26.04.2011, 00:00

Ako to vidím ja (spisovateľ Daniel Hevier): Mená a knihy

Minule som v aute počúval čítanie na pokračovanie z prózy nejakého slovenského autora. Že je slovenský sa dalo určiť podľa reálií a mien. Započúval som sa do príbehu a zaujal ma. Ba čo viac: bol výborný. Skvele načítaný i napísaný. Pristihol som sa, že v duchu hádam, kto je autorom. Na Ballu sa mi to zdalo veľmi dejové, na Kopcsaya zasa málo. Mitanu poznám dokonale, takže by to muselo byť niečo veľmi čerstvé. Potom som prišiel na to, že to napísala žena.

Tu nie som si až tak istý, pretože novú vlnu ženských prozaičiek až tak dobre nepoznám. Okrem Jany Beňovej to mohol byť každý, iba Jana Beňová nie. Potom som začal so sebou polemizovať: prečo ťa tak zaujíma podpis autora pod týmto textom? „To, že XY napísal takú dobrú knihu, mi celkom vezme chuť na literatúru,“ napísal ktosi. A Michel Foucault k tomu dodáva: „Navrhujem jednu hru: rok bez mien. Počas jedného roka by sa vydávali knihy bez mena autorov. Kritici by sa museli predierať úplne anonymnou produkciou. Mám však tušenie, že by nemali čo povedať: všetci autori by čakali s publikovaním svojich kníh do nasledujúceho roku...“

Poznám kritikov, ktorí by na ten istý text povedali, že je mizerný, keby bol podpísaný menom Hevier, a že je vynikajúci, keby tam bol podpis Pavla Vilikovského alebo Dušana Dušeka. Veru, takí sme my čitatelia – hovoríme, že kniha a text sú najdôležitejšie, ale vždy sa nedočkavo pozeráme na podpis autora. Mimochodom, tá skvelá autorka z autorádia bola Monika Kompaníková a próza, ktorá ma tak zaujala, je román a volá sa Piata loď.