17.08.2007, 00:00

Kuko: Dnes už by som nezačínal

Prvé demo dávali nahrať svojim fanúšikom priamo na koncertoch. Tí zas na oplátku nahrávali "live verzie" koncertov na "pekáče z NDR" alebo diktafóny. Prvý neoficiálny album Prvý slíž zaplatil miestny podnikateľ Jaroslav Jaroš z vlastného vrecka a vyšiel na 600 kazetách.

O klipe sa vtedy nikomu ani nesnívalo. Dnes majú dve platinové platne za predaj a ich vydarenú paródiu na hip-hop Made in Slovakia - R´n´B Soul si na videoportáli Youtube.com prehralo vyše pol milióna ľudí. Ich hudba oslovila aj filmárov za veľkou mlákou - song Latino z albumu Alibaba a 40 krátkych songov sa stane úvodnou zvučkou k pripravovanému americkému dobrodružnému seriálu 13 pohrebov. V novembri oslávia 15 rokov. Horkýže slíže.
Zakladateľom skupiny, spevákom a basgitaristom je Kuko, vlastným menom Peter Hrivňák. Nemá rád politiku a keďže jej podľa vlastných slov nerozumie, nedáva ju ani do textov. Inak sa nebojí parodovať nič a nikoho. "Horkýže Slíže však nestoja na paródii," tvrdí Kuko v rozhovore pre HN.

Vyše pol milióna divákov a dve verzie klipu, tzv. videoresponses na internete, to sa len tak niekomu nepodarí. Aký je to pocit mať najsledovanejšie video zo všetkých slovenských a českých klipov?
- Skvelý. Na prvom mieste však treba pochváliť režiséra Rada Štefanova, s ktorým sme robili po prvý raz a odporučil nám ho producent Jozef "Jopo" Poláček. Práve Rado (režisér, pozn. red.) dal klipu a v podstate i piesni presne to, čo bolo treba. My sme iba robili, čo nám povedal. A musím povedať, že sme si užili veľa zábavy.

Zaboriť tvár do hebkého ženského dekoltu asi nebol pre vás problém. Čo však pani manželka?
- Pri takých kapelách ako sme my, musia byť manželky zhovievavé a brať veci s nadhľadom. Vo videoklipe R´n´B Soul sú jednoducho gestá, ktoré treba brať s rezervou. Ak by to niekto bral vážne, asi by na celú kapelu musel zavolať odborníkov so zvieracími kazajkami. Klip bol paródiou a v súkromí som celkom iný. Na druhej strane, nehodí sa robiť na verejnosti či v rodinnom kruhu to, čo s kamarátmi...

Na frontmana kapely, ktorá si z kadekoho robí žarty, by asi iba málokto povedal, že nielen pozná, ale tiež rešpektuje spoločenské konvencie...
- Človeku pomáha, keď sa vykričí do mikrofónu. Uvoľní sa. Na druhý deň potom šepká alebo nehovorí vôbec. Iba občas, keď sa čo-to vypije, musím aj po návrate domov znižovať "volume", pretože rozprávam prihlasno. Manželka ma vtedy upozorní a ja, až na niekoľko výnimiek, hlasitosť stíšim alebo vypnem.

Doma ste teda dobrý manžel a nerobia vám problém ani "domáce práce"?
- Skôr upracem ako navarím, hoci pokiaľ som sa neoženil, vedel som aj niečo navariť. Manželka ma však rozmaznala.

Poďme od domácich prác k Slížom. Dnes úspešnú značku ste zakladali traja - okrem vás gitarista Mário Sabo Sabotér a exbubeník Martin Košovan Košo, ktorý od vás odišiel. Prebolelo?
- Jedného dňa nám oznámil, že odohrá ešte štyri koncerty a pôjde svojou cestou. Našli sme si za neho super náhradu - Mareka Viršíka, s ktorým prišli nové nápady. Navyše sme s Marekom nahrali viac albumov ako s Martinom Košovanom. Košov odchod - to bola jedna etapa v histórii kapely. Boli však oveľa vážnejšie a prelomovejšie situácie.

Prvý album ste nahrali v malom, ale kvalitnom štúdiu Tomáša Kmeťa v Hlohovci bez finančnej podpory vydavateľa. Koľko vás stál?
- Bolo to asi 40-tisíc korún, čo nebol v roku 1994 malý peniaz. Dohodli sme sa však s jedným chalaniskom, ktorý to cvakol a neskôr kazety predával. Zároveň sme predávali aj my na koncertoch a dnes už z nich nezoženiete ani jednu. Všetky sú rozhodené medzi ľuďmi. A hoci sme všetkých 14 piesní neskôr použili, na kazete majú jedinečnú atmosféru a nezameniteľný zvuk.

Na Prvom slíži bola aj dnes už takmer zľudovená Maštaľ, ktorú začul v regionálnom rádiu moderátor Julo Viršík. Ten ju posunul Martinovi Karvašovi do Ebony a veci sa začali hýbať...
- Išlo to pomaličky. Už pred Horkýže Slíže som mal dve kapely. Hrávať som vždy chcel, koncertný život ma fascinoval. Všetci, čo trošku zabŕdnu do hudby, chcú, aby to vyústilo do kapely, na ktorú budú ľudia chodiť.

Takže sa stretli traja ľudia podobnej krvnej skupiny a boli Horkýže Slíže?
- Jednoducho sme sa stretli. Keď sa dvaja dohodnú, ľahko nájdu tretieho a spravia kapelu. Dajú dokopy pesničky a začnú cvičiť na tom, čo každý z nich donesie. Potom príde prvý koncert, prví fanúšikovia a už to ide. Aj keď začiatky boli o dosť divnom zvuku a divnom hraní. A pritom mal každý z nás nejaké základy, hoci na ľudovú školu umenia som nikdy nechodil.

Veľa ste asi nezarobili...
- Človek musel niečo robiť, keď mal hudbu len ako bokovku. Do roku 2002 som robil skladníka, naposledy vo veľkosklade farby-laky. Väčšinou som bol upotený, keďže išlo o fyzicky namáhavú robotu.

LÍDER KUKO sa nebojí parodovať nikoho a nič. "Na paródii však nestojíme," tvrdí. Snímka Štefan Laktiš
Zdroj: Štefan Laktiš
LÍDER KUKO sa nebojí parodovať nikoho a nič. „Na paródii však nestojíme,“ tvrdí. Snímka Štefan Laktiš


A čo dnes - už ste za vodou?
- Každý to vníma inak. Niekto nie je za vodou celý život, inému stačí žiť ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove. Na začiatku sme rátali radšej s tým, že sa nám to nepodarí. Stal sa opak a ľudia sa chytili. Keďže sme nemohli sedieť na dvoch stoličkách, opustili sme predchádzajúce zamestnania a začali sa naplno venovať hudbe. Aj preto si dnes dokážeme vážiť to, čo máme.

Umenie vzniká z bytostnej potreby vypovedať. Vypovedali by ste cez hudbu, hoci by nemala komerčný úspech?
- Určite áno. Bavilo nás to vtedy, baví nás to aj teraz. Bez ohľadu na čísla.

Prežiť bez veľkého vydavateľa však nie je jednoduché. Vy ste dokonca vymenili jeden gigant (svojho času BMG Ariola, dnes Sony BMG) za druhý (EMI MUSIC)...
- Boli sme klasický prípad začínajúcej kapely, ktorá od radosti, že ju niekto oslovil, podpísala z jej pohľadu nie príliš výhodnú zmluvu. Bol to však veľký vydavateľ a vtedy človek nemá príliš veľké nároky. Podpísali sme zmluvu na tri albumy a toľko sme pri nich aj vydržali.

Museli ste robiť veľké kompromisy?
- Neboli sme v centre ich záujmu, mali iné priority. Dosť sa nad nami mávalo rukou, keďže sme nepredávali toľko, koľko sa očakávalo. Dnes už je to celkom iné vydavateľstvo - zmenili sa ľudia, prístup i podmienky.

Vy zostávate verní EMI Music. Dôvod?
- Po prestupe do EMI Music sa všetko zlepšilo, nabalili sme na seba ľudí, zvýšila sa predajnosť. Mali sme a máme voľné ruky, keďže v EMI Music zastávajú názor, že keď sa interpretovi príliš miešate do roboty, vytráca sa z neho tvorivá energia. Takže sme nanajvýš spokojní.

Gladiátor, No Name, Rammstein, rapper Rytmus... To je iba zopár mien, ktoré sa stali objektom vášho sarkazmu. Bola to vnútorná potreba alebo iba biznis?
- Sledujeme, čo sa deje. A reagujeme na to bez toho, aby niekto diktoval.

Neurazili sa?
- Iba výnimoční hudobníci s osobitým štýlom sa dajú napodobniť. Priemerné a zahmlené sa nedá. Parodujeme teda iba tých, ktorí sú iní. Svojím spôsobom im neškodíme, skôr upozorňujeme na ich osobitosť. Napodobňovanie je však iba jednou z polôh Horkýže Slíže. Nie sme kapelou, ktorá stojí na paródiách.

Sami seba ste označkovali vizitkou "naivný rock".
- Prvé, čo sa skupiny opýtajú, keď začne: Čo hráte? Kapely sú v takých prípadoch schopné povymýšľať si kadečo, ako napríklad thrash folk... Nepamätám si už presne, ako vzniklo označenie naivný rock. Keď však môže byť naivné divadlo, môže byť aj naivný rock.

RECEPT NA ÚSPECH? Horkýže Slíže sa neboja v textoch použiť ani rekvizity slovenskej dediny. Snímka Štefan Laktiš
Zdroj: Štefan Laktiš
RECEPT NA ÚSPECH? Horkýže Slíže sa neboja v textoch použiť ani rekvizity slovenskej dediny. Snímka Štefan Laktiš


Na čom teda stoja Horkýže Slíže?
- Dôležitý je pre nás rým, aby sa piesne ľuďom dobre počúvali a v prípade potreby aj spievali. Preto sme mali vždy potrebu dobre to zrýmovať, čo bola moja starosť.

Rýmujete už vyše 14 rokov. Nedostavuje sa občas únava?
- Na začiatku piesne vznikali živelne. Kapela, ktorá začína, má výhodu, že námety sa neopakujú. Po čase prichádza potreba priniesť niečo nové, prekvapiť textom, a vtedy je už pieseň výsledkom cieleného a spoločného tvorivého procesu. Nie že by sme mali vymleté mozgy, ale nápady si už zapisujeme. Aby sme sa na druhý deň nemuseli chytať za hlavy, že na čom sme sa to smiali?
Keď je dobrý námet, tak pieseň vznikne rýchlo. Keď sú iba čiastkové nápady, tak sa spoja a vyberie sa jeden silný motív. Inšpiráciou je všetko - sen, rozhovor s ľuďmi, situácia...

Čo bolo za piesňou Maštaľ, ktorá vám otvorila dvere do hudobného biznisu?
- To bolo živelné, za tým nebolo nič. Na začiatku vznikla veta horí ti maštaľ. Z toho vyplynula logika veci, že sa musí hasiť. A teda sa niekto na ňu - v prípade tejto pesničky - musí vyčúrať. "Postavu" starého Košťála, ktorý chodil do maštale fajčiť Zory, kým mu nezhorela, sme si vypožičali z filmu Dědictví aneb Kurvahošigutentag. Vo filme ho stvárnil nebohý Jozef Kroner. Text sadol do muziky a už to bolo.

Niektorí fanúšikovia však uverili, že starý Košťál žije rovnako ako "Emanuel Bacigala z Popradu, čo vyfasoval karbobrúsku zo skladu"?
- Ľudia sa nás pýtali, či Košťál nie je náš otec. Rovnako sa pýtali aj na Bacigalu, ako sa má, odkiaľ je... A pritom je to fikcia, respektíve v prvom prípade výpožička z filmu.

Jeden z prvých koncertov ste mali v nitrianskom podniku Vrštať (dnes rockový klub Naozzay), vaše jarné turné po slovenských a českých mestách navštívilo vyše 42-tisíc ľudí. Do akej miery sa pod to podpísal silný vydavateľ a dobré promo?
- Sú chvíle, keď človek reklamu potrebuje ako v prípade nového CD alebo turné. Vyberáme si však akcie, ktoré sú nám blízke. Ukazovať sa na recepciách len tak pre nič za nič, aby sa o nás hovorilo, nás nebaví. A ani to nerobíme. Nepatríme k tým, čo majú pocit, že keď sa o nich týždeň nebude hovoriť, tak zmiznú. Napokon, našim fanúšikom by asi účasť v "smotánkach" veľmi nesedela. Podobne ako nám.

A čo imidž, hoci vy osobne vyzeráte stále rovnako dobre?
- Špeciálneho vizážistu nemáme. Dejú sa iba prirodzené zmeny, ako napríklad, že Doktorovi narástli vlasy, Mário si ostrihal vlasy. Ja som zmenil okuliare. Muziku sme nikdy nestavali na imidži.

Keby ste mali začínať dnes, išli by ste do toho?
- Teraz by som nechcel začínať. Prednedávnom sme mali spomienkový koncert v nitrianskom podniku Vrštať, kde sme odohrali jeden z prvých koncertov. Bolo na ňom asi 50 kamarátov a 30 neznámych poslucháčov, malo to svoju atmosféru. Spomínali sme, kde kto ležal, kde kto rozbil gitaru... A hoci som slzu nevyronil, ísť od začiatku by sa mi asi nechcelo. Klobúk dolu pred začínajúcimi skupinami.

Čím sa dobíjate, aby ste stíhali tvoriť, nahrávať, koncerty i rodinu?
- Spánkom a pobytom s rodinou. Nehovorím, že sa niekedy po koncerte nerozbijeme. Už to však nie je ako voľakedy. Koncertov je veľa a cez leto aj festivaly. Takže si vytypujeme niektoré akcie, kde bude aj viac známych, tam to roztočíme a potom sa na druhý deň, a niekedy aj dva dni, liečime. Voľakedy sme sa však liečili dve hodiny...