27.06.2008, 00:00

Valla: S Kravitzom sme sa aspoň odfotili

Hrá na basgitare a navrhuje domy. Tvrdí, že angažovanosť nie je problém a chce, aby jeho tvorba vyvolávala emócie. Matúš Vallo.

Vaša skupina Para, v ktorej hráte na basgitaru, bola v utorok predskokanom na koncerte Lennyho Kravitza. Aké to bolo?
Bolo to dobré, ale bolo to tak, ako keď niekto býva predskokanom. To znamená, že sme nemali žiaden čas na zvukovú skúšku, mali sme asi len 25 minút na koncert, v rámci ktorého sme zahrali sedem našich obľúbených pesničiek. To nie je veľa, ale neprekážalo nám to. Boli tam blízko Mišo Kaščák a Braňo Jobus z Karpatských chrbátov, čiže sme mali zábavu na pódiu i v zákulisí.

Vy ste už raz predskakovali Fun Lovin´ Criminals. Aké to je robiť predskokana veľkým hviezdam?
Ľudia tam prídu na toho, ktorý hrá po vás, nemáte najlepšie podmienky, ale je to dobré minimálne z toho dôvodu, že raz keď budeme starí, povieme si, že sme hrali pred Kravitzom. Aj sme sa s ním odfotili. Má veľkú charizmu. A moja pani manželka sa totálne tešila.

Okrem fotenia ste s Kravitzom ešte prišli do styku?
Tam tie kontakty absolútne nie sú. Myslím si, že ani nevedel, že okrem americkej skupiny OneRepublic pred ním hrá ešte nejaká slovenská kapela. Viem len, že počas nášho koncertu bol vo fitku.

Neprekáža vám to?
No, my sme ho poznali dobre a on nás zrejme nijako, ale to nie je podstatné. My sme radi, že sme si zahrali na štadióne.

Pred dvomi rokmi hrala Para na hudobnom festivale Pohoda. Svoje vystúpenie ste začali s maskami politikov. Je podľa vás vhodné, aby hudobná skupina takto dávala najavo svoje názory?
Podľa mňa to vhodné je. Kto to povie, keď to nepovie tá kapela? Je to legálne a dúfam, že to tak aj zostane. Myslím si, že do politiky sa treba miešať.

Pýtam sa preto, lebo aj iné skupiny sa takto angažujú. Nedávno hral napríklad Desmod na nejakej akcii strany Smer...
Nezdá sa mi to normálne, myslím si, že to robia pre peniaze.

Musí byť skupina angažovaná?
Nemusí, ale vychádzam z názoru, že keď človek na niečo nadáva, musí sa najprv sám seba spýtať, či urobil niečo pre to, aby to tak nebolo. A keď už sa o tom bavíme, iné je hrať pre nejakú stranu na mítingoch a iné je povedať svoj názor.

Para nepatrí k najznámejším slovenským skupinám. Neprekáža vám, že ste o niečo menej populárni ako napríklad spomínaný Desmod?
Sú populárnejší asi päťstotisíckrát.

Nemáte také ciele?
Nezávidíme popularitu. My si myslíme, že s hudbou, ktorú hráme, a s postojmi, ktoré zastávame a tiež s tým, že máme každý svoju profesiu, sme dosiahli najvyššiu možnú popularitu.

Okrem toho, že ste basgitaristom, spoluvlastníte aj firmu Vallo & Sadovsky Architects. Ste viac hudobník alebo architekt?
Architektúra je hlavné povolanie, hudba je oddych.

Prečo práve architektúra? Čo vás na nej lákalo?
Ako sa kedysi hovorilo, architektúra je matka umení. Láka ma, že je práve na hranici medzi umením a technikou. Je to profesia, ktorá obsahuje veľmi veľa disciplín. A v neposlednom rade ma to aj baví. A čo sa týka hudby: slávny architekt Reem Koolhaas povedal, že umenie, ktoré má najbližšie k architektúre, je predsa hudba.

Čím má k hudbe blízko?
Štruktúrou, stavbou, konceptom... Všetko je to prepojené.

Čo chcete ako architekt robiť?
Chcel by som vytvárať priestor, ktorý vyvoláva emócie. To viem presne. Sám mám rád priestory, do ktorých prídem a takmer z nich odpadnem. To môže byť miesto, ktoré má pôdorys len tri krát tri metre a zrazu má výšku osemnásť. Dúfam, že raz dostaneme šancu spraviť taý priestor.

Vy ste známy ako obhajca premostenia Slovenskej národnej galérie. Mne to pripadá obludné. Skúste vysvetliť, prečo sa vám to páči.
Myslím si, že na tú dobu to bolo svetové dielo. Páči sa mi, že keď idete po ulici, tak sa to premostenie tlačí dopredu. Z druhej strany Dunaja je to veľmi jednoduchý pohľad - iba dve čiary a jedna plocha.

Ako chodí architekt po meste? Stále hodnotíte stavby, okolo ktorých prechádzate?
Samozrejme, že hodnotím. A páči sa mi, že keď dlho chodím okolo jednej stavby, ako sa postupne mení môj názor na túto stavbu. Zrazu sa mi jedna stavba začína páčiť a začínam jej rozumieť. Ale stáva sa mi aj opak.

Aké vlastnosti by mal mať dobrý architekt?
Je ich veľa. Architekt musí vedieť komunikovať, pretože za každou zákazkou je nejaký klient a ľudia, ktorí budú tú budovu používať. Teda komunikácia je veľmi dôležitá. Čo sa týka nás, musí to byť hlavne blázon, pretože za tak málo peňazí, ako to robíme my, je to takmer nemožné.

Nemusí byť architekt tiež exhibicionista?
To je veľká otázka. Sú fantastickí architekti, ktorí robia poctivé a dobré domy, ktoré zapadajú do mesta a robia mesto mestom a nemajú ani štipku exhibície, a sú architekti, ktorí exhibíciu potrebujú. Najhoršie je, keď sa exhibicionista chytí stavby, ktorá by taká nemala byť, a naopak.

Pýtam sa kvôli tomu všetkému, čo v Bratislave, ale aj v iných mestách v posledných rokoch vyrastá. Čo to tu rastie?
Zažívame obrovský stavebný boom, ktorý však nie je prvý. Na začiatku minulého storočia tu bolo niečo podobné. Ako povedala architekta Henrieta Moravčíková: keďže sme tak trochu provinční, tak radi robíme veľké gestá. Zrazu tu staviame obrovské baraky. Problém je v tom, že zopár ľudí tu uprednostnilo počet štvorcových metrov pred normálnym životom obyčajných ľudí. Ale napríklad nový projekt Vydrice bude dobrý.

Sú Slováci už takí bohatí, aby si mohli dovoliť nešetriť na svojom bývaní?
Určite.

Ako vyzerá vaša komunikácia s klientom? Niekto si chce dať u vás navrhnúť dom a má veľa peňazí, ale aj nápad, ako by ten dom mal vyzerať. Vy jeho nápady akceptujete?
Keď k nám príde klient, príde preto, lebo chce náš nápad. Keď za nami príde niekto so slovami: chlapi, už to mám vymyslené, vy mi to len nakreslite, tak to nie je džob pre nás. Samozrejme, že sme otvorení jeho vnemom a nápadom, ale prvotný koncept má vychádzať od nás. Väčšinou ľudia vedia, že nás platia preto, aby sme im dali ten nápad.

Najmä v deväťdesiatych rokoch tu vznikali škaredé domy v štýle zvanom podnikateľský barok. Kto staval tie škaredé domy?
To nikto nevie a ťažko sa to aj vypátra. Kamarát v Brne písal prácu o škaredých domoch a veľmi ťažko sa dostával k menám tých architektov. Ale je tiež otázka, čo je to škaredý dom.

Existuje medzi slovenskými architektmi nejaká konkurencia?
Teraz tá konkurencia nie je taká veľká, roboty má každý veľa. Zaujímavé to začne byť až vo chvíli, keď bude roboty málo.

Bio
Matúš Vallo sa narodil v roku 1977 v Bratislave. Strednú školu absolvoval v Ríme. Po ukončení štúdia architektúry stážoval u svetoznámeho anglického architekta Davida Adjayeho. Spolu s kolegom Oliverom Sadovským vlastní firmu Vallo & Sadovsky Architects. Dlhé roky hrá na basgitaru v skupine Para.