho bude trvať toto prechodné prispôsobovacie obdobie?
- Myslím si, že to bude aspoň dva roky. Máme také skúsenosti, že keď sa mení zákon či nariadenie, naozaj trvá dva roky, kým sa s ním oboznámia všetci riaditelia. Teraz to bude rýchlejšie, lebo ide o peniaze. Ale ani dnes, keď reforma beží už tretí mesiac, si nie som z návštev škôl istý, že si všetci už zákon prečítali.
Chvíľku to potrvá, kým sa podľa nových pravidiel začnú správať všetci. Ale tento rok budeme určite ešte meniť pravidlá, doplníme, na čo sme zabudli, upravíme, čo budú školy potrebovať.

Napríklad?
- Napríklad teraz mnohí kritizujú, že sme nedali viac peňazí do škôl pre mimoriadne nadané deti. Možno, že tam dáme nejaký normatív navyše alebo to vyriešime nejako inak. V súčasnosti to môže riešiť zriaďovateľ, ktorý má vo svojej pôsobnosti možno 20 - 30 škôl, on totiž môže jednej z nich, ktorá má iné nároky, dať viac peňazí. Systém to umožňuje. My sme totiž v zákone neurčili, koľko peňazí má dostať konkrétna škola. Určili sme len, že priemerne zriaďovateľovi dávame na jeho 30 škôl tieto prostriedky, a on ich musí rozdeliť podľa potreby.

Takže riaditeľ školy nevie dopredu, koľko presne dostane?
- Mnohí aj kritizujú, že nemajú svoje peniaze isté, ale my sme spravili systém financovania na žiaka až po úroveň zriaďovateľa, ktorému posielame priemerný normatív na žiaka, na základnej škole je to 21-tisíc korún, ale zároveň zriaďovateľovi ukladáme povinnosť, rozdeliť to v rámci daných noriem podľa potrieb.

Nedopadne to ako v minulosti, že tí, čo sú bližšie k zriaďovateľovi budú budovať bazény a tí vzdialenejší suché záchody?
- Nemožno to chápať ani interpretovať tak, že zriaďovateľ jednej škole berie a druhej dáva. To je normálne prerozdeľovanie. Veď medzi jednotlivými školami sú objektívne rozdiely. Napríklad tam, kde sú starší učitelia, treba viac peňazí na tarifné platy ako tam, kde učia mladí, škola, ktorá kúri elektrinou potrebuje na kúrenie inú sumu ako tá, ktorá kúri plynom... My to z Bratislavy nevidíme, ale zriaďovateľ dokáže objektívne posúdiť podmienky a potreby jednotlivých škôl. My sme normatívy rozdelili len podľa veľkosti škôl (na ZŠ existujú tri).

Rozhodujú teda regióny?
- V minulosti mali samosprávy veľa kompetencií, ale málo rozhodovacích pák. My sme im teraz dali rozhodovaciu páku a zrazu vidíme, že ešte nie všetci vedia ňou narábať. Kritizujú nás najmä zriaďovatelia, ktorí majú jednu školu, že oni nemôžu nič prerozdeľovať. V takom prípade sa musí zriaďovateľ snažiť, aby tá jeho škola bola priemerne nákladná, nemôže ju zamerať, napríklad, na hokej, pretože s tým by boli spojené vyššie náklady, a on dostane od štátu len priemerné normatívy, ktoré na prevádzku bežnej školy stačia.

Je podobná situácia aj na materských školách?
- Tam je viac kritiky. Zriaďovatelia tvrdia, že na originálne kompetencie, teda materské školy, školské kluby a základné umelecké školy im normatívy nestačia.

Tam, kde nestačia normatívy, malo by pomôcť garantované minimum?
- Áno, to je istota, že ak zriaďovateľovi nestačia peniaze na základe normatívov, pomôžeme mu a dofinancujeme ho na 95 % minuloročných nákladov. Túto istotu budú mať školy tri roky. Zatiaľ musia nájsť riešenia na lacnejšiu prevádzku alebo iné zdroje financovania. Komu však treba doplácať, ten je evidentne drahší ako priemer.

Majú byť všetci priemerní?
- Ak chcú obce hľadať riešenia, musia sa na školy pozerať dvojako. Jednak ako na prenesenú kompetenciu, teda, školy, do ktorých musia všetky deti podľa ústavy chodiť a na druhej strane ako na originálne kompetencie, teda tzv. služby - školské zariadenia a základné umelecké školy, čo je určitá nadstavba, kam niektoré deti môžu chodiť, ale nie je to povinné.
V oblasti prenesených kompetencií prakticky všetky stredné školy a všetky VÚC okrem Bratislavy, majú nepomerne viac financií ako v minulom roku. Je to dané tým, že majú viac žiakov (v tomto roku sú stredné školy na vrchole populačnej vlny). V ďalších rokoch budú počty stredoškolákov klesať až do roku 2025.
Bratislavský VÚC je na garantovanom minime, teda 95 % vlaňajška najmä preto, že tu je racionalizácia naozaj potrebná a aj preto, že v Bratislave boli platy učiteľov vyššie ako na celom Slovensku. Bratislava bude musieť hľadať vlastné riešenia.

Ako môžu školy samy získavať viac finančných prostriedkov?
- Základným prostriedkom je zvýšiť počet žiakov. Pre školu v meste, okolo ktorého sú obce s vlastnými školami, je zaujímavé, napríklad ponukou jazykov alebo počítačovým vybavením, získať aj žiakov z týchto obcí, lebo za každého z nich jej pribudne 21-tisíc korún.

Priemerné obecné školy takto zaniknú?
- Môžu. Taký je konkurenčný boj. Rodič dá svoje dieťa tam, kde je to preňho výhodnejšie. Menšie školy sa môžu aj spojiť. Zatvoriť školu by malo byť až posledné riešenie.

Nezamestnaný rodič však často nemôže dieťaťu zaplatiť cestovné do vzdialenej školy.
- Existuje aj možnosť, aby táto škola, resp. zriaďovateľ, refundovala dochádzajúcim žiakom cestovné. Aj keby školu takéto cestovné stálo dvetisíc korún na žiaka, získa na tom 19-tisíc. Môžu zriadiť aj školský autobus.
Je len na školách, aké lákadlá deťom ponúknu.

Ako je to so stravovaním detí?
- Na jeden obed na ZŠ prispieva štát 15 korunami a školy nám vyčítajú, že jedáleň má málo peňazí. To však závisí aj od počtu stravníkov. Ak do nej chodí len tretina žiakov, tak má iste málo peňazí. Takže jedáleň (a týka sa to aj školských klubov) musí sama robiť opatrenia na zvýšenie počtu detí.

Môže stravovať aj iné osoby ako žiakov?
- Áno, to je ďalšia z možností. Vlastne až tento prvý rok spustenia nového systému nám ukáže, aká je plejáda riešení, ktoré školy dokážu nájsť. V Piešťanoch napríklad zrátali, že majú 30 školských kuchýň a uvažujú ako ich zoptimalizovať a na niektoré školy stravu dovážať.

Školám, ktoré ich zatiaľ nenašli pomôže ministerstvo podobne ako pri prenesených kompetenciách?
- Na všetky originálne, teda dobrovoľné, kompetencie už štát len prispieva, nehradí ich celé. Teda prispievať musí aj rodič, ale môže, napríklad, aj obec. Ak sú rodičia sociálne odkázaní, riaditeľ má možnosť tieto poplatky im odpustiť. My budeme situáciu monitorovať a podľa možností im tieto "odpustky" refundovať, aby škola netrpela za to, že v jej regióne je veľká nezamestnanosť.

Nepostihne v takýchto regiónoch nedostatok peňazí centrá voľného času?
- Je aj na zriaďovateľoch, aby uvažovali, či je efektívne, aby centrá voľného času a základné umelecké školy, ktoré fungujú len popoludní, sídlili v samostatných budovách a či by nemohli fungovať v budove školy, čo by znížilo náklady oboch na prevádzku. Pre deti by to tiež bolo pohodlnejšie. Túto myšlienku sleduje aj náš projekt Otvorená škola, podľa ktorého sa škola má popoludní otvoriť pre mimoškolské aktivity.

Ak sa otvoria, môžu čerpať ďalšie prostriedky zo vzdelávacích poukazov?
- Systém vzdelávacích poukazov tiež podporuje, aby si rodič sám vybral najlepšie miesto pre mimoškolskú aktivitu svojho dieťaťa. A tak sa objektívne ukáže, kto má právo na existenciu. Výborný príklad je zo základnej školy v Gbeloch, ktorá našla spôsob, ako organizovať mimoškolské aktivity tak, aby to bolo výhodné aj pre žiakov aj pre školu.

Môže byť pre školu zdrojom financií organizovanie rekvalifikačných kurzov?
- Aj toto je dobrý smer, ale má aj svoje riziká, napríklad v tom, že priestory, ktoré sa možno budú používať pár týždňov, treba vykurovať celú zimu. Ale napokon každé podnikanie je spojené s rizikom a všetci školskí pracovníci, ktorí nikdy neboli zvyknutí na riziko, sa dnes musia naučiť narábať s ním.

Myslíte si, že to zvládnu?
- Dlhé desaťročia im štát poskytoval barličky istoty a priemernosti. My sme im ich teraz vzali a ponúkame im možnosť dostať sa na špičku, ale je to spojené aj s rizikom, že môžu prísť o peniaze aj o imidž. Narábanie s rizikom je nová kompetencia, ktorú dávame do rúk manažérom v školstve a nečakáme, že to hneď zvládnu, napokon dobrý učiteľ nemusí byť dobrý manažér.

V zahraničí si takýchto manažérov školy aj najímajú.
-Aj to je jedna z možností. Môže byť aj jeden manažér pre viac škôl. Naše školy si doteraz nebudovali imidž, necítili potrebu propagovať sa, aj to sa v novom systéme zmení. Každý riadiaci pracovník by mal mať víziu svojej školy a mala by byť čitateľná pre rodičov, ktorí by sa práve podľa nej rozhodli, kam dajú svoje dieťa. Víziou môže byť napríklad, že jedna škola je založená na prísnom dodržiavaní pravidiel, iná na partnerskom prístupe. Podľa tohto nosného výchovného princípu by si škola mala vyberať aj učiteľov a dávať toto svoje zameranie najavo, aby si rodič podľa povahy dieťaťa mohol správne vybrať.

Máme už také školy?
- Väčšina našich škôl je v tomto smere hybridom. Jasnú víziu majú, napríklad, všetky cirkevné školy. Niektorým súkromným sa to podarilo, ale mnohým nie. To je dlhodobý proces. Mám hrnček zo súkromnej základnej školy v Martine, na ktorom je napísané posolstvo tejto školy: Každý z nás je v niečom najlepší.

Vláda sa zaviazala, že podporí rovnosť všetkých zriaďovateľov škôl. Akým spôsobom?
- Tá je daná tým, že sme vyrovnali normatívy štátnych, súkromných aj cirkevných škôl. V roku 2003 dostávali súkromné školy len 70 % normatívu. Všetci žiaci sú si rovní, preto majú až na špecifické výnimky rovnaké normatívy. Takže zriaďovatelia sú si rovní, ako to oni prerozdelia, ak majú viac škôl, to je už na nich.

Ale nie je touto rovnosťou normatívov daná nerovnosť škôl? Veď štátne školy nemôžu od žiakov vyberať poplatky tak ako súkromné.
- Mohla by im pridať z vlastných zdrojov napríklad obec, ktorá je ich zriaďovateľom. Ale faktom zostáva, že rovnosť v nerovnosti prehlbuje nerovnosť. Budeme si však postupne musieť zvyknúť, že rodina sa musí rozhodnúť, či investuje do chaty alebo vzdelania detí.


Neoľutovali ste, že ste sa do tejto náročnej zmeny financovania škôl pustili, aj keď podmienky, myslím finančné, nie sú práve ideálne?
- Som veľmi rád, že sme sa do tohto projektu pustili napriek odhováraniam tých opatrnejších už tento rok a napriek počiatočným problémom verím, že systém je dobrý a že to dotiahneme do víťazného konca.