Osemdesiate roky. Rádio Bukurešť hlási: Je 5.30, súdruh Ceausescu vstáva a s ním vstáva celý rumunský národ. Je 6.00, súdruh Ceausescu sa umýva a s ním sa umýva aj celý národ. Je 6.30, súdruh Ceausescu raňajkuje a pre vás tu máme pár sviežich melódií.
Dobový vtip síce trochu prehnane, ale nie klamlivo vystihuje situáciu, keď činnosť jedného politika a jeho rodiny privedie krajinu na okraj hospodárskej priepasti a sebaúcty.

Búrlivá mladosť revolucionára
Zajtra to bude deväťdesiat rokov, čo sa v juhorumunskom mestečku Scornicesti narodil Nicolae Ceausescu. Ako jedenásťročný odišiel do Bukurešti, kde pracoval ako obuvnícky učeň. Už o tri roky sa pridal k ilegálnej Komunistickej strane, ktorá v čase medzi dvoma vojnami požadovala komunistickú revolúciu a rozdelenie veľkého Rumunska.
Mladý Nicolae sa prvýkrát ocitol za mrežami v roku 1933. Dôvodom bola distribúcia komunistických a protifašistických letákov. Nasledujúci rok ho z rôznych príčin zatkli až trikrát. Prišlo vypovedanie z Bukurešti, prechod do ilegality a dvaapolročné väzenie...

Nástup na piedestál
V roku 1943 sa Ceausescu zoznámil v koncentračnom tábore s Gheorgheom Gheorhgiu-Dejom, ktorý sa o rok neskôr stal generálnym tajomníkom strany.
Po vojne sa Rumunsko dostalo do sovietskej sféry vplyvu a Rumunsko ovládli komunisti. V roku 1952 sa Ceausescu, už ako zástupca ministra obrany, dostal s Dejovou pomocou do Ústredného výboru Komunistickej strany, orgánu, v ktorom zostal až do svojej smrti.
Prelomový okamih nastal tri dni po Dejovej smrti: 22. marca 1966 bol dovtedy pomerne málo známy Ceausescu zvolený na najvyšší stranícky post. Nový vodca pokračoval v línii načrtnutej svojím predchodcom: posilňoval "národný" komunizmus, čo sa najmä v zahraničnej politike prejavovalo pokusmi o samostatnejšiu politiku. V snahe vymaniť sa spod vplyvu Moskvy, udržiaval Ceausescu styky s čínskym vedením aj s albánskymi "heretikmi", čo sa sovietskemu vedeniu vôbec nepáčilo. Dôkazom je napríklad neočakávaná májová návšteva generálneho tajomníka Brežneva, ktorú dávali pozorovatelia do súvislosti s Ceausescovým výrokom, že obe vojenské zoskupenia -- NATO i Varšavská zmluva -- sú anachronizmom.
To, že to rumunský líder myslel vážne, potvrdil aj v auguste 1968, keď ako jediný odmietol vyslať do Československa tanky. Ba čo viac, okupáciu výslovne odsúdil. (Rovnako odsúdil aj sovietsky vpád do Afganistanu v roku 1979.) Tým si vyslúžil pozornosť Západu, ktorý mu, v domnienke, že tým spôsobí rozkol vo Varšavskej zmluve, poskytoval obrovské pôžičky.

Prezident šialenec
28. marca 1974 postúpil Ceausescu na rebríčku poslednýkrát. Dovtedajší predseda Štátnej rady sa stal prvým prezidentom Rumunskej socialistickej republiky. Pre krajinu to malo neblahé následky.
Počas nasledujúcich pätnástich rokov obsadil Ceausescu významné posty vo vláde blízkymi ľuďmi, často svojimi príbuznými, a začal s realizáciou veľkolepých plánov. K prezidentovým nápadom patrila likvidácia tisícok dedín (do roku 2000 malo zaniknúť polovica z 15-tisíc rumunských obcí a zvyšok sa mal premeniť na tzv. agropriemyselné komplexy) a následné hromadné presuny obyvateľstva do miest, budovanie nerentabilných gigantických podnikov či prestavba centra Bukurešti, ktorá vyvrcholila v roku 1984 stavbou neostalinského Paláca ľudu. Dôsledkom týchto akcií bol obrovský zahraničný dlh, ktorý Ceausescu riešil zvýšeným exportom.
Domácim tak zostali len spomínané svieže melódie, prípadne demonštrácie. Jedna z väčších sa konala 15. novembra 1987 v Brašove. Jej účastníci protestovali proti výnosu Štátnej rady o opatreniach na racionálne využívanie zdrojov energie. V preklade výnos určoval, že obytné miestnosti a kancelárie sa mohli vykurovať len na 14 stupňov Celzia a v jednej miestnosti bola povolená maximálne 40-wattová žiarovka. Situácia bola taká hrozná, že medzinárodné finančné inštitúcie navrhli Rumunsku miernejšie tempo splátok.
Ceausescova éra sa skončila na konci roku 1989, paradoxne v čase, keď sa konečne podarilo Rumunsku splatiť dlh. Po týždeň trvajúcich nepokojoch, pri ktorých prišlo o život niekoľko tisíc ľudí, bol Ceausescu spolu s manželkou Elenou (v dodnes kontroverznom súdnom procese) 22. decembra 1989 odsúdený a vzápätí popravený.