01.07.2011, 00:00

Autori ma budú inšpirovať, až keď zavraždia kritika

Komunikácia s ním je zložitejšia ako hľadanie ihly v kope sena. O to viac, že odmieta vystúpiť z anonymity a odpovedá len cez internet. Netají sa, že ho novinárske otázky obťažujú.

Reaguje úsečne, stručne, miestami podráždene. A možno je to z jeho strany iba hra. Skutočnosťou však je, že mu vyšla kniha Žiješ iba dvakrát a predpokladá sa, že bude ďalším bestsellerom. Dominik Dán.


Dôvodom vašej autorskej anonymity je naozaj iba povinný sľub mlčanlivosti, súvisiaci s vašou profesiou?
Pracujem v štátnej službe na pracovisku, kde sa vyžaduje aspoň minimálna ochrana totožnosti, preto som sa rozhodol pre pseudonym.

Takže žiadna potreba vytvárania tajomstva či hra s čitateľom na slepú babu.
Vôbec to nie je nutnosť vytvárania tajomstva okolo mojej osoby a senzáciechtivosť, ako si mnohí myslia.

Pod pseudonymom píše aj Maxim E. Matkin, o ktorom sa istý čas špekulovalo, že to môžete byť aj vy. Lichotí vám to?
Nie.

Ani vás neteší, že každý pátra po vašej identite?
Pokiaľ viem, tak po mne nikto nepátra, a už vonkoncom nie každý. Ak by som mal pocit, že záujem o moju osobu prevyšuje záujem o moje knihy, asi prestanem písať. Moju identitu pozná veľa novinárov, redaktorov, reportérov, ale nechvália sa s tým, lebo som ich požiadal o korektnosť a oni ju dodržujú.

Prečo ste začali písať?
Písanie môže byť u niekoho chápané ako druh psychohygieny, ale ja to tak neberiem.

Ako to beriete?
Celkom normálne, ako koníčka.

Čo bol ten začiatočný impulz?
V roku 2002 som pri upratovaní starých kancelárskych priestorov náhodou naďabil na svoje poznámky týkajúce sa vyšetrovania starého prípadu vraždy bossa v našom meste. Čím dlhšie som ich čítal, tým lepší príbeh som v tom videl, až som sa napokon odhodlal, zaspomínal som si, ako som to robil za starých študentských čias a sadol som si k počítaču... a potom to už išlo akosi samo. Veľmi som túžil po tom, aby som mal na poličke v chodbe svojho bytu jednu vlastnú knihu, iba jednu jedinú...

Svoj sen ste slušne prekonali.
Vtedy som ani nesníval, že z toho vznikne séria detektívok. Písaním som sa presvedčil, že ak človek veľmi chce, dá sa všetko... takmer všetko..., ale musí stretnúť tých správnych ľudí v správnom čase a na správnom mieste.

Ale keď začnete tvoriť, týmto sa azda nezaoberáte...
Nie. Nič zvláštne sa nestalo, iba som vtedy dostal chuť niečo napísať, tak som to skúsil a vyšlo to.

Kto ako prvý číta vaše texty?
Riaditeľ vydavateľstva Slovart, potom sa text presúva na prvú korektúru.

O námety núdzu nemáte, keďže pracujete ako vyšetrovateľ...
Už ma naozaj nebaví stále dookola opakovať, že nie som vyšetrovateľ. Pracujem s touto problematikou, to je pravda, a o námety tým pádom naozaj nemám núdzu.

Prečo sú podľa vás ľudia takí fascinovaní vašimi knihami?
Myslím si, že toto nie je otázka pre mňa, ale pre mojich čitateľov, môžem povedať iba toľko, že ma to teší.

Možno až akási „knižná daniáda“ sa dá pripodobniť k Harymu Potterovi, je to motivujúce?
Ak ľudia na Slovensku začnú opäť čítať knihy, bude to len dobre, a ak v tom môžem určitú pozitívnu rolu zohrať aj ja, tak ma to, samozrejme, teší.

Čo je pre vás parametrom dobrej knihy?
Autor.

V textoch používate pomerne svieži zmysel pre humor, ktorý je odľahčením k opisovanej brutalite, je to zámer?
Samozrejme, že to robím zámerne a vedome. Išlo mi práve o  kontrast brutality, násilia a ponurosti prostredia a humoru, s akým svoju prácu berú detektívi z oddelenia vrážd.

Sú na Slovensku spisovatelia, ktorých považujete za konkurenciu?
Nie, detektívky prakticky nikto nepíše.

A ktorí vás inšpirujú?
Vážim si každého slovenského autora, ktorý sa snaží rozšíriť čitateľskú obec u nás, ale neinšpirujú ma, nemajú ako. Až pokým nezavraždia nejakého kritika, potom to už bude pre mňa inšpirácia.

To už mierne zaváňa profesionálnou deformáciou...
Tak to mi naozaj nehrozí, keďže času mám dosť.

A iný žáner ako detektívka neprichádza do úvahy?
Písal som už všeličo, ale viac-menej pre seba alebo spomínaný školský časopis. V súčasnosti prichádza do úvahy naozaj iba detektívka.

Po akej knihe siahnete vo voľnom čase?
Čím viac píšem, tým menej čítam, naozaj neostáva veľa voľného času.

Nejaká literatúra by vás predsa len mohla zaujímať.
Nemám vyhranený štýl a neuprednostňujem nič konkrétne.

Veľa ráz sa vašej tvorbe vyčíta plagiátorstvo – Van Gulik, Ludlum, podobnosť je čisto náhodná?
Neviem, či slovo veľa ráz je namieste. Ja som sa stretol iba s dvoma prípadmi a ani jednu knihu od iného autora, ktorého som mal odkopírovať, som zatiaľ nečítal, takže ak dostanú dvaja ľudia na opačnom konci sveta podobný nápad, nemusí ísť zákonite o plagiátorstvo.

Ako dlho píšete knihu?
Asi štyri – päť mesiacov.

Ste typ, ktorý si pripraví koncept alebo si sadnete k počítaču a príbeh sa vám „vylieva“ z hlavy?
Na začiatku je vždy nejaká synopsa, ale keď už začnem písať, akosi sa to samo vylieva z hlavy, takže aj tak, aj tak.

A máte nejaké rituály – cigareta, ticho, pohár koňaku?
To ticho beriem, to mi vyhovuje a okrem toho aj cigareta a desiatka pivo. Koňak nepijem vôbec.

Vraj tvoríte v noci, počas dňa asi chodíte do práce, zdá sa, že vediete náročný životný štýl...
Časovo náročný, to je pravda, ale aspoň sa nenudím.

Dá sa slušne žiť a vyžiť z písania kníh?
Ak z každej predáte tridsaťtisíc kusov, tak ste za vodou.

Tak za ňou zrejme ste a mohli by ste sa venovať len a len písaniu...
To by bola naozaj iba stereotypná nuda.

Ani ste o tom neuvažovali?
Veľa ľudí sa teší, keď už konečne vypadnú z práce natrvalo a budú sa môcť venovať iba svojim záujmom. Po roku zistia, že urobili chybu a niečo im chýba. Práve z tohto dôvodu mi môj životný štýl, presne taký, aký teraz je, vyhovuje a verím, že to takto dlho zostane.

Kto je Dominik Dán
Narodil sa v roku 1955 v Bratislave. V súčasnosti patrí k najžiadanejším slovenským spisovateľom detektívnych románov, pričom námety čerpá z prostredia kriminalistiky, kde sám pracuje. Debutoval v roku 2005 knihou Popol všetkých zarovná, ktorá sa stala bestsellerom, rovnako ako ďalších dvanásť titulov z vydavateľstva Slovart. Jeho dielo je monotematické a sprevádzajú ho hrdinovia z oddelenia vrážd Richard Krauz a Jozef Fischer zvaný Chosé. Ostatný titul má názov Žiješ iba dvakrát. Je spoluautorom scenára k televíznemu seriálu Kriminálka Staré mesto.