10.06.2011, 00:00

Expert na šikanu Michal Kolář: Násilníkmi sú väčšinou tí slušní

Kyberšikana je podľa neho dieťaťom tej reálnej. No je oveľa nebezpečnejšia. Rozleptáva identitu našich detí a najúčinnejším spôsobom, ako
proti nej bojovať, je vraj prevencia. Expert na šikanu Michal Kolář.


Kyberšikana je fenomén, alebo iba trend v násilí?
Podľa mňa ide o vlastné dieťa psychickej šikany. Majú podobné charakteristiky, ako zámernosť, psychická zraniteľnosť, prinášajúca opakované násilie, symbolická agresivita. Tieto formy síce nespôsobujú modriny, ani pri nich netečie krv, zanechávajú „iba“ psychické traumy, ktoré nevidieť.

Aj tie sú vážne.
Určite, nakoniec, tieto formy rozleptávajú osobnosť a dotyčný sa cíti trvalo opustený a poškodený.

Trvalo môže znamenať aj navždy?
Keď vidíte niekoho, kto je po ťažkej autonehode, ako sa lekárom podarí dať ho do poriadku, tak v prípade kyberšikany je to inak. Stavy úzkosti, posttraumatickej poruchy môžu byť tak zložité, že sa liečia dlhodobo a niekedy aj celý život. Sú prípady, kedy sa z toho človek nikdy nedostane.

Spomeniete si na konkrétny prípad?
Napríklad jedno dievča cez internet šikanovala spolužiačka. Nakoniec sa zistilo, že ich bolo viac, najprv jej posielali esemesky typu – ty úbohá barbina, urobíme ti zo života peklo, budeš kňučať od strachu... Ako prianie k novému roku dostala túto: už sa ti odčítava posledné storočie, posledné roky, týždne a dni, hodiny a sekundy, zdochneš ty..., nasledoval mimoriadne vulgárny výpočet prívlastkov. Toto všetko boli len náznaky, akési splašky, ktoré v dievčine spôsobili psychické zrútenie, prestala jesť, skončila na „áre“ a úzkosti boli také silné, že odišla do predčasného invalidného dôchodku.

Do akého extrému môže toto deti doviesť?
Známy je tragický prípad dievčiny, ktorú znásilňovali spolužiaci, nasnímali to mobilom a pustili na internet. Obeť to v tomto prípade nezvládla. Obesila sa na švihadle.

Dá sa toto násilie vôbec zastaviť?
Je to zložité. Tradičná šikana sa deje tvárou v tvár, v priamom kontakte, zatiaľ čo kyberšikana sa odohráva vo virtuálnom svete a využíva oveľa silnejšie zbrane hromadného ničenia, internet a mobil, prostredníctvom ktorých prenasleduje svoju obeť dvadsaťštyrihodín denne, kedykoľvek a kdekoľvek, za účasti širokého publika.

Napríklad?
Známy je prípad chlapca, ktorý obdivoval hviezdne vojny, nakrútil sa na mobil, akoby v nich sám účinkoval a niekto to zavesil na internet. Videli to milióny ľudí a on sa cítil neuveriteľne ponížený. Navyše, tieto moderné zbrane zaručujú anonymitu agresora, aj jednorazový útok sa môže opakovať, keďže obeť je odsúdená na to, že sa na jej poníženie ustavične niekto pozerá. Prosto, to zlo sa šíri a žije si vlastným životom a ťažko sa dá podchytiť či zastaviť.

Nie je zjednodušením tvrdiť, že za toto zlo môže len moderná technológia?
Iste, všetko nesúvisí iba s prostriedkami, ale osobnosťou človeka, ktorý ich používa. Nôž sa rovnako používa na krájanie, a nie na to, aby ním niekto niekoho zabil. Aj kyberšikana nie je otázkou internetu, ale človeka, ktorý s ním pracuje.

Sme agresívnejší ako v minulosti?
Vedecky sa to nedá podchytiť, ale z mojej skúsenosti môžem povedať, že brutalita narastá.

Musí mať násilník sklony ubližovať?
Predstava je taká, že ide o zlých ľudí, akoby z inej planéty, moja skúsenosť však hovorí, že sú to slušní ľudia, kde by ste násilnosť nepredpokladali. Rovnako, ako máme sklony k súcitu, sme náchylní na krutosť, všetko súvisí s tým, čo do nás vlieva rodina, škola, a potom, čo chceme v živote sami. Paradoxne, veľakrát sa stáva, že obeť môže byť rovnako aj agresorom. Duchovných rytierov, ktorí chcú chrániť svet, je žalostne málo.

A ako sme na tom v porovnaní s Európou?
Zdá sa, že na tom nie sme horšie ako v ostatných krajinách.

Ako sa vlastne boj proti kyberšikane začal?
V Škandinávii istý pán vypracoval program, ktorý zamedzuje šírenie tohto násilia a podarili sa mu úžasné výsledky. Niečo podobné som vypracoval aj ja, spustil som projekt minimalizácie šikany a za štyri mesiace sa ju podarilo znížiť o vyše 40 percent.

Vyzerá to na prvý pohľad jednoducho.
Moja skúsenosť je taká, že školská šikana, kde sú obete aj agresori, sa prenáša do kyberpriestoru, kde sa roly trpiteľa a tvorcu zla stierajú. Dobrí môžu byť zlí a opačne. Aj preto treba riešiť šikanu všeobecne.

 

Kto je Michal Kolář
narodil sa v roku 1951 v Prahe. Po absolvovaní štúdia psychológie na Karlovej univerzite sa začal zaoberať problémami školskej šikany. Je predsedom občianskeho združenia Společenství proti šikaně. O tejto problematike napísal niekoľko odborných kníh – Bolesť šikanovania, Skrytý svet šikanovania na školách.