Flákač, čierna ovca rodiny, milovník croissantov, hašiša, dobrého alkoholu a plnokrvných prostitútok. Ale aj filozof, ktorý na internete preniká do zákutí metafyziky. Asi tak by sme mohli stručne charakterizovať Pabla Mirallesa, hlavnú postavu španielskeho románu Nejlepší loupákův zážitek. Literárny debut vyniesol jeho autorovi, spisovateľovi Pablovi Tussetovi, v roku 2001 cenu Premio Tigre Juan pre najlepšiu prvotinu.
V českom preklade vyšla vo vydavateľstve Garamond len nedávno.
Z bohéma detektív
"Najlepším zážitkom pre croissant je, keď ho natriete maslom," tvrdí Pablo Miralles hneď na začiatku. Čitateľ má ešte aj po prečítaní niekoľkých nasledujúcich strán pocit, že sa ponára do príbehu barcelonského bohéma, ktorého najväčším potešením je kupovanie čerstvých croissantov, večerné vysedávanie v krčme u Luigiho a ranné prebúdzanie sa v posteli anonymných žien.
Všetko sa však zmení v momente, keď zmizne Pablov úspešnejší brat, prezývaný The First. A to tak pre Mirallesa, ako aj pre čitateľa. Z pôvodne voľne plynúceho príbehu sa zrazu stáva detektívka, v ktorej (ako sa napokon ukáže) nič nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá. Pablo, ani sám netuší ako, sa zapletie do udalostí, ktoré navždy zmenia jeho život.
Čo znamenajú červené šatky na ulici Jaume Guillamet 15? A čo robia v stredovekom texte odkazy na Wittgensteina? To je zlomok z otázok, na ktoré sa Pablo pokúša nájsť odpovede. Všetko postupne odkazuje k akémusi tajomnému spolku Worm a Pevnosti, ktorá však ukrýva možno čosi celkom iné ako očakávame...
Rýchla jazda
Hoci by sa mohlo zdať, že kniha Pabla Tusseta je zaujímavá predovšetkým konšpiračným príbehom, nie je to celkom tak. Zápletka je v tomto prípade skôr akousi "čerešničkou na torte". Tusset núti čitateľa obracať stránky najmä vďaka štýlu, ktorý si zvolil -- satira, čierny humor, odkazy na iné literárne postavy a knihy, filozofické koncepcie, čiastočná dekonštrukcia detektívneho žánru... to všetko spôsobuje, že sa pri čítaní čoraz hlbšie ponárate do samotného textu, dokonca až tak, že miestami prestáva byť dôležité, kam to vlastne všetko smeruje. A tu sa spisovateľ tak trochu chytil do vlastnej pasce. Čitateľ totiž napokon túži zažiť katarziu. Tá sa však akosi nedostaví.
Tusset sa síce usiluje byť originálnym, avšak tak trochu prekombinovaný záver jeho knihe skrátka "nesedí". Škoda, pretože zvyšok je "parádnou rýchlou jazdou".