31.10.2008, 00:00

Slovák som a budem. Aj naša čabajka

Békešská Čaba v Maďarsku bola donedávna plná Slovákov. Ešte pred 100 rokmi v tomto mestečku žilo viac Slovákov ako v tom čase v Bratislave alebo v Košiciach. Dnes ich zostala len hŕstka a mnohí z nich ani neovládajú svoj materinský jazyk. Po predkoch im zostala len slávna čabianska klobása. [[{"type":"hn-image","fid":"57094"}]]
Podvečer sedíme v Slovenskom kultúrnom dome v centre Békešskej Čaby. Anna Istvánová je šéfkou kulturáku a hnevá sa, keď jej niekto povie, že na Dolnej zemi vymierajú po meči i praslici Slováci.
"Pozrite sa, moji predkovia prišli na Dolnú zem pred 300 rokmi a ja som zostala Slovenkou,“ rázne oponuje. Slovákov je však v 65-tisícovej Békešskej Čabe len asi 3-tisíc, napriek tomu, že boli pôvodnými obyvateľmi. Anna Istvánová je však neoblomná. Možno preto ju niektorí dolnozemskí Slováci nazývajú profesionálna Slovenka. Od rána do večera vedie kultúrne centrum, usporadúva besedy, prispieva do miestneho slovenského mesačníka Čabän a tvrdí, že Slováci nevymierajú. Len medzitým zabudli na rodný jazyk, zmenili si priezviská a svoje deti krstia maďarskými krstnými menami.
Znova doma
Podvečer prišli do Slovenského domu dolnozemskí Slováci, ktorí sa pred vyše 60 rokmi presťahovali z Maďarska na Slovensko. Asi 20 zväčša už starších mužov a žien - niektorí si priviedli aj svoje dospelé deti. Všetci si posadali na stoličky pri stene, Anna Istvánová im naliala vodu a kávu, ponúkla kalíšok ostrého a začala rozprávať slávnu históriu čabianskej klobásy. V rodine šéfky kultúrneho domu, podobne ako vo všetkých čabianskych rodinách, sa dodnes klobásy vyrábajú ako za čias kolonizácie úrodnej roviny na juhovýchode Maďarska.
Potomkovia kolonizátorov ticho sedia a len občas niekto z nich na znak súhlasu pokýva hlavou. Ich dávni predkovia vyrábali prví na Dolnej zemi čabianske klobásy a ukladali ich do popola na horšie časy. Tajomstvo ich výroby sa dedilo z otca na syna a z matky na dcéru. Niekedy recept Slovák prezradil Maďarovi, najmä vtedy, keď sa na Dolnej zemi krížila spenená krv jej obyvateľov. Z každého obyvateľa Dolnej zeme je vraj preto niečo ukryté v slávnej klobáse.
Dolnozemskí odídenci chodia do svojho rodiska vždy počas klobásového festivalu a ticho spomínajú. Predtým si pri tejto príležitosti aj zatancovali a spievali aj do polnoci. Teraz už nie sú na plesanie v slovenskej kase peniaze, aj keď Anna Istvánová tvrdí, že dolnozemskí Slováci nie sú odkázaní ani na Maďarov, ani na Slovákov.
Naša dolnozemská
Maďarský klobásový festival je vlastne oslavou starých vynaliezavých Slovákov na Dolnej zemi. Ich potomkov však na "klbasiáde“ treba hľadať už len so sviečkou v ruke. Lajos Tökej sa však hrdo bije do pŕs a tvrdí, že je dolnozemský Slovák. V jeho žilách však klokočom vrie pomiešaná krv. Lajosovi predkovia sú Maďari aj Slováci. V Békešskej Čabe je podobných maďarsko-slovenských krížencov minimálne jedna tretina. Všetci majú jedno spoločné - čabiansku klobásu.
"Vymysleli sme ju však my, dolnozemskí Slováci,“ tvrdí tónom, ktorému neradno odporovať. História podľa neho nepustí. Pred takmer 300 rokmi prišli do Békešskej Čaby prví slovenskí kolonizátori zo severu Slovenska. Tvrdo obrábali opustenú zem, často aj niekoľko kilometrov od svojich domovov. Namiesto volov začali chovať ošípané, z ktorých bolo možné zužitkovať všetko od chvosta až po hlavu, potom zistili, že paprike, ktorú ktosi priniesol od Stredozemného mora cez Balkán, sa tu veľmi darilo, má dobré konzervačné vlastnosti a bravčové klobásy vďaka nej vydržia aj dva roky. Dolnozemská klobása získala popularitu medzi slovenskými (aj maďarskými) sedliakmi a odvtedy s nimi putovala vždy ďalej, všade tam, kde zakladali nové osady.
"Až o 200 rokov neskoršie bolo v tejto oblasti viac Maďarov ako Slovákov, ale klobásu sme vyrábali už 100 rokov pred ich príchodom,“ tvrdí Tökej.
O tom, že dolnozemskí Slováci naozaj vyrobili prví vychýrenú klobásu, svedčí množstvo faktov. Prvým je skutočnosť, že podobné klobásy sa vyrábali v približne rovnakom čase všade tam, kde Slováci kolonizovali opustené oblasti. Či už v Slovenskom Komloši, Gyule, Sarvaši, vo Vojvodine alebo v rumunskom Nadlaku. Slováci sa medzi sebou totiž cez sviatky navštevovali a vymieňali si skúsenosti. Svoje urobili aj intelektuáli, najmä evanjelickí kňazi, ktorí šírili slávu čabianskej klobásy medzi krajanmi. Dnes je isté, že spor, komu patrí prvenstvo vo výrobe klobásy, nebude riešiť nikto na svete. Maďari aj dolnozemskí Slováci sa totiž už dávnejšie dohodli: je naša - dolnozemská. [[{"type":"hn-image","fid":"57096"}]][[{"type":"hn-image","fid":"57097"}]][[{"type":"hn-image","fid":"57098"}]]
Tajomstvo výroby
V polovici 50. rokov minulého storočia sa dostala dolniacka klobása aj na Slovensko. Evanjelický kňaz Samuel Mišiak z Myjavy žil dlhé roky vo Svätom Petri pri Komárne, do ktorého sa pred polstoročím prisťahovalo 500 Slovákov z Békešskej Čaby. Jeho otec v juhoslovenskej vieske pôsobil vyše polstoročie ako dušpastier pre prisťahovalcov a Samuel medzi nimi vyrastal. Dolnozemskí navrátilci budúcemu evanjelickému kňazovi prezradili recept na originálnu klobásu.
Recept dodnes pozná len máloktorý smrteľník, výrobcovia si totiž jeho tajomstvo žiarlivo strážili a strážia dodnes.
Podľa Samuela Mišiaka dolnozemskí Slováci používali na výrobu klobás výlučne mäso z mladých bravov. Ešte teplé mäso sa nakrájalo na kúsky a mocní chlapi ho niekoľko hodín drvili prstami. Túto prácu vykonávali výlučne muži, bola to totiž poriadna drina. Do spracovanej masy potom pridávali papriku, soľ, rascu a cesnak. Na 10 kilogramov mäsa sa pridalo 1,8 až 20 dag kvalitnej soli, 20 dag papriky, 5 deka cesnaku a rovnaké množstvo rasce. Doma pestovanú papriku, ktorá má na békešskej žírnej rovine dostatok tepla, mleli na špeciálnom kamennom mlynčeku z dvoch oblých kameňov. Medzi ne vložili papriku, pričom sa dbalo na správny pomer dužiny a jadierok. Paprikové jadierka totiž dodávajú klobáse špeciálnu mastnotu.
Podľa uváženia sa do klobásovej hmoty pridávalo aj 10 deka doma pestovanej štipľavej papriky, nie však z feferónok. Cesnak do klobásy nikdy nemleli, len jemne krájali nožom, tiež rasca sa používa jemne sekaná.
"Do originálnej čabianskej klobásy sa nepridáva ani gram korenia,“ upozorňuje pán farár z Myjavy.
Potom sa klobása údila v špeciálnej udiarni, ktoré si Čabania stavali z nepálenej tehly. Klobása sa potom nechala vysušiť, pričom vo vnútri zostala šťavnatá. Takto vyrobená klobása poskytovala dolnozemským Slovákom výdatnú poživeň po celý rok...

Prečítajte si aj:
Čabajka je naša

Anna Istvánová, predsedníčka Slovenského domu kultúry v Békešskej Čabe pre HN:

Kde sa vzala na Dolnej zemi klobása?
– Priniesli ju pravdepodobne Turci počas plienenia Rakúska-Uhorska. Slovo klobása je totiž tureckého pôvodu a v preklade znamená doslova mäso do čreva. Z toho podľa mňa vyplýva, že tento spôsob spracovania mäsa nevymysleli ani Slováci, ani Maďari, ale Turci.

Celý článok >>

Prečítajte si aj:
Festival klobás. Zn. Vyhradené pre mužov

Vôňa čerstvého mäsa, pečenej klobásy, domácej pálenky a nakladanej zeleniny... Štyri dni až do bezvedomia žila Békešská Čaba v Maďarsku svetoznámym klobásovým festivalom. Zmerať sily si prišlo takmer dvetisíc súťažiacich, výlučne silných mužov z Maďarska, zo Srbska, z Rumunska, Poľska, Bulharska, zo Slovinska, z Islandu i Fínska...

Celý článok >>

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.