09.03.2007, 00:00

Južné Slovensko. Ako sme hľadali autonómiu

Na juh Slovenska sa čoraz častejšie sťahujú roduverní Slováci. Nie na tankoch ani s puškami v rukách, aby zabránili prípadnému vzniku maďarskej územnej autonómie. Prisťahovalci, ale ani domorodci totiž na slovenské Kosovo na juhu republiky neveria...

Bíňa (Béne)
počet obyvateľov 1 450
z toho 97 percent sa hlási k maďarskej národnosti

Děkujeme za vaše zavolání, litujeme, ale momentálně není nikdo přítomen, zanechte nám odkaz... vytrvalo sa ozýva telefónny odkazovač na obecnom úrade v Bíni pri Nových Zámkoch. Na tom by, samozrejme, nebolo nič mimoriadne, ak by nešlo o odkazovač na obecnom úrade v obci, v ktorej sa takmer všetci obyvatelia hlásia k maďarskej národnosti a po Čechovi tu nie je ani chýru, ani slychu...
"My sme tu taká medzinárodná firma," smeje sa starostka Bíne Erika Mesárová. Obyvatelia tejto južnej dedinky považujú miestnu prvú dámu za Slovenku. Ona sama však krúti hlavou. "Môj starý otec bol Rus, stará mama Nemka a manžel je Slovák z Plavých Vozokán, môžete si teda vybrať sám."
Erika Mesárová tvrdí, že národnosť človeka je druhoradá -- podstatné je, aký kto je. "My tu podobné problémy neriešime a medzi sebou hovoríme, ako sme sa naučili doma, prípadne ako nám jazyk narástol. Niekedy, ak treba, tak aj rukami a nohami."
Jazyk na želanie
Július Herbaczko má podľa vlastných slov v rodokmeni aj nemeckých predkov. Ako takmer všetci v Bíni, aj on sa však hlási k maďarskej národnosti. Že prečo? A prečo nie? Tu, na juhu Slovenska, to predsa nie je nič mimoriadne.
Herbaczko pracuje v miestnom roľníckom družstve (pracuje tu 70 dedinčanov), je tiež zástupca starostky a poslanec obecného zastupiteľstva. "Úradný" jazyk na družstve i na obecnom úrade je, samozrejme, maďarský, slovenčina však nikomu neprekáža. Iba dve pracovníčky na miestnom úrade sa občas zapotia ako v skleníku, keď sa snažia hovoriť po slovensky. Inak pohoda.
"My tu naozaj nemáme podobné problémy, i keď nacionalisti sa nájdu aj medzi Slovákmi i Maďarmi," pripúšťa vicestarosta. Herbaczko zároveň nezabudne doplniť: Možno naši politici tam hore miešajú karty a prihrievajú si svoju polievočku, tí o našom vzájomnom spolužití veľa nevedia. Podľa neho sa do výlučne maďarskej dediny prisťahovalo v posledných rokoch už asi desať slovenských rodín. Nikomu to neprekáža, nikto neprotestuje. Aj na dvojjazyčný život a dvojjazyčné oznamy si už všetci zvykli. Iba jeden jediný je len v slovenčine. Zákaz fajčiť. Na obecnom úrade. Možno v Bíni fajčí len slovenská menšina.
Duplikate
V bínskom vendégle (krčma) je krátko predpoludním mdlo a smutno. Niekoľko dôchodcov sa úpenlivo pokúša zviesť dve obstarožné dámy. Kupujú si ich pivom a trúnkom. Ako všade na svete. Chlapi v tomto vendégle si však štrngajú egésége (na zdravie) iba poldecákmi s pálenkou. Pivovými pohármi zásadne nie. Údajne už od roku 1848, keď výbojných uhorských Maďarov s výdatnou pomocou tisícky ruských kozákov vyprášili Habsburgovci. Svoje víťazstvo oslavovali potom typicky -- štrnganím pivovými pohármi.
Podľa Attilu Sándora, jedného z dôchodcov v krčme, ide len o plané reči slovenských a maďarských intelektuálov. "Veď kto to kedy videl štrngať si s pivom, odjakživa sa štrngalo iba s vínom a pálenkou," presviedča dôchodca. V maďarských vendéglach sa však štamgasti nevenujú národnostnej politike. Na podobné otázky sú dosť alergickí, najmä po vypití niekoľkých pohárikov. Spomenúť mužom vo vendégle snahu o vytvorenie územnej autonónie môže totiž celkom dobre vyvolať, v lepšom prípade, búrku smiechu alebo hnev. "Tí hore sa snažia za nás hovoriť, robia však viac škody ako osohu," pridáva sa druhý dôchodca.
Šenkárka v tejto smutnej krčmy ovláda aj slovenský jazyk. Prišelca však oslovuje najskôr po maďarsky téšik. Zo zvyku. Ak si objedná po slovensky, plynule prepláva na slovenčinu. Žiadny problém. V tejto dedine totiž ovládajú maďarčinu i hovorovú slovenčinu všetci takmer dokonale.
Napriek tomu správy v miestnom rozhlase čítajú dvakrát. Najskôr po maďarsky, potom po slovensky.
Slováci na juhu
Popoludní sa chystá Slovenka Iveta Šelepová do Štúrova po deti. Do približne 15 kilometrov vzdialeného mesta každodenne dochádzajú do slovenskej školy. V Bíni je totiž len jedna -- maďarská. Iveta sa i s manželom a dvoma deťmi presťahovala do tejto takmer rýdzo maďarskej dedinky na juhu Slovenska pred šiestimi rokmi z takmer rýdzo slovenskej dedinky pod Vysokými Tatrami. Spolu s nimi ďalších päť slovenských rodín. Svoje deti ako všetci ostatní Slováci vozia do Hronského Ruskova alebo Štúrova. Nikto si však nešťažuje. "Život na národnostnom území nie o národnosti, ale o tom, aký si človek."
Iveta sa napokon, nevedno prečo, celá zapýrená priznala, že pár viet už vie po maďarsky povedať aj ona.
Do you speak Slovak?
Miestnu základnú školu v Bíne s vyučovacím jazykom maďarským navštevuje 41 detí. Slovenský jazyk sa tu vyučuje päťkrát do týždňa. Maďarské deti sa však v škole naučia po slovensky sotva pozdraviť. Omnoho lepšie im ide angličtina. "Ak má dieťa talent, tak sa naučí aj po slovensky," tvrdí riaditeľka školy Katarína Svoreňová. Podľa jej slov učebná osnova v tejto škole je porovnateľná s ostatnými národnostnými školami na juhu.
Aj riaditeľka maďarskej školy sa hlási k maďarskej národnosti. Hoci jej svokor bol Slovák z Békecskej Csaby v Maďarsku, ktorý prišiel na Slovensko v roku 1927. Ako jediný Slovák v tejto rodine si písal meno so sz, ako Szvoren, jeho syn si ho poslovenčil na Svoreň a prihlásil sa k maďarskej národnosti...
Podobným spôsobom si všade na juhu nášho územia pomaďarčujú slovenské mená alebo poslovenčujú maďarské a hlásia sa k maďarskej národnosti. A volia maďarských politikov, aj keď ich vo veľkej láske vraj nemajú...
"Myslím si, že viac o nás dbajú slovenskí politici," domnieva sa Mária Haľamová. Ako jediná Slovenka pôsobí už vyše 20 rokov v obecnom zastupiteľstve -- v Bíni vlastní obchod, v ktorom sa plynule rozpráva po slovensky aj po maďarsky. Jej manžel pochádza kdesi zo stredného Slovenska a po maďarsky ho naučil ich spoločný syn, keď mal tri roky.
Ak sa tejto Slovenky spýtate, či by bol návrh na vybudovanie slovenskej školy v maďarskej dedine v zastupiteľstve "priestrelný", rovno odpovie: "Asi nie. Takto to tu je už niekoľko rokov." Aj jej deti chodili do slovenskej školy v Štúrove, teraz študujú v Ostrihome spolu s ďalšími stredoškolákmi a vysokoškolákmi z Bíne. Aj tu totiž platí -- koľko jazykov vieš, toľkokrát si človek...

Svodín (Szögyén),
počet obyvateľov 2 600
z toho 29 percent Slovákov

Klub Matice slovenskej vo Svodíne, v druhej najväčšej dedine v Novozámockom okrese, je situovaný v starom ošarpanom dome s rozbitými oknami uprostred dediny. V jeho priestoroch je sklad obilia, na priľahlom dvore skládka haraburdia. Ešte pred niekoľkými rokmi však v budove pulzoval kultúrny život tunajšej slovenskej menšiny.
"Hrali sme na harmonike, spievali slovenské piesne a zapaľovali vatry zvrchovanosti," nadšene hovorí staršia Slovenka, ktorá však svoje meno odmieta prezradiť. Vraj by sa jej v dedine pomstili. "Slovákov tu nemajú radi, sme tu poslední z posledných," vysvetľuje. "Dokonca jednu Slovenku nechceli zamestnať v obchode ako predavačku, lebo vraj nevie po maďarsky. A pritom ide o obchod, ktorý patrí Jednote Nové Zámky. Teraz chodí pracovať do Maďarska."
Keď sú dvaja Slováci na úrade
Tunajší Slováci prišli do Svodína po druhej svetovej vojne z maďarskej dediny Huta, vzdialenej od Ostrihomu asi 12 kilometrov -- bolo to v rámci vzájomného presídľovania Slovákov a Maďarov. Niekoľko rokov udržiavali čulé styky aj so svojou dedinkou. Po zániku klubu prestali fungovať aj zahraničné styky ..
"Nestačili sme zasklievať okná na budove, aj preto sme skončili s činnosťou," žaluje sa posledný matičný predseda Pavol Dolák.
"Každý má v dedine rovnakú možnosť, Maďar i Slovák, my nerobíme žiadne rozdiely," oponuje starosta Svodína Attila Százs. "Ak Slováci prestali s vlastnými aktivitami, je to ich problém, nie národnostný." Starosta pripomína, že na obecnom úrade majú aj dvoch Slovákov. Sú nimi údržbár Ladislav Dolák a dokonca starostova sekretárka Slavomíra Bajteková. "Nie sme šovinisti. "Do úradu vyberáme podľa vzdelania, nie národnosti," hrdo hlási Attila Százs. Napriek tomu nepopiera, že v dedine sa nájdu aj nacionalisti -- väčšina sa však od nich dištancuje.
Aha, Maďar!
"Podpálili by nám aj podlahu pod nohami," útočí neskoršie matičiar Pavol Dolák na skupinku maďarských nacionalistov, ktorí systematicky ničili matičiarsku budovu. Tento Slovák, pochádzajúci z Huty pri Ostrihome, podobne ako všetci tunajší Slováci, hovorí, že vo Svodíne žijú Slováci ako černosi alebo Indiáni v amerických getách. "Na každom kroku sme diskriminovaní. Som pravý Slovák, ale ak sa ma niekto v Bratislave alebo v Trnave opýta, odkiaľ som, a ja poviem, že som Slovák od Štúrova, hneď povie: Aha, Maďar! Nikto ma neberie ako seberovného."
Sedíme v jeho rodinnom dome, prikyvujú mu všetci. Takmer každý Slovák sa vraj v minulosti už stal terčom šovinistických útokov. Dolák hovorí, že napriek tomu, že do dediny prichádzajú noví obyvatelia -- Slováci z Bratislavy, nepredpokladá obnovenie činnosti klubu. "Oslovili sme ich, ale nemali záujem o spoluprácu. Nikto nemá záujem o prácu v Matici slovenskej, ani naši synovia a dcéry. Odišli do Maďarska alebo Bratislavy."
Útek na stredné Slovensko
Tí, čo zostali, tvrdia, že eskaláciu národnostného útlaku, napätia a strachu tu cítiť na každom kroku. Títo Slováci, ktorí sa angažovali najmä za éry vlády Vladimíra Mečiara, sa na Slovensku necítia ako doma, ako doma sa necítili kvôli útlaku ani v Maďarsku, kde sa mnohí narodili. "V Maďarsku ma bili farár a učiteľ, keď som hovoril po slovensky, na Slovensku ma ´bijú´, keď chcem byť Slovák," hovorí Dolák.
On a niektorí iní Slováci vo Svodíne sa boja prípadnej územnej autonómie, o ktorej podľa nich sníva Miklós Duray a jemu podobní. "Ak také niečo príde, utečiem na stredné Slovensko," zastrája sa Dolákova manželka Anna. "Mám tam vydatú dcéru."
Posledný matičiar vo Svodíne dodáva: "Zažil som revolúciu v Maďarsku v roku 1956, krátko po jej vzniku sa už ozývali hlasy o veľkom Maďarsku. Naši susedia -- Maďari -- sa s nami v Hute prestali rozprávať. Zdá sa mi, že tieto sny nedávajú maďarským šovinistom spať..."

Čechy (Czechy)
Počet obyvateľov 230
z toho štyria Česi

Túto pokojnú dedinku na juhu Slovenska, iba niekoľko kilometrov od maďarsko- slovenských obcí, založili začiatkom 15. storočia husiti. Postupne sa do Čiech prisťahovali aj Maďari a Slováci, aby rokmi splynuli do jednej národnosti -- slovenskej. Takmer poltisícročie žijú jej obyvatelia bez zbytočných národnostných šarvátok. Aj preto otázka, či potomkovia husitov na Slovensku nechcú vytvoriť v obci Čechy vlastnú územnú autonómiu, vyvolala v miestnom bare salvy smiechu. Zopár barových štamgastov si dokonca štrnglo pivovými pohármi na oslavu našej "geniálnej myšlienky a ďalej sa venovali svojim všedným starostiam.
Podvečer, cestou z obecného úradu, sa v bare zastavil na kus reči aj starosta Jozef Baranovič. "Momentálne sme skoro rýdzo slovenská dedina, po našich predkoch tu už zostali len mená ako Richter, Bedřich, Levák alebo Lapčík, a štyria obyvatelia, ktorí sa prihlásili k českej národnosti," hovorí starosta. Je zbytočné pýtať sa, ktorí štyria v dedine sa prihlásili k národnosti svojich dávnych predkov. Starostovia to nevie a vlastne to ani nikoho nezaujíma. Základom dobrého spolunažívania sú podľa Jozefa Baranoviča dobrí ľudia a dobré susedské vzťahy. Ani jedno, ani druhé v dedinke naozaj nechýba.
V Čechách sa však nebránia ani novému prílevu Čechov, či Maďarov. "Každý dobrý človek je u nás vítaný a je jedno, k akej národnosti sa bude hlásiť. Nefungujeme totiž na národnostnom princípe, ale na dobrých susedských vzťahoch. U nás doposiaľ vždy zvíťazil zdravý sedliacky rozum," dodáva Baranovič.