04.04.2008, 00:00

Bojovník, ktorý nebojoval mečom, no mečom umrel

"Snívam o tom, že jedného dňa tento národ povstane a bude skutočne žiť podľa svojho kréda: Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní... Snívam o tom, že moje štyri deti budú jedného dňa žiť v krajine, kde nebudú posudzovaní podľa farby svojej kože, ale podľa svojho charakteru." Tieto vety vyslovil v roku 1963 Martin Luther King junior. Jeden z vodcov amerického hnutia za práva černochov bol zavraždený práve pred štyridsiatimi rokmi.

Meno po nemeckom reformátorovi
Martin Luther King junior sa narodil 15. januára 1929 v Atlante v štáte Georgia. Narodil sa ešte ako Michael King do rodiny baptistického reverenda Michaela Kinga seniora a jeho manželky Alberty Williams Kingovej. V roku 1935 však otec i syn začali používať meno nemeckého protestantského vodcu.
V roku 1948, teda len ako 19-ročný, získal titul bakalára sociológie. O tri roky neskôr absolvoval štúdium teológie a v roku 1955 získal doktorát zo systematickej teológie na univerzite v Bostone.
King tu bol už dva roky baptistickým pastorom, keď v alabamskom meste Montgomery došlo k obratu v hnutí za ľudské práva. 1. decembra 1955 bola zatknutá černošská krajčírka Rosa Parksová za to, že odmietla v autobuse uvoľniť miesto bielemu mužovi. Už nasledujúci deň sa zišli vodcovia černošskej komunity a založili Spolok za zlepšenie pomerov v Montgomery a začali rozsiahly bojkot miestnej autobusovej dopravy. King sa postavil do čela.

Černošský Gándhí
Na rozdiel od niektorých iných členov tohto hnutia však King kládol dôraz na nenásilne a pasívny odpor a svojim nepriateľom sľuboval: "Už skoro vás zdoláme svojou schopnosťou trpieť. V boji za slobodu sa budeme obracať na vaše srdcia a svedomie, až sa nám ich nakoniec podarí získať."
Rok trvajúci bojkot priniesol ovocie. 20. decembra 1956 americký Najvyšší súd konštatoval, že zásada "oddelení, ale sebe rovní" už nemôže byť pokladaná za správny výklad zákona. Kinga a jeho stúpencov však tento čiastočný výsledok nemohol uspokojiť. V roku 1957 preto vznikla pod jeho vedením Konferencia kresťanského vedenia Juhu. V prvej polovici 60. rokov King organizoval a viedol pochody za volebné právo či desegregáciu, čo viedlo v roku 1964 k prijatiu zákona o občianskych právach.
Vyvrcholením tohto hnutia bol pochod na Washington, pri ktorom asi 200-tisíc černošských i belošských demonštrantov pochodovalo k Lincolnovmu pamätníku, kde King predniesol jeden z najcitovanejších prejavov.

Martin verzus Malcolm X
Je zaujímavé, že práve v čase, keď hnutie za občianske práva slávilo najväčšie úspechy, začalo sa štiepiť. 11. augusta 1965, sotva týždeň po schválení zákona o volebných právach, došlo v jednej, prevažne černošskej štvrti Los Angeles k mohutným nepokojom, spojeným s rabovaním obchodov. 34 mŕtvych a 35-miliónová škoda na majetku však boli len začiatkom. Štyri "dlhé horúce letá" spôsobili, že sa začala vynárať nová teória rasového separatizmu. Radikálni členovia Študentského koordinačného výboru nenásilného odporu sa vzdialili Kingovej teórii o nenásilí. King trval na svojom, a preto sa dostal do ostrých konfliktov s ďalšími černošskými vodcami ako Malcolm X (Áno, som extrémista. Ukážte mi černocha, ktorý nie je extrémista, a ja vám dokážem, že patrí na psychiatriu.) či Stokley Carmichael (Odmietame americký sen vytýčený bielymi. Musíme vybudovať americkú realitu pripravenú Afroameričanmi.).
King sa tak dostal medzi dva mlynské kamene -- na jednej strane ho tlačili černošskí radikáli, aby situáciu pritvrdil, na strane druhej na neho tlačila administratíva prezidenta Johnsona, ktorá od neho chcela upokojenie.
V tejto situácii navštívil King 3. apríla 1968 štrajk memphiských smetiarov, kde predniesol svoju poslednú, priam mojžišovskú reč: "Čakajú nás ešte ťažké dni, ale mne na tom nezáleží, pretože som vyšiel na vrchol hory... a uvidel som zasľúbenú zem. Možno sa s vami do nej nedostanem."
Mal pravdu. Nasledujúci deň ho zastrelili.