24.10.2008, 00:00

Kováč pre HN: Česi na nás nedoplácali

Osobne sa zúčastnil na všetkých rokovaniach o delení republiky. Ako podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) bol stálym členom slovenskej politickej delegácie. Politik, ktorého syna uniesli v auguste 1995 do zahraničia. Exprezident Michal Kováč.

Pred 90 rokmi vzniklo Československo, pri ktorého delení ste boli aj vy. Údajne už na prvom stretnutí v brnianskej vile Tugendhat padla veta o rozdelení. Kedy ste pochopili, že rokovať sa bude iba o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky?
[[{"type":"hn-image","fid":"56568"}]]

Zásadné stanovisko padlo až na štvrtom či piatom stretnutí - Česi pochopili, že neodstúpime od požiadavky medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska v rámci konfederácie. Chceli sme dosiahnuť také štátoprávne usporiadanie, ktoré poskytne obom národnom rovnaké možnosti, práva, príležitosti... Osobne som však bol presvedčený, že Slováci si zaslúžia vlastný štát.

Česká strana však mala vo svojom programe funkčnú federáciu - dokonca mala záujem, aby kompetencie delegované na republikové orgány prešli späť na federálne...
Česi chceli udržať maximum kompetencií na úrovni federálnych orgánov. Už v roku 1991 som kritizoval českých politikov za to, že k Slovensku pristupujú z pozície staršieho a silnejšieho. Riešením mala byť konfederácia, ktorá by okrem obrany, menovej a zahraničnej politiky znamenala presun všetkých kompetencií na príslušné republiky. Chceli sme, aby bolo Slovensko zvrchovaným medzinárodným subjektom, aby svet registroval, že tu je konfederácia Českej a Slovenskej republiky. A že to nie je definitívne, ale prechodné riešenie.

Česká strana presadzovala buď federáciu alebo rozdelenie. Vedeli ste, že sa tak udeje do roka?
Vtedajší šéf slovenskej delegácie a predseda HZDS Vladimír Mečiar vychádzal z toho, že to nebude hneď v prvom roku. Myslel si, že novozvolená vláda dovládne a kompetencie sa budú odovzdávať postupne v priebehu štyroch rokov. Ja som však tušil, že to tak nebude. Museli sme sa preto s ďalšími stálymi členmi slovenskej delegácie - Milanom Kňažkom a Augustínom Mariánom Húskom, poradiť, ako ďalej. Neboli sme však dobre pripravení na riešenie od roku 1993.

Prečo?
Mali sme k dispozícii iba čiastkové materiály a nie komplexné analýzy z rôznych hľadísk. Politici sa snažili o korektné rozdelenie, boli však odkázaní na podklady od odborníkov.

[[{"type":"hn-image","fid":"56569"}]]

Znamená to, že slovenská strana nemala ku všetkým podkladom prístup?
Českí partneri pripravovali väčšinu podkladov, ku ktorým mohli politici zaujať stanovisko. Boli lepšie vybavení, poznali problematiku. Aj my by sme boli, keby sme mali rovnaký prístup a podmienky. Treba si však uvedomiť, že ak by sme k deleniu nepristupovali s dôverou, keby sme sa naťahovali o každú miliardu, nikdy by sme sa nepohli dopredu.

Česi prichádzali na rokovania z pozície dominujúceho partnera. Cítili ste sa menejcenní, resp. dávali vám najavo nadradenosť?
Boli sme si vedomí, že v mnohých veciach sú lepšie pripravení ako my. O nadradenosti či pocitoch menejcennosti však nemožno hovoriť. Poznal som Václava Klausa ešte z čias bývalého režimu - robil v banke, ja tiež, bol vo výskumnom ústave financií, ja tiež, vymieňali sme si výskumné práce.
Navyše, už počas komunizmu som vypracoval niekoľko porovnávacích materiálov, z ktorých jasne vyplynulo, že Česi na Slovákov nedoplácajú. Problém bol v tom, že podnik na Slovensku, ktorého federálny orgán sídlil v Česku, vykazoval zisk i hrubú výrobu v rámci republiky, nie v rámci Slovenska.

Doplácali teda Slováci na Čechov?
Áno, doplácali. Väčšina investícií končila v Česku, ktoré malo k dispozícii pracovnú silu zo Slovenska. Keby sa investovalo viac na Slovensku, produkcia by pripadla na konto Slovenska. Rovnoprávne usporiadanie si žiadalo, aby sa nožnice medzi investíciami smerujúcimi na Slovensko a do Česka neroztvárali, ale zužovali. Preto som presvedčený, že Česi na nás nikdy nedoplácali, skôr my na nich.

Slovensko však podľa kritikov nakoniec na rozdelenie doplatilo. Dalo sa to urobiť lepšie?
Všetko sa dá urobiť lepšie, no keď sa pozrieme na "rozvod“ Rusov a Ukrajincov, nehovoriac o bývalej Juhoslávii, bol to úspech. To, že sme sa niekoľko mesiacov dohadovali o vlajku, o názov, o 32 miliárd československých korún a neboli sme schopní dosiahnuť inú dohodu ako navrhovala česká delegácia, to bola minimálna cena. Jednoducho, česká strana nás za to presvedčila, že na tom nie je nič nespravodlivé. Keď nemáte všetky podklady a dokumenty, nezostáva vám iné, ako veriť. Na druhej strane, čo nám chýbalo? Chýbala nám samostatnosť.

Nebola však cena za ňu privysoká?
Cena by bola privysoká, keby boli obete. To, že miliardu sme mohli mať my a napokon ju dostali Česi, to nepovažujem za privysokú cenu. Cena, ktorú sme "zaplatili", stála za to. Ak považujeme získanie samostatnosti za veľký historický počin, tak to stojí nad všetkým.

[[{"type":"hn-image","fid":"56570"}]]

Tvárami delenia republiky boli predsedovia víťazných politických strán - šéf ODS Václava Klaus a šéf HZDS Vladimír Mečiar. Boli to tí najpovolanejší?
Prispieť k samostatnosti pokojnou demokratickou cestou je dobrá vec, nech ju urobí ktokoľvek. A za to im treba obom poďakovať. Aj politik je však "iba“ človek, robí v živote dobré aj zlé veci.

Mečiar sa údajne nechcel s vami radiť. Aký to bol teda vzťah?
Mečiar sa nechcel radiť s nikým. Bol presvedčený, že všetko vie najlepšie. Nebolo to tak: zle predpokladal, že konfederácia bude trvať štyri roky, zle odhadol, čo bude s poslancami Federálneho zhromaždenia. Jednoducho veril, že delenie bude trvať štyri roky.

Údajne nemal jasno ani v tom, čo chce - vždy to záviselo od toho, akú mocenskú funkciu bude v novom štátoprávnom usporiadaní zastávať...
V podstate to formulujete dobre. Nemám však potvrdené, že by v tomto zmysle viedol nejaké rozhovory.

O čom teda hovorili s Klausom?
Neviem. Keď sme sa ho pýtali na to, o čom s Klausom hovorili, tvrdil nám, že nehovorili o slovensko-českom vyrovnaní. Celkom tomu neverím. Myslím si, že obidvaja navzájom zisťovali, kto môže od koho čo získať vo svoj prospech. Rozhodujúci však bol výsledok - a tým bola obojstranná dohoda. Pravdou však je, že Slovensko sa vinou Mečiara neuviedlo na medzinárodnej scéne dobre.

Na začiatku ste Mečiara ako ministra vnútra uznávali. Neboli ste vývojom udalostí po vzniku samostatného Slovenska a nástupu do funkcie prezidenta sklamaný?
Samozrejme. Isté veci sme pochopili už v roku 1992 pred voľbami. Pochopili sme, že Mečiar nie je takým, akého sme si vybájili. Zaregistrovali sme viaceré povahové a charakterové vlastnosti, ktoré neboli dobré. Preto sme s Kňažkom a Húskom viedli istý zápas. Začiatkom roka 1992 pán Mečiar zmizol a nikomu vrátane manželky nepovedal, kde bude. Zavolal som si preto Ivana Lexu, keďže som predpokladal, že o tom niečo vie. Pripravovali sme totiž zasadnutie, na ktorom sme chceli predložiť návrh na odvolanie Anny Nagyovej. Už vtedy som vedel, že vzťah Mečiara s Lexom a Nagyovou je dobrý. Mečiar napokon na rokovanie prišiel a podarilo sa mu Nagyovú obhájiť. A vtedy sme sa utvrdili v tom, že treba niečo podniknúť. Nechceli sme niesť zodpovednosť za niečo, čo nemôžeme ovplyvniť.
V tom istom roku mi Mečiar napísal list, ktorého obsahom bola jeho abdikácia. Oľga Keltošová ma však prišla požiadať, aby som abdikačný list vrátil s odôvodnením, že Mečiar za mnou nepríde. List som vrátil s vedomím, že sa nám to raz môže "vypomstiť“.

Neľutujete, že ste Mečiarovu abdikáciu nezverejnili?
Určite nie.

V čom ste vy osobne podcenili situáciu?
Čo sa týka samotných rokovaní, spolu s Kňažkom a Húskom sme si mysleli, že v Česku sa nenájde politická sila a dostatok ľudí, ktorí by súhlasili so samostatnosťou Slovenska. Predpokladali sme, že budú takí tvrdí a nekorektní ako generácie pred nimi od roku 1918. Našťastie sme sa mýlili, že budú klásť odpor.

Nebol vznik Československa záchranou pre Slovensko?
Bol. To je historická pravda - bez českej pomoci by sme sa pomalšie dostávali dopredu.

Keďže ste nemali trojpätinová väčšinu, museli ste aj vy, ako predseda Federálneho zhromaždenia, presviedčať poslancov, aby hlasovali za rozdelenie. Muselo to byť ťažké, keďže mnohým bolo jasné, že skončia?
Nebolo to ľahké. Najprv som musel presviedčať našich z HZDS. Keď sme mali istotou, že všetci budú hlasovať, zistili sme, že to je málo a potrebujeme ďalšie hlasy. Podarilo sa nám presvedčiť niekoľkých sociálnych demokratov, ktorých viedol Alexander Dubček. To však nestačilo - neviem, ako hlasoval Dubček, ale nemám informáciu, že by hlasoval za rozdelenie. Potrebovali sme preto ďalších - rokoval som teda s terajším riaditeľom STV Štefanom Nižňanským, ktorý nebol členom Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ale bol na ich kandidátke. Dostal som od neho prísľub. Na odporúčanie ľudí z SDĽ som oslovil ešte generála Rudolfa Tvarošku.

Aká atmosféra vládla po odhlasovaní rozdelenia?
Oslavovali politici z HZDS aj SNS, hrala muzika... Boli sme šťastní, že sa nám bez boja, bez krvi, bez vzájomného osočovania podarilo dosiahnuť dohodu. Mnohí, nebudem ich menovať, ma presviedčali: nebude to dobré, z jednej strany nás budú gniaviť Maďari, Česi nás budú nenávidieť a podobne. Aj vtedy, aj dnes tvrdím: mali sme historickú šancu, bolo našou povinnosťou konať v záujme slovenského národa.

Rozhodovali ste v mene národa, hoci verejná mienka bola proti rozdeleniu. Obišli ste dokonca aj referendum...
To, čo je dobré pre krajinu, nedokáže vždy pochopiť každý. Čo možno chcieť od jednoduchých ľudí, ktorí sa politike nevenujú? Keď môžem byť samostatný, prečo by som nestál na vlastných nohách? Ak mi niekto vytýka, že na mňa dopláca, tak to zmením. Bolo by veľkou nezodpovednosťou túto šancu nevyužiť. Čo sa týka referenda, ústava ho nevyžadovala. Prečo by sme mali dávať milióny na referendum, ktoré by celú situáciu iba skomplikovalo?

V roku 1948 ste vstúpili do komunistickej strany, v 70. rokoch vás vylúčili a degradovali na nižšiu pozíciu. Po revolúcii na vaše pôsobenie v politike doplatila aj vaša rodina - vášho syna Michala Kováča uniesli do Rakúska. Nebola cena za pôsobenie v politike privysoká?
Čo som mal robiť, keď už som bol v politike. Prišiel samostatný štát a vedel som, že budú isté problémy: A vtedy som si povedal: nesmiem odísť, musím zostať. Mohol som sa vzdať, ale nemyslím si, že by som urobil dobre.

Mali sme samostatnú republiku, ktorá sa vďaka Mečiarovi neuviedla najlepšie, dnes je vo vláde opäť. Sú ľudia nepoučiteľní?
Neviem si vysvetliť, keď sa niekto hlási k Mečiarovi. Mečiar spôsobil slovenskému národu veľkú ujmu. Stálo nás veľa úsilia presvedčiť zahraničie, že Slovensko má aj iných politikov ako bol a je Mečiar. Občania mu aj napriek tomu dali najviac hlasov i vo voľbách v roku 1998 a v roku 2002. Keby boli politické špičky držali slovo a nezobrali Mečiara do vlády, Mečiar mohol byť už odstavený a HZDS mohlo začať obrodný proces.

Prečítajte si aj:
Prečo vzniklo Československo...

Dôvody vzniku prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov sú oveľa pragmatickejšie, než sme boli zvyknutí počúvať na hodinách dejepisu. Projekt Československa pritom poslúžil obom národom. Paradoxne, práve politické špičky, a nie obyvatelia, sa ho rozhodli vzdať. Pred prvou svetovou vojnou, prebiehajúcou v rokoch 1914 až 1918, boli český a slovenský národ súčasťou habsburskej monarchie. Päťdesiatmiliónový štát, ktorý od roku 1867 fungoval v podobe dualizmu, bol príkladom svojráznej, voľnej personálnej únie. Dve časti monarchie – Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko) – mali spoločnú len menu, zahraničnú politiku a obranu štátu. Český národ bol súčasťou rakúskej časti a slovenský uhorskej.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Osudové roky Československa 1939, 1968, 1993

Prvá Československá republika vznikla na troskách habsburskej monarchie. Víťazstvo, ktoré prinieslo Čechom a Slovákom relatívnu samostatnosť, ich zároveň postavilo pred starú výzvu: vyrovnať sa s mnohonárodnostným obyvateľstvom.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Osobnosti spoločných dejín

Spoločný štát Čechov a Slovákov by v tomto roku oslávil 90. rokov od svojho vzniku. Kto sú ľudia, ktorí stáli pri jeho vzniku a zániku? Aká je ich zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré ovplyvnili životy obyvateľov dvoch krajín? Prinášame vám profily kľúčových postáv československej histórie.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Porovnanie: 15 rokov po rozdelení

Kto je lepší, šikovnejší, vyspelejší? Súperenie a rivalita sa nevyhla ani národom spoločného štátu Československa. Kým Slovensko neraz ťahalo za kratší koniec, naši „západní bratia“ boli veľakrát azda vo všetkých oblastiach verejného života o krok popredu – ekonomika, doprava, kultúra, školstvo... Pocit zaostávania a menejcennosti – aj to bol jeden z dôvodov, prečo ľudí na Slovensku lákalo rozdelenie. Ostala situácia rovnaká aj po pätnástich rokoch od rozdelenia federácie? Podarilo sa nám dobehnúť náskok Čechov?

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Rozvod prišiel bez krvi a ultimát

Podvečer prvého januára, rok 1993. Slovenská televízia začína blok zahraničného spravodajstva správou z Prahy. Česká metropola sa stala cudzinou. Po bezmála sedemdesiatich rokoch spolužitia sa Slováci a Česi vybrali vlastnou cestou. „Vtedy som si prvýkrát naplno uvedomil, že spoločný štát už neexistuje,“ hovorí historik Pavol Mešťan. Z bratov sa stali susedia, Tatry a sad, v ktorom „skví se jara květ“, rozdelila hranica.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Dnešná idylka je krehká

Český pohľad. Sociológ Jiří Kabele pre HN:

Prečo sa museli Česi a Slováci rozísť?
To spojenie bolo neférové od začiatku, pretože nebola vytvorená federálna štruktúra spoločného štátu. Tá by však musela počítať nielen so Slovákmi, ale aj s Nemcami. To bol zrejme najvážnejší dôvod, prečo napokon vznikol asymetrický model na myšlienke „československého“ národa. Spoločný štát dostal v kolíske do vienka problém, ktorý počas celého storočia, v každej zlomovej situácii, vyplával na povrch.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Každý hral na vlastné „triko“

Slovenský pohľad. Sociologička Oľga Gyarfášová pre HN:

Prečo sa museli Česi a Slováci rozísť?
To je zložitá otázka, téma na niekoľko dizertačných rozpráv. Okrem toho, keďže sa to stalo, vnímame to dnes ako niečo, čo sa muselo stať, a hľadáme pre to argumenty. Dôvodov bolo viac. Podoba federácie bola začiatkom 90. rokov neudržateľná a voľby v roku 1992 vyniesli v oboch častiach federácie nekompatibilných politikov. Každý hral na vlastné „triko“, v prospech vlastného politického egoizmu.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Anketa HN

SLOVÁCI O ČESKU
Čo vám napadne, keď počujete Česká republika?
Aké je najvyššie položené miesto v Českej republike?
Aké je druhé najväčšie mesto v Českej republike?
Koľko kilometrov má spoločná česko-slovenská hranica?
Koľko rokov spolu existovalo Československo?

ČESI O SLOVENSKU
Čo vám napadne, keď počujete Slovenská republika?
Aké je najvyššie položené miesto v Slovenskej republike?
Aké je druhé najväčšie mesto v Slovenskej republike?
Koľko kilometrov má spoločná česko-slovenská hranica?
Koľko rokov spolu existovalo Československo?

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Život na hranici, ktorá nie je

Pred pätnástimi rokmi vyrástli ako huby po daždi v Beskydách a Bielych Karpatoch hraničné závory. Rozdelili pozemky, majetky aj ľudí na česko-slovenskom pomedzí. Dodnes sú pokropené slzami a bolia na obidvoch stranách. Československo na týchto miestach nikdy neprestalo existovať.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Všetci sme Čechoslováci

Rozhovor. Starosta Starého Hrozenkova Milan Vaculík pre HN:

Koľko Slovákov žije v Starom Hrozenkove?
Zhruba 20 percent obyvateľov tvoria Slováci. Prichádzali a stále prichádzajú najmä z okolitých slovenských dedín. Priženili sa k nám, získali české občianstvo, pričom mnohí si ponechali aj slovenské, a postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom. K dedine navyše patrí aj asi tisíc obyvateľov z okolitých lazov. Drvivá väčšina z nich má české občianstvo, rozprávajú však po slovensky.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Spolu aj po rýchlom „rozvode “

Pred 90 rokmi sme sa spojili. Dva národy so spoločným jazykom, kultúrou a históriou. Bratia. Spolu však nie sme už 15 rokov. Česi a Slováci. No nerozdelili sme sa úplne. V čom ešte ťaháme za jeden povraz?

Celý článok >>