28.04.2008, 00:00

Mám rád "choré" hlasy

Jeho hlas obletel operu po celom svete. Slovenský operný sólista je navyše aj stálym členom newyorskej Metropolitnej opery. "Tréma tam musí byť, ak človek má o spev záujem," hovorí pre HN Sergej Kopčák.

Scéna z opery Boris Godunov. Zľava Monika Fabiánová, Sergej Kopčák a Katarína Polakovičová. Snímka: SND/ Alena Klenková
Zdroj: SND/ Alena Klenková


Keď dieťa inklinuje ku spevu, čo sa musí stať, aby sa nevybralo cestou beatu či rocku, ale aby sa rozhodlo pre operu?

Predovšetkým musí mať o operu záujem. Ak má záujem o popmusic, tak sa bude uberať touto cestou. Je to aj vec rodičov, kam smerujú dieťa, aké možnosti mu dávajú. Či dieťa vôbec má poňatie, čo znamená ísť na koncert, na operu alebo na balet - či spoznáva hudbu aj z tejto stránky. Alebo či ho rodičia vodia len na rôzne podujatia do športových arén na popové alebo beatové kapely.
Ako to bolo vás? Viedli vás k hudbe rodičia?
U mňa to bolo trochu inak... Bol som vedený k muzike, to je pravda, lebo som bol nútený chodiť do hudobnej školy na husle. Vtedy som to bral, pochopiteľne, inak - nevidel som sa ako nejaký fenomenálny huslista alebo sólista. Hudobnej škole som sa dosť vyhýbal - asi ako každý mladý chlapčisko. Hoci, hru na husliach som išiel študovať aj na konzervatórium. Popritom ma dal otec na hodiny spevu k jednému známemu, ktorý vyučoval spev. Vtedy sa to ešte nedalo, pretože som bol pred mutáciou. Technické základy mi však dal výborné. Potom sme museli čakať celú mutáciu. Až potom sme začali pracovať s hlasom a ukázalo sa, že mám bas. Svoju perspektívu som nevidel ako huslista - nebavilo by ma sedieť medzi ďalšími a hrať to isté, čo všetci okolo mňa, a preto som sa rozhodol ísť na prijímací pohovor na spev, na základe ktorého ma prijali na štúdium operného spevu.
Existujú nejaké špeciálne cvičenia, ktorými sa pripravujete pred predstavením?
Nie. Ale mám vlastné cvičenia. Každý, myslím si, má také svoje cvičenia, cez ktoré prechádza vždy predtým, ako ide na scénu.
Pamätáte sa ešte na vašu prvú postavu, ktorú ste spievali/stvárnili? Mali ste prvýkrát trému?
Mám taký pocit, že svoju prvú postavu som spieval ešte počas štúdií na VŠMU v Bratisalve. Robil som v Beethovenovom Fideliovi druhého väzňa. To je taký "štek". Ale dostal som túto možnosť už ako študent. Viem, že som sa veľmi triasol, pretože tam okolo mňa boli známe operné mená - samozrejme, že som mal trému. Našťastie to bol len "štek" a trval veľmi krátko...
Mávate aj po rokoch v opere trému?
Samozrejme, mám ju stále, bez nej by to nešlo. Bez trémy sa vystupovať nedá. Hoci mal som zopár kolegov, ktorí absolútne suverénne vyšli na scénu - bez trémy. To už bola vyslovene profesia, to nebol žiadny kumšt. Nemali už záujem robiť niečo navyše. Profesionálne odspievali a odohrali svoje a prosto odišli zo scény. To bola "koncentrácia" na vystúpenie. Tréma tam musí byť, ak človek má o spev záujem - stále rozmýšľa nad tou partiou, ktorú spieva, chce to stále zlepšovať a predovšetkým sa musí koncentrovať, aby sa nedopatrením neprihodilo niečo neočakávané.
Počas vašej bohatej kariéry ste spievali na mnohých miestach sveta. Kde sa vám spievalo najlepšie? Mali ste takú vysnívanú operu?
Už nemám nič vysnívané! To, kde sa človeku spievalo najlepšie, beriem hlavne z tej organizačnej stránky. Človek príde do divadla, aj do úplne nového divadla, kde nikdy predtým nespieval a kde možno zo začiatku ani nevedia, o koho ide. Majú veľký záujem zmapovať toho človeka a vychádzajú mu v ústrety. Nie sú tam problémy, všetko klape ako hodinky. Aj celá práca má pozitívny charakter. Na miesta, kde vznikali problémy, sa človek nerád vracia aj nerád spomína.
Stvárnili ste množstvo postáv. Ktorú by ste označili za vašu kľúčovú?
Označiť len jednu postavu? Tomu som sa vždy vyhýbal. Pochopiteľne, ako mladý človek som túžil po postavách ako Boris Godunov, Mefisto od Gounoda i Boita, po všetkých týchto špičkových basových partiách... Nemyslím si, že v tomto je to. Postupom času som sa absolútne vyhýbal tomu, aby som spieval iba určitú postavu. Jednak preto, lebo som sa nechcel škatuľkovať, a okrem toho, vždy bol pre mňa väčší dojem z predstavenia, na ktorom som mohol spolupracovať s výbornými kolegami, výborným orchestrom, dirigentom, z predstavenia, ktoré malo skvelú inscenáciu... Prosto, človek má dobrý pocit z takejto roboty. Ale nikdy som sa neškatuľkoval, že toto bolo moje glanz numero, to nie.
Ako dlho sa pripravuje alebo nacvičuje jedno predstavenie? Ako dlho vám trvalo nacvičiť operu Boris Godunov?
V každom divadle je to rôzne. Závisí to od mnohých vecí. Od režiséra, ktorý operu režíruje. Na Slovensku sa bežne pripravuje asi dva mesiace. V Španielsku som zažil Borisa Godunova, ktorého sme pripravili za týždeň. Všetko - scéna, osvetlenie, kostýmy - bolo pripravené za týždeň a fungovalo to. Režisér však pracoval 24 hodín denne.
Boris Godunov je vaše rozlúčkové predstavenie, vaša labutia pieseň. Prečo ste sa rozhodli odísť?
Lebo chcem. Už pred rokom som sa rozhodol, že skončím. Teraz ma ešte nejako uhovorili a je tu aj viacero okolností - jednak moje narodeniny, a jednak je to úžasný Boris Godunov, ktorým sa môžem dôstojne rozlúčiť s opernou scénou. Tak som si povedal, že sa ešte raz do toho pustím a potom definitívne končím.
Pohmkáva si operný spevák občas nejakú modernú súčasnú hudbu?
Ráno mám zapnuté rádio, kým si dám kávu. Chytľavý motív v pesničke sa vždy navŕta do človeka. A potom, samozrejme, sa stále vracia. Ale ináč ani veľmi nie, pretože mám názor na túto "popmusic" aj na jej interpretov, aj na slovenčinu v ich textovom prejave, pretože je to úplná katastrofa u niektorých našich interpretov.
Máte v dnešnej populárnej hudbe nejakého favorita?
Samozrejme, mám rád "choré" hlasy v tejto muzike. Mám rád spevákov, trebárs ťažká klasika, ako je napríklad Louis Armstrong, alebo čo sa týka mužného prejavu, tak pochopiteľne Toma Jonesa. Nepáči sa mi Michael Jackson, v prejave ktorého mi chýba akýkoľvek mužský element... Mám rád aj Joea Cockera, Otisa Reddinga, Raya Charlesa. Sú to nenapodobiteľné a veľmi špecifické hlasy.
Učili ste na VŠMU. Rukami vám prešlo množstvo študentov. Vyzerá to dnes s mladou generáciou operných spevákov nádejne?
Na vysokej škole je to dosť pomýlené, pretože pôvodne by to mala byť Výberová škola umeleckého zamerania. To je taká formulka, ktorá by mala platiť. Ale dlhé roky neplatí. Za ten čas, čo som učil na škole, som mal pocit pri prijímacích pohovoroch, že minimálne polovica študentov, ktorí boli prijatí, tam nemá čo robiť.