24.08.2007, 00:00

Útek Slováka z francúzskej légie

Francúzska cudzinecká légia je aj po 150 rokov od svojho založenia opradená tajomstvami a legendami. Na dlhé desaťročia sa stala bezpečným azylom pre mužov so cťou, ktorí utekali pred zákonom aj vlastnou minulosťou...

Aj mnoho Slovákov bojovalo vo francúzskej légii, napriek tomu, že na Slovensku ich považovali a stále považujú za vlastizradcov a za službu v tejto elitnej armáde im stále hrozí až osemročný trest odňatia slobody.
"Na Slovensku platia stále komunistické zákony," hovorí dnes už 46-ročný Michal, bývalý premiér klas - francúzsky legionár. Tomuto nenápadnému mužovi sa podarilo to, čo sa podarí len každému desiatemu záujemcovi o náročnú službu v légii. Absolvoval vstupné testy, bez problémov prešiel previerkami gestapa v základnom tábore, vydržal tvrdý výcvik vo francúzskych Pyrenejach, až napokon získal vytúženú čiapku legionára - Kepi Blanc.
Našťastie pre neho a ostatných slovenských legionárov, Veľká matka - francúzska cudzinecká légia, dosiaľ nevydala svedectvo o službe v jej radoch ani o jednom z nich.

Dobrý capral z Aubagne
Michal je hasič záchranár, ktorý pred niekoľkými minútami skončil náročnú 24-hodinovú službu. Únava mu však očividne problémy nerobí. Pohodlne si sadol do kresla, zapálil si ľahkú Spartu a medzi šlukmi spomína:
"Na jeseň v 90. roku som opustil Slovensko a zaklopal na dvere regimentu v Aubagne pri Marseille." Michal hovorí, že regrutačných miest je po celom Francúzsku veľa, Aubagne si vybral preto, lebo tak urobilo pred ním niekoľko krajanov.
Mladému mužovi otvoril francúzsky caprál, pozval ho dnu a dal mu jesť. Ako dobrosrdečný františkán z pezinského kláštora.
"Nevedel som ani slovko po francúzsky, poddôstojníkovi však bolo jasné, že keď na dvere regimentu zabúcha mladý muž do 35 rokov, neprišiel prosiť o almužnu, ale o službu," usmieva sa. Na druhý deň sa začalo nekonečné preverovanie, pýtali sa ho na dôvody, prečo chce vstúpiť do zahraničnej armády a chodil na lekárske vyšetrenia. Keď neodpovedal na otázky alebo nepísal psychotest, podobný ako musia absolvovať napríklad policajti, pomáhal vo vojenskej kuchyni alebo sa učil po francúzsky.
Niektorí nováčikovia, ktorí zabúchali na bránu regimentu v Aubagne spoločne s Michalom, museli základný preverovací tábor z rôznych dôvodov opustiť. Michal však po ťažkom mesiaci odišiel do farmy v Castelnaudary na úpätí Pyrenejí.

LEGIONÁR MICHAL. V pozadí busta zakladateľa francúzskych légií, kráľa Filipa I. Reprosnímka autor
Zdroj: autor
LEGIONÁR MICHAL. V pozadí busta zakladateľa francúzskych légií, kráľa Filipa I. Reprosnímka autor


Krv, pot a slzy
Legionárska farma je vlastne výcvikové zariadenie na francúzskom vidieku, v ktorom poddôstojníci, obyčajne výsadkári, postupne zasvätia nováčikov do tajov legionárskeho života a naučia ich osvojiť si legionársky sľub cti. Tento základný výcvik trvá jeden mesiac a jeho súčasťou je tiež spoveď pred gestapom, vojenskými vyšetrovateľmi, ktorí ešte raz a naposledy preverujú brancov. Tí šťastnejší na konci výcviku získajú bielu legionársku čapicu. Po mesiaci sú muži zaradení do kompagnií - práporov. Každý mal tri sekcie (roty) a štyri grupy (družstvá).
"Vojaci si vytvorili vlastné teritória, na ktorých platili ich zákon a bitky tam boli na dennom poriadku," spomína Michal. Američania držali pohromade s Angličanmi, Slováci s Čechmi a Poliakmi, Rumuni s Francúzmi, ak niekto nezvaný narušil ich územie, platil krvou.
"Pri výcviku však rýchlo zabúdali na drobné šarvátky, boli ochotní jeden za druhého položiť život," dodáva vzápätí.
Učili sa klásť nálože, strieľať, pochodovať bosí 40 kilometrov a viac s plnou poľnou, spávať na snehu vysoko v horách, behať dlhé trasy. Vždy však spoločne so svojimi veliteľmi. Bez ich súhlasu nesmeli ísť ani na záchod, nesmeli si zapáliť cigaretu alebo zavolať domov.
Aj z kompagnií denne odchádzalo niekoľko legionárov domov. Nezvládli výcvik.
Po mesiaci Michal zložil legionársky sľub. Po takmer sedemnástich rokoch si už nepamätá presné znenie, spomína však, že všetci legionári pri ňom od dojatia plakali.
"Bolo to niečo v tom zmysle, že légia je naša vlasť a matka, že budeme plniť rozkazy nadriadených, ctiť si nepriateľa ako seba, nenecháme svojho druha v nebezpečenstve a nebudeme váhať pri plnení rozkazov položiť aj vlastný život."
Keď sa bývalý legionár snaží rozpamätať na slová sľubu, v očiach mu čupí zle skrývané dojatie.

Jeden verzus dvadsať
Michal spomína, že pri dlhých pochodoch v Pyrenejach, keď krvácali nohy aj duša, a nocovaní v závejoch, sa niektorí legionári zrútili a museli légiu opustiť.
"Naši velitelia nás nikdy nenútili ísť do absurdného konca, okrem toho, nežiadali od nás nič, čo by sami neabsolvovali s nami," spomína muž, ktorý mal v tom čase ešte čerstvé spomienky na bezduchý dril zo socialistickej armády.
Pri výcviku ich capral a seržant chéf kládli hlavný dôraz na spoluprácu dvoch mužov.
"Bolo známe, že ruské špeciálne jednotky pracujú v trojke, nás pripravovali na boj proti Rusom v dvojke, a prízvukovali, že budeme vždy bojovať proti presile, minimálne jeden muž k dvadsiatim."
Po absolvovaní štvormesačného výcviku dostal Michal hodnosť premiér klas a bol pripravený odísť do vojny a bojovať. Hovorí sa, že legionár je schopný do 48 hodín zasiahnuť do bojov kdekoľvek na planéte, do 24 v regióne, v ktorom hrozí krviprelievanie. Aj slovenský hasič bol pripravený.

Útek domov
Michal podpísal päťročný kontrakt a bol zaradený ako vojak na africkú základňu Džibuti s mesačným žoldom 1 480 francúzskych frankov(asi 70-tisíc slovenských korún).
"Presne si pamätám na svoj žold, pretože ako bratislavský hasič som mal ten istý, ibaže v korunách. Plat na základni vo Francúzskej Guyane bol napríklad až 9-tisíc frankov," loví v pamäti. Časť platu však legionári odovzdávali svojmu veliteľovi, ktorý im dával peniaze podľa potreby.
Michal namiesto na Džibuti však z légie utiekol.
Pre dezertérov obyčajne platí tvrdý trest - poriadna nakladačka od spolubojovníkov a prevelenie. Na základňu vo Francúzskej Guyane, z ktorej sa nedá utiecť. .
"Išiel som na vychádzku, kúpil som si civil a uniformu aj s dokladmi som uložil v skrinke na stanici v Paríži," hovorí Michal. Dnes priznáva, že to bolo rozhodnutie pod vplyvom alkoholu a svoj čin už na druhý deň oľutoval. Napriek tomu odišiel do prístavu v Marseille a chcel sa nechať najať na loď plaviacu sa do Austrálie. Bez dokladov ho však odmietli zobrať. Pokúšal sa ešte na našej ambasáde získať náhradné doklady.
"Poradili mi, aby som sa stratil, pretože ma hľadá légia," priznáva. Napokon sa vrátil domov autostopom. Dodnes svoj útek ľutuje...