22.06.2007, 00:00

Operácia Barbarossa: plán, ktorý nevyšiel

Po vypuknutí druhej svetovej vojny a podrobení veľkej časti Európy Nemecku bolo len otázkou času, kedy sa nacistická tretia ríša vrhne aj na svojho dovtedajšieho "spojenca" - Sovietsky zväz.

Stalo sa tak po necelých dvoch rokoch od paktu Molotov - Ribbentrop, 22. júna 1941.

Dvaja kamaráti
Vzťah Nemecka k Sovietskemu zväzu bol manželstvom z rozumu s veľmi neistou výpovednou lehotou. Už v straníckom programe Hitlerovej NSDAP z roku 1920 boli za hlavných nepriateľov Nemecka vyhlásené svetové židovstvo, ako aj svetový boľševizmus, ktorého hlavnou predstaviteľkou bola komunistická internacionála. Antikomunistický postoj nacistov zvýraznil aj Pakt proti Kominterne, uzatvorený v roku 1936 s Japonskom, s ktorým sympatizovali aj mnohé západné demokracie. Aj preto bola správa o uzatvorení nemecko-sovietskeho paktu o neútočení pre západ, ako aj pre mnohých vysokých nacistických straníkov, prekvapením.
Hitlerovu zmluvu so Stalinom z 23. augusta 1939 nemecké ministerstvo propagandy vydávalo za majstrovský diplomatický ťah. Čo propagandisti radšej zamlčali, bol tajný dodatkový protokol, kde si obe strany vymedzili záujmové sféry. Vďaka zmluve mohlo Nemecko bez problémov napadnúť Poľsko a dúfať, že sa na jeho obranu nik nepostaví.
Tak sa aj stalo. S istým stupňom zjednodušenia by sa dalo povedať, že Británia pomôcť nemohla a Francúzsko nechcelo. Pád a rozdelenie Poľska medzi dve susedné mocnosti boli dokonané 28. septembra, keď Nemci a Sovieti uzavreli ďalšiu dohodu o priateľstve, spolupráci a vytýčení hranice.
Diktátorom dodávala odvahu aj nemohúcnosť západu. Trvalo len dvadsať mesiacov, kým bolo obsadených trinásť európskych krajín. Osem zabral Hitler, päť pripadlo Stalinovi. Aj keď armády postupovali s plným nasadením, sovietske problémy sa prejavili už na sklonku prvého roku vojny, presnejšie 30. novembra, keď Červená armáda vpadla do Fínska.
Tzv. zimná vojna odhalila v armáde vážne nedostatky - nevhodný výstroj i taktika donútili ZSSR ustúpiť od pôvodných plánov. Fínsko síce po agresii muselo odstúpiť veľkú časť svojho územia (Karéliu), ale zostalo aspoň neutrálne a nezávislé. Sovietska slabosť bola zjavná a Nemci ju dokázali náležite využiť.

Krutá zima
Plán útoku na "spojenca", známy pod názvom operácia Barbarossa, predložil Hitler špičkám Wehrmachtu už v polovici roku 1940. S jeho uskutočnením však musel chvíľu počkať. Zdĺhavá letecká bitka o Britániu a obsadzovanie západnej Európy a Balkánu oddialili útok až do polovice roku 1941. To malo pre Nemecko osudné následky.
Sovieti totiž počas dvoch rokov od prvého paktu nezaháľali a Červená armáda (i keď bez množstva dôstojníkov, ktorí sa stali obeťou Stalinovej paranoje) bola pripravená na bezprostredný útok. Podľa historikov všetko nasvedčuje tomu, že Stalin len robil hlúpeho, aby zamaskoval vlastnú prípravu na prekvapivú ofenzívu proti tretej ríši. Nemci ho však predbehli na úsvite 22. júna.
Rýchle počiatočné úspechy zviedli nacistov k presvedčeniu, že víťazstvo je na dosah ruky. Sovietske letectvo bolo počas niekoľkých dní zničené ešte pred tým, ako vyletelo k oblakom. Množstvo sovietskych armád sa ocitlo v obkľúčení a z vojakov sa stali vojnoví zajatci. V pobaltských štátoch a na Ukrajine vítali obyvatelia Nemcov ako osloboditeľov. A už v decembri stáli Nemci pred Leningradom.
Už v zime 1941/1942 však začali Hitlerove vojská narážať na čoraz silnejší odpor ustupujúcich Sovietov, ktorí za sebou zanechávali holú zem. Priemyselné zóny boli prázdne a továrne a ľudia sa presunuli na východ. Aj napriek tomu sa ešte pred príchodom zimy v roku 1942 Wehrmacht priblížil k Stalingradu, ležiacom na rieke Volga.
Odpor silnel aj kvôli tomu, že Stalinovi sa podarilo vyburcovať národy svojej obrovskej ríše do Veľkej vlasteneckej vojny a zjednotiť ich na zúrivý boj. K obratu vo vojne pomohla aj veľmi tuhá zima, na ktorú Nemci neboli pripravení. Stalingradská protiofenzíva síce trvala len do zničenia nemeckej 6. armády vo februári 1943, ale Sovieti sa zastavili až o vyše dva roky neskôr, keď dobyli Berlín.