Alaina Robbe-Grilleta spoznal v roku 1965. Presvedčil ho, aby na Slovensku nakrútil film a stal sa jeho priateľom. "Nechcel zmeniť svet," spomína Marenčin. Zakladateľ nového románu zomrel v pondelok vo veku 85 rokov.

Kedy ste sa prvý raz stretli s Alainom Robbe-Grilletom?
Zoznámili sme sa viac-menej náhodne. V septembri 1965 zavítal do Československa počas prednáškového turné po strednej a východnej Európe. Cez týždeň prednášal, no cez víkend - čo s ním? Tak mi ho "zavesili na krk", aby som mu robil spoločníka a postaral sa o neho. Prechádzali sme sa hore-dole po Bratislave, viedli dlhé rozhovory...

Vtedy ešte asi netušil, že neprejde veľa času a na Slovensko sa vráti nakrúcať film...
K tomu dopomohla náhoda. Pri našich prechádzkach po meste ho najviac očarili zrúcaniny pod Hradom - hneď sa na ne pozeral ako na vďačnú filmársku dekoráciu, začal dokonca okamžite rozmýšľať nad príbehom. Tak som mu navrhol, či by na Slovensku nechcel urobiť nejaký film. Samozrejme ho to prekvapilo, ba priam šokovalo - na Slovensku nakrúcať film? A máte vôbec nejakú kinematografiu? opýtal sa. Samozrejme, že máme. Ja som dokonca vedúci jednej tvorivej skupiny, vravím mu, a mám teda právo vás pozvať. Keď som ho v ďalšej diskusii uistil, že by to naozaj bolo možné, akceptoval to a už o dva týždne mi poslal náčrt príbehu.

Z čoho mal najväčšie obavy?
Z toho, či bude mať dostatočnú slobodu na vyjadrenie svojich predstáv. Zaručil som mu, že slobodu mať bude, akurát som ho upozornil, že by radšej nemal atakovať naše socialistické zriadenie. Uistil ma, že politické zámery nemá. Bez problémov akceptoval aj naše podmienky, aby film vznikal s čo najväčšou slovenskou tvorivou účasťou. Nech tam náš nie je iba finančný vklad. Vrelo to privítal aj preto, lebo dobre vedel, že u nás sú herci lacní.

Slovenských hercov do filmu Muž, ktorý luže si vyberal na kastingoch alebo ste mu ich odporúčali vy?
Hercov si vyberal veľmi starostlivo, defilovalo pred ním dosť veľké množstvo dievčeniec. Najviac sa mu páčila Sylvia Turbová - a to aj herecky (vo filme si zahrala postavu Sylvie - pozn. red.). Ale mnohých si vyberal na základe filmov. Celé dni presedel v kinosále a pozeral naše filmy. Napríklad Ivan Mistrík sa mu okamžite zapáčil typovo aj herecky.
Rovnako zodpovedne pristupoval aj k hľadaniu vhodných lokácií - mal predstavu o kaštieli, ktorý mal byť v istom stupni schátranosti, s príjemnou patinou. Zvíťazil napokon kaštieľ Strážky.

Muž, ktorý luže mal premiéru v osudovom roku 1968...
Premiéra bola naplánovaná dokonca na 21. augusta! Zo známych dôvodov sa napokon nekonala. Film sa potom premietal v popoludňajších hodinách, avšak ľudia mali vtedy iné starosti ako chodiť do kina. Krátko nato sa dostal do trezoru. Francúzi to však nevnímali ako tragédiu, keďže bol šialene lacný.

Fakt, že sa Robbe-Grilletovi na Slovensku páčilo, potvrdzuje aj to, že o dva roky sa sem vrátil nakrútiť film Eden a potom.
A som si istý, že keby sa pomery nezmenili tak, ako sa zmenili a prišla by ponuka z našej strany, určite by tých filmov nakrútil ešte viac.

Aká bola vaša úloha pri vzniku jeho filmov?
Pôsobil som vlastne ako dramaturg. Zároveň som dohliadal na isté historické súvislosti, ktoré vo filme museli byť dodržané, keďže v ňom boli priame odkazy na Slovensko, na to, aby slovenské reálie zodpovedali skutočnosti a podobne. Do istej miery som mal byť aj akýmsi "garantom", aby film neprekročil nejaké ideologické medze.

Aký bol Robbe-Grillet ako filmár?
Najpodnetnejšia a najhodnotnejšia bola pre mňa jeho metóda kolektívnej spolupráce. Vzhľadom na to, že išlo vlastne o filmové nové romány, a teda nepracovalo sa tradičným postupom, Robbe-Grillet mal určitú predstavu, no konečnú víziu vytváral priamo na pľaci spolu s ostatnými spolupracovníkmi. Výborne si rozumel najmä s naším kameramanom Igorom Lutherom.

A ako literát?
Predovšetkým bol človekom, ktorý sa nesnažil zmeniť svet ani pretvoriť život. Skôr zaznamenávať.

Počas vašich dlhých rozhovorov ste vraj načrtli isté vízie budúcnosti filmu. Naplnili sa?
Kedysi všetko nasvedčovalo tomu, že sa budú vytvárať skôr komorné filmy pre malé kiná. Avšak vývin išiel napokon opačným smerom. V konkurencii s veľkými americkými produkciami ostal komorný film takou Popoluškou. My sme kedysi snívali o tom, že Koliba sa stane centrom filmu, nadviažeme spoluprácu s rôznymi západnými režisérmi, Robbe-Grillet navrhol aj nejaké mená... avšak vízia napokon ostala len víziou.