19.10.2007, 00:00

Kauza Černová. Ako to bolo naozaj

Necelých desať minút, ktoré otriasli pred 100 rokmi civilizovanou Európou.

Vyše 700 rokov o Černovej, vtedy ešte jedinej ulici, vzdialenej od Ružomberka asi štyri kilometre, sotva niekto čo i len tušil i na Slovensku. Potom však stačilo necelých desať minút, 27. októbra 1907, a o vieske v srdci Európy hovorili s hrôzou doslova na celom svete.

Kostolík v Černovej sa belie už z diaľky. Patrí medzi najvydarenejšie novogotické stavby budapeštianskeho architekta, Slováka Michala Harminca. Už druhý rok ho pritom intenzívne rekonštruujú.

"Využili sme spomienku na černovskú tragédiu a požiadali ministerstvo kultúry o finančné prostriedky na jeho opravu," pragmaticky hovorí farár Jozef Trstenský. Napriek tomu, že černovský kostol je národná kultúrna pamiatka, predtým by na rekonštrukciu farár nedostal nič.

Práve kvôli tomuto kostolíku však tiekla pred 100 rokmi v Černovej krv.

Kostolík za úspory
Černovčania si postavili kostol za neuveriteľných 18 mesiacov. "Robotníci, pltníci a roľníci dali naň z vlastných peňazí," zdôrazňuje Mária Hatalová - žena, ktorá roky zbiera historické fakty o Andrejovi Hlinkovi a udalostiach, ktoré s týmto kontroverzným kňazom a politikom súvisia. Práve Hlinka bol hlavným iniciátorom výstavby kostolíka, nielen však jeho, stál aj za výstavbou školy v Černovej.

"Ľudia oferovali na zbierku životné úspory, roličky, hospodárske zvieratá, viacerí si odtrhli od úst, len aby mali svoj vlastný kostolík," dodáva Hatalová. Nazbieralo sa 60-tisíc korún, táto suma na výstavbu bohato stačila.

Základný kameň bol položený 20. apríla 1906, o rok neskôr v auguste už stál kostol a bol pripravený na vysviacku. Černovskí veriaci si však kládli podmienku, aby kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka.

Trikrát a dosť
Ružomberský farár a politik Andrej Hlinka bol v tom čase za účasť na poslaneckých voľbách v roku 1906 v prospech slovenského politika Vavra Šrobára, suspendovaný biskupom Spišskej kapituly Alexandrom Párvym - okrem toho čakalo Hlinku štátne väzenie pre poburovanie.

O vtedajšej situácii vie podať sprostredkované svedectvo aj Pavol Brtoš: sestra jeho starého otca sedela v rovnakom období vo väzení za poburovanie, Brtošov otec mal v tom čase 13 rokov. "V auguste 1907 kostol čakal na vysviacku. Dedinčania si nechali napísať a preložiť do maďarčiny list, v ktorom žiadali biskupa o posviacku. Černovčania chceli suspendovaného Hlinku," opisuje atmosféru Brtoš.

Biskup určil termín vysviacky na 10. októbra, ale bez Hlinku. Černovčania sa búrili.

Druhý termín biskup stanovil o desať dní neskôr. Znova bez Hlinku.

Naposledy určil termín na 27. októbra. Znova bez Hlinku.

Černovčania sa búrili, biskup bol neoblomný.

[[{"type":"hn-image","fid":"37113","attributes":{"width":"200","height":"279"}}]]
Vavro Šrobár pitval obete, ich výsledky sa príbuzní nikdy nedozvedeli.

Posledný pokus
V tom čase už chodili na biskupstvo aj úrady v Ružomberku z Černovej výhražné listy v Maďarčine. Kto ich písal, to sa doteraz presne nevie. "Vie sa, že ich písali Černovčania, len sa nevie, ktorí," spresňuje Brtoš.

V dedine nevedel skoro nikto čítať a písať po maďarsky - nieto ešte po slovensky. Jeden list, adresovaný biskupovi a úradom, koloval pred 60 rokmi ako jeden z posledných dôkazov po Černovej - v rukách ho držal aj Brtoš. Tvrdí, že bol slušný a písaný po slovensky.

"Písali v ňom normálne, pekne, že chcú, aby im kostol posvätil Hlinka a nikto iný."

Podľa Brtoša dokonca skupinka černovských veriacich zašla ešte v nedeľu ráno, keď sa mala vysviacka vykonať, za miestnym učiteľom Klimkom. "Prosili ho, aby im napísal pre vrchnosť v Ružomberku list, v ktorom chceli oznámiť, že svoj chrám nedovolia nikomu inému posvätiť, len Hlinkovi," tvrdí Brtoš. Zopár dedinčanov bolo pripravených list doručiť hlavnému slúžnemu v Ružomberku.

Prečo Klimko napokon list nenapísal?

A bol učiteľ aj autorom predchádzajúcich listov?

Hodnoverné odpovede neexistujú. Isté je len to, že pod tlakom výhražných listov vysviacku odmietol kanonik Kurimsky. Tento bývalý ružomberský farár, ktorému chodili Černovčania na omše, vytušil, že miestne ženy sú odhodlané za Hlinku bojovať za každú cenu.

Cítil blížiace sa krviprelievanie? Kanonik odmietol takú obeť.

[[{"type":"hn-image","fid":"37108","attributes":{"width":"200","height":"258"}}]][[{"type":"hn-image","fid":"37111","attributes":{"width":"200","height":"163"}}]]
Policajti berú Annu Fullovú, sestru Andreja Hlinku.Sedliak z Černovej chvíľku pred streľbou.
[[{"type":"hn-image","fid":"37109","attributes":{"width":"200","height":"259"}}]][[{"type":"hn-image","fid":"37110","attributes":{"width":"200","height":"256"}}]]
Farár Jozef Trstenský pri kostole v Černovej.Pavol Brtoš, tragédiu pozná z rozprávania rodičov.

Černovské ženy
V sobotu, 26. októbra 1907, prichádza z Ružomberka po poľnej ceste do Černovej prvá skupina žandárov. Pušky na pleci majú nabité ostrými nábojmi, na hlavniach nasadené bajonety. Od hlavného ružomberského slúžneho Pavla Andaházyho dostali deň predtým jasný pokyn: Ešte pred vysviackou kostola treba zatknúť najvýbojnejšie ženy v dedine, ktoré podľa vrchnosti poburujú veriacich a pravdepodobne píšu aj výhražne listy.

Veliteľ Ladiszký má na papieriku, starostlivo zastrčenom v náprsnom vrecku uniformy, napísaných niekoľko mien. Na prvom je Anna Fullová, sestra farára Andreja Hlinku, ďalej Anna Kosová a Mária Cibuľková. Po zuby ozbrojení žandári chodia po dedine, striehnu na každý krok spomínaných žien. Medzi drevenicami i okolo honosného kostola však je nebeské ticho.

Veliteľ netuší, že ide o ticho pred naozajstným peklom. Rozhoduje sa ženy nezatvoriť a večer podáva hlavnému slúžnemu správu.

V Černovej je pokoj.

[[{"type":"hn-image","fid":"37112","attributes":{"width":"460","height":"233"}}]]
Ulica v Černovej dnes nesie meno Andreja Hlinku. Na tejto ulici strieľali uhorskí policajti do dedinčanov.

Za každú cenu
Nedeľa, deň D, 27. október. Pekný slnečný deň. Od skorého rána pobehujú po uliciach dedinčania v kostolných šatách. Niektorí chlapi pod kacabajkami skrývajú drúky, ženy v zásterách skalky. Asi 400 veriacich je rozhodnutých do svojej dediny nepustiť koč s farárom Pazúrikom, ktorý sa namiesto kanonika Kurimského rozhodol vysvätiť ich kostol, ani predstaviteľa župnej vrchnosti, administrátora Jozefa Fischera.

Niekoľko dedinčanov sa zhromažďuje pri poľnej ceste. Z prístupovej cesty späť do dediny ich vytláčajú žandári. Veliteľ Ladiszky telefonuje do Ružomberka hlavnému slúžnemu Pavlovi Andaházymu. Žiada posilu. Žandársku aj vojenskú. Andaházy okamžite upozorňuje na nebezpečenstvo farára Pazúrika aj administrátora Fischera a navrhuje necestovať do vzbúrenej dediny. Farár Pazúrik aj s administrátorom Fischerom sú neoblomní. Idú do Černovej a kostol vysvätia za každú cenu.

Andaházy si v duchu umýva ruky ako Pilát a zodpovednosť prenecháva na podslúžneho Zoltána Tereszlenyiho a prideľuje im pre istotu šiestich žandárov. Vojakov radšej do akcie nepovolal. Z kasární dostal informáciu, že sú len nespoľahliví nováčikovia. Až neskoršie prídu do Černovej spoľahliví honvédi a rumunskí vojaci z levočskej posádky.

Svojmu podriadeného však dáva jasný rozkaz: V prípade najhoršieho sa vrátiť aj so žandármi do Ružomberka.

[[{"type":"hn-image","fid":"37115","attributes":{"width":"460","height":"835"}}]]
Smrteľníčka medzi svätcami. Mária Stanová (na obraze pri oltári) venovala kostolu v Černovej všetko, čo vlastnila.

Előre a Lőni
Medzitým 15 žandárov s nabitými puškami a nasadenými bajonetmi hliadkuje v dedine. Kde-tu už padne aj vyhrážka. Ak sa dedinčania neupokoja, budú strieľať.

Pred desiatou hodinou zahrkotali po ceste do Černovej tri koče. Farára Pazúrika, notára Fischera a hajdúcha Vevericu nikto nemôže zastaviť. Ani dav nahnevaných dedinčanov. Žandári tlačia dedinčanov späť do dediny, koče pomaly mieria k vŕšku, na ktorom stojí kostolík. Ibaže dedinčania obehajú domy a humná a pri obecnej škole zovreli koče s nezvanými hosťami do železnej obruče.

Dav hučí: Načo ste prišli? Choďte domov. Nevolali sme vás, nechceme posviacku od vás... Kone erdžia, vzpínajú sa, muži im hatia cestu ku kostolu vlastnými telami.

Hajdúch Jozef Veverica z Černovej (dnes sa už k nemu žiadne príbuzenstvo, samozrejme, nehlási), ktorý poháňa prvý koč, šľahá bičom striedavo kone aj ľudí, podslúžny Tereszlenyi hučí Előre (Napred)!. Potom Veverica zoskočí z kozlíka a udrie do hlavy Jozefa Demka, 35-ročného muža, otca siedmich detí. Muž padá na zem.

V tom okamihu preletelo ponad hučiaci dav niekoľko kameňov (hodili ich údajne deti z humna) a žandársky veliteľ Ladiszky vydáva osudný povel. Lőni (Strieľajte)!

Desať minút
Zo žandárskych manlicheriek zahrmeli salvy. Prvý padá na zem Jozef Demko, ktorého hajdúch Veverica predtým udrel do hlavy. Demko sa ešte stihol opýtať, prečo ho bije. Najbližší žandár však už na Demka mieri puškou, Demko kričí "strieľaj" a rozhaľuje si halenu.

Potom sa otočí chrbtom. Žandár strieľa do odchádzajúceho muža. Keď padne na zem, ešte ho surovo kope.

Vzápätí nasleduje ešte niekoľko sálv. V priebehu necelých 10 minút padlo údajne 24 výstrelov. Mŕtvi a ranení sa zvalili do kaluží vlastnej krvi. V nevýslovnom zmätku utekajúcich ľudí, za zvuku stonov umierajúcich a ranených, sa kočiare s farárom a vrchnosťou obracajú do Ružomberka. Na mieste masakru zostalo nehybne ležať deväť mŕtvych (štyria zomreli na druhý deň, dvaja po niekoľkotýždňovom boji v budapeštianskej nemocnici), 12 ťažko a 42 ľahko zranených. Tí, čo prežili, sa rozpŕchli do domov.

Mŕtvi a ranení ležia potom niekoľko hodín na zemi. Pri nich žandári s nabitými puškami a nasadenými bodákmi, neskoršie k nim pribudne asi 200 vojakov. Podvečer vrchnosť dovoľuje Vavrovi Šrobárovi návštevu ranených. Neskoršie príde na pokyn úradov aj župný lekár Marek Polga. Ten vydáva pokyn na odvoz ťažko zranených do ružomberskej nemocnice, najťažšie zranených prevezú do Budapešti. Ešte tri dni po tragédii pripomína Černová vojnový stav. Prichádzajú a odchádzajú vojaci a žandári, v dedine panuje výnimočný stav, aj keď sú ľudia už na kolenách.

Na tretí deň, keď pozostalí dostali povolenie na pohreb obetí, prišiel príkaz pitvať bezduché telá. Pitvu vykonáva Vavro Šrobár (neskorší známy politik prvej Československej republiky) a Marek Polga v chatrčke pri dolnom cintoríne, kde budú neskoršie obete aj pochované. Výsledky pitvy sa príbuzní nikdy nedozvedia.

Aj Slovák do Slováka
Medzi žandármi, strieľajúcimi do dedinčanov, boli aj Slováci, aj Maďari. Nám sa podarilo dopátrať sa aj k niektorým menám.

"Boli z Ružomberka a z okolitých dedín," domnieva sa Mária Hatalová, ktorá neúnavne pátra v histórii tragédie - okrem toho pracuje v Pamätnom dome Andreja Hlinku.

"Viete, ako to bolo," vysvetľuje Pavol Brtoš, mimochodom, bývalý vojenský dôstojník.

"Aj medzi vojakmi, aj medzi žandármi, boli Slováci. Myslím si, že ak by neposlúchli rozkaz na streľbu, ktorý vydal ich veliteľ, sotva by sa sami dožili nasledujúceho dňa. Vojak aj žandár musí poslúchať. Na vine bola Maďari, pretože v Uhorsku boli pri moci."

Brtoš ďalej opisuje, aká nálada bola niekoľko dní pred tragédiou v Ružomberku.

"Sociálni demokrati v Uhorskom parlamente zvolali do Ružomberka zhromaždenie, na ktorom rečnili Vavro Šrobár a Fedor Houdek. Vyspevovali tam Kto za pravdu horí a Hej, Slováci. Vrchnosť bola z protimaďarských nálad pobúrená. A do toho prišla černovská tragédia...

Pred súdom
Neskoršie niektorí žandári čistou slovenčinou vypovedali aj pred súdom. Konal sa 2. marca 1908 v Ružomberku.

Pred sudcov sa postavilo 57 buričov, ktorí mali štyroch advokátov - vypovedať tiež prišlo 93 svedkov.

Žandár Ján Dobor po slovensky sudcom tvrdil: "Strieľal som do ľudí až vtedy, keď ma trafil do nohy kameň." Po ňom vypovedal ďalší Slovák Ondrej Sitár. "Mieril som do horných častí tela tých, ktorí hádzali kamene. Inštrukcie sme mali od svojho veliteľa."

Olej do ohňa prilial najmä Ondrej Klimo: "Mnohé ženy mali v zásterách kamene." Jeho výpoveď veľmi priťažila mnohým ženám. Súd sa zhodol, že sa cieľavedome pripravovali na organizovaný odpor proti štátnej moci.

Posledný zo žandárov, hovorniach po slovensky, vypovedal Juraj Asztalos. "Strieľal som, keď mi chceli buriči vytrhnúť z ruky zbraň a ešte som strieľal do toho, kto hádzal kamene."

37 rokov za "vzburu"
Súd odsúdil 39 černovských žien a mužov na tresty odňatia slobody od 6 do 18 mesiacov, pochopiteľne, Anna Fullová, Hlinkova sestra, dostala najviac - tri roky za mrežami. Spolu si mali odsedieť v uhorských žalároch 37 rokov.

Obhajcovia sa odvolali, súd sa dostal na prvostupňovú odvolaciu inštanciu - Bratislavskú kráľovskú tabuľa začiatkom septembra 1908 a 13 odsúdeným zmiernili tresty asi o štvrtinu. Obhajoba sa znova odvolala, teraz už na Kráľovskú kúriu v Budapešti. Zasadanie bolo 27. 4. 1909, obžalovaným však nič podstatné neprinieslo. Na prosbu biskupa Alexandra Párvyho však František Jozef I. udelil milosť 20 Černovčanom, ktorí nemali sedieť viac ako štyri mesiace.

Ostatní si svoje tresty odsedeli v Ružomberku alebo v Novom Meste nad Šiatrom.

Sirotám a vdovám černovského masakru sa poskladal svet sumou asi 60- až 80-tisíc korún, teda približne toľko, koľko oferovali dedinčania na výstavbu svojho kostola.

Podľa niektorých zdrojov sa však k postihnutým dostala len asi štvrtina z tejto sumy. Kde sa podel zvyšok z konta vtedajšej SNS, ktorá pomoc zorganizovala, dodnes nikto netuší.

Snímky: autor a archív


Strieľali aj Slováci do Slovákov
Do davu rebelujúcich Černovčanov strieľali slovenskí žandári. Mária Hatalová sa po dlhých rokoch trpezlivého hľadania dopátrala k štyrom menám žandárov z Ružomberka a okolia. Napríklad Ján Dobor, Ondrej Sitár, Ondrej Klimo, Juraj Asztalos. Tí dokonca vypovedali aj pred súdom po slovensky a streľbu nepopreli.