12.09.2008, 00:00

Žbirka: Nikdy som nepotreboval nijaké drogy

Slovák s anglickými koreňmi žijúci v Prahe. Jeho meno je synonymom zlatej éry slovenskej popmusic, Karla Gotta "pripravil“ v 80. rokoch minulého storočia o Zlatého slávika. Práve v týchto dňoch prichádza do rádií staronová pieseň Vieš byť zlá. "Obyčajný chalan“ Miro Žbirka.

[[{"type":"hn-image","fid":"53753"}]]

 

Fanúšikovia majú jedinečnú možnosť - stiahnuť si pieseň Vieš byť zlá zadarmo zo stránky najpočúvanejšieho slovenského rádia Express. Pieseň z albumu Modus (1979) z pera Janka Lehotského je údajne prekvapením venovaným Marike Gombitovej?
Povedal som, že chystám prekvapenie. A hneď to niekto spojil s tým, že ide o prekvapenie pre Mariku. Je to prekvapenie aj pre Mariku, pretože pôsobila v skupine Modus. Je to zároveň spomienka na začiatky pri príležitosti 30. výročia od vydania prvého albumu skupiny. A preto je pieseň venovaná všetkým členom Modusu.

Znamená to, že na "vyhadzov“ zo skupiny Modus ste zabudli a s Jankom Lehotským je všetko tak ako má byť?
Zostavy kapiel sa menia - niektorí hudobníci spolu hrajú chvíľu, iní vydržia dlhšie. Je to prirodzené. Dokonca sa robili také "vyhadzovy“, že pri fotení sa adept na vyhodenie postavil na kraj, aby sa dal v prípade potreby odstrihnúť z fotografie. Náš (Miro Žbirka, Dušan Hájek, Laco Lučenič, pozn. red.) vynútený odchod nebol nijakou veľkou tragédiou, ľudia prichádzajú a odchádzajú...

Janko Lehotský vám to však nepovedal otvorene - dozvedeli ste sa to sprostredkovane...
Musíte rešpektovať ľudské povahy: niekto vám povie nepríjemnú správu do očí, iní to odkladá. Obidve formy "rozchodov“ som zažil. V prípade Modusu to padlo na nás s Lacom Lučeničom a Dušanom Hájekom. Aj preto, že sme sa začali ozývať, hovoriť o tom, ako by sme chceli robiť muziku my, o tom, že by sa malo pritvrdiť. Janko Lehotský to pravdepodobne v istej chvíli nevydržal. Zrejme mal pocit, že by bolo lepšie, keby sa nemusela každá vec zdĺhavo a zložito prediskutúvať.

Znamená to, že dnes nemáte s Jankom Lehotským problém čokoľvek "prediskutúvať“?
Náš vzťah by som označil slangovým spojením "úplne v pohode“. Keď sa stretneme, nie je náš rozchod témou, ktorú riešime. Keď sme pred dvoma rokmi robili turné po Slovensku, tak ma dokonca rozčuľovali otázky ľudí Prečo je Lehotský na turné? Janko Lehotský je pán skladateľ - za všetky piesne postačí Veľký sen mora. Na Slovensku však máme tendenciu zabúdať - aj preto som nahral Lehotského skladbu Vieš byť zlá, ktorá v týchto dňoch začína rotovať v slovenských rádiách.

V čase prehrávok, komisií odobrujúcich texty piesní i program vystúpenia či nevyhnutnosti mať na všetko pečiatku však nebolo jednoduché začínať?
Možno to vtedy bolo ťažké, keďže nebolo celkom jasné, čo s nami bude. V živote však občas musíte zabojovať. Keby to tak nebolo, neboli by ani výsledky. Janko Lehotský svojím spôsobom odštartoval moju sólovú kariéru.
Čo sa týka skupiny Limit, komisia na Záhorí schválila náš program a my sme mohli vystupovať. Schválenie programu som oslavoval sám v jednej maďarskej reštaurácii - dával som si somló halušky a čerešňovicu. Narodil sa Limit, narodila sa moja sólová kariéra.

Niekde na jej začiatku boli vaši bratia - Tony a Jason...
Vďaka bratom som sa dostal veľmi skoro k rockovej hudbe. A neboli to iba Beatles a Rolling Stones, ale aj speváci z predbeatlesovskej éry ako napríklad Cliff Richard, Lonnie Donegan, Elvis Presley či The Everly Brothers... Neviem, či by som spieval a hral, keby som nemal bratov, nehrali by doma na gitare. Bratia - to bola prvá "kapela“, v ktorej som hral, naučil sa v nej viachlasnému spevu. Keď ma zobrali ako 15-ročného na skúšku do skupiny Modus, cítil som sa ako ryba vo vode - celé moje prijímačky trvali sedem minút a bol som prijatý.

Do akej miery má na vašom hudobnom talente podiel anglická krv, ktorú ste zdedili po mame?
Asi by to bolo vo mne aj bez anglickej krvi. Aj keď mama mi pomáhala s prepisom textov anglických piesní. Neovplyvňovali ma však iba tie, ale aj slovenská produkcia, ktorá u nás znela doma z rádia po drôte. Mená ako Bea Litmanová či Melánia Oláriová mi neboli neznáme.

Človek si dnes iba ťažko predstaví, ako mohol mladík s imidžom "obyčajného chalana“ suverénne predstúpiť pred Jana Baláža a spol. Ako ide dokopy nekonfliktný sympaťák s ambicióznym exhibicionistom, ktorý vo vás nesporne musel byť?
Začínal som dosť vyzývavo, podpisoval som sa verzálkami, moje oblečenie bolo založené na princípe krikľavej farebnosti, ušil som si nohavice z opony. V istom čase to však pre mňa prestalo byť dôležité. Občas sa na koncerte prejavia nejaké extravagancie, ale inak ma to už neláka: odišlo to a zatiaľ sa to nevrátilo. Možno to ovplyvnil aj fakt, že sme začínali v čase normalizácie, keď sa sponkovali vlasy, umelec musel byť seriózny... Boli sme v situácii, keď bol problém dostať sa do televízie, nieto ešte v krikľavom oblečení.

Pozornosť cenzorov sa sústredila aj na texty - Čierny kvet sa musel zmeniť na biely, z Atlantídy vypadli kríže a boli nahradené stĺpmi... Čo ste museli obetovať, aby ste prešli cez komisiu ako textár?
Mal som veľké šťastie na ľudí. Štefan Danko, ktorý pracoval v Opuse, oslovil básnika Vojtecha Kondróta, aby sa pozrel na moje texty a poradil mi. Výsledkom bolo, že mi pán Kondrót dal pod texty podpis, aby to mohlo vyjsť. Stalo sa to v Prievoze, odkiaľ som išiel pešo na Dolné hony a cítil sa ako víťaz. Vedel som, že album Nemoderný chalan sa natočí, lebo som mal podpísané texty.

Od pätnástich rokov ste skladali vlastné piesne, neskôr pribudli aj texty. Nevyčerpala sa za tých štyridsať rokov inšpirácia?
Našťastie, melódie prichádzajú. Keď mám čas, nebrzdia ma nijaké manažérske povinnosti, nezvoní mi mobil, melódie prídu. Dnes i v minulosti boli chvíle, keď sa pesnička objavila, a boli chvíle, keď som ju musel hľadať. Momentálne mám obrovskú chuť zložiť niečo, ale nemôžem, lebo pár dní nebudem mať na to čas. Keby mi však dal teraz niekto šancu, keby som sa nemusel zaoberať ničím iným iba klavírom a gitarou, melódie prídu.

Takže nepotrebujete nijaký doping v podobe legálnych či ilegálnych drog?
Nie. Nikdy som nepotreboval nijaké drogy. Nebol som na to naučený. Keď niekde sedíme a koluje marihuanová cigareta, mňa musia preskočiť. Tento druh dopingu nepovažujem za niečo, čo by mi v štúdiu pomohlo. Často som bol svedkom, že pokiaľ ľudia po niečom takom siahli, zdalo sa im, že bežná nahrávka je zázrakom. A pritom to bol štandard. Aj Sherlock Homes dopoval a mal dobré výsledky. Slobodné 60. roky máme za sebou a ja by som mal pocit, že som si poplietol dejstvá, keby som začal teraz experimentovať.

Vek po päťdesiatke je však u mnohých mužov obdobím experimentovania. Nebojíte sa, že vás to - ako sa hovorí - "chytí“?
Tým sa mi stále niekto vyhráža: že ma to raz chytí. Neviem si predstaviť, že by ma niečo chytilo. Neviem si predstaviť, že by som začal inak žiť, že by sa mi začali "zapaľovať lýtka“. Nech pozerám ako pozerám, ale stále sa mi nezapaľujú.

A čo fanúšičky ako inšpirácia niektorých rockerov?
Podpisujete sa, fotíte sa s nimi, ale tam niekde sa to končí. Nijaká "inšpirácia“ v podobe fanúšičky mi nestojí za to, aby rozvrátila všetko v mojom živote. Navyše, mám pocit, že to nemá nič spoločné s inšpiráciou. Dokonca som presvedčený, že sú to keci.

[[{"type":"hn-image","fid":"53754"}]]

 

Nejde len o inšpiráciu pre skladanie, ale o riziko zapálených lýtok vo vašom veku...
Ale mne ide len o skladanie. To ma najviac zaujíma, o tom najviac cez deň rozmýšľam. Nepotrebujem bohémsky žiť, aby som zložil skladbu v D-dure. Ak ma chce niekto vytočiť, tak to docieli tým, keď ma zamestná niečím, čo ma oberá o čas. Keď chcem zložiť dobré skladby, mal by som čo najmenej vypiť a mať čo najmenej dobrodružstiev. Stále zvoniaci mobil ma trápi oveľa viac ako zapálené lýtka.

Daň v podobe zničeného zdravia kvôli bohémskemu životu ste nemuseli zaplatiť. Nebolo tou pomyselnou daňou vo vašom prípade rozpadnuté manželstvo?
V tých časoch sme mali jedno heslo: Najprv muzika, potom to druhé. Vtedy som bol fanatik, venoval som sa iba hudbe a nevidel som ani naľavo, ani napravo. Boli sme stále z domu, stále sme hrali. Každé odcestovanie znamenalo prespať na inom mieste. Rodinný život sa však nedá viesť, keď nie ste doma.
Keď ste starší, uvedomujete si, čo znamená rodina, prehodnotíte rôzne veci. Otázkou je, či som mohol napísať všetky pesničky, ktoré som napísal, a venovať sa popritom rodine? Na to ani dnes nemám odpoveď. Keby som však na to išiel s dnešným rozumom, snažil by som sa o harmonickejší prístup. Možno by mi to však nebolo dovolené v tých podmienkach, v akých sme žili.

Ako jeden z mála interpretov ste v tých časoch - v 80. rokoch minulého storočia - nahrali dva albumy v Nemecku. Pred mesiacom sa na nemecký trh dostala vaša výberovka v angličtine The Best Of Miro. Bolo ťažké vrátiť sať?
Vydať album v Nemecku nie je jednoduché. Chce to celého človeka. Popri tvorbe v domácom jazyku sa musíte sústrediť na prezentáciu pesničiek v angličtine. A to nevyhnutne znamená, že sa na chvíľu vytratíte z domácej scény.

Pri albume ste spolupracovali aj s producentom Tokio Hotel Davidom Rothom. Ako sa slovenský spevák dostane k jednému z najúspešnejších producentov?
V čase, keď som s Davidom Rothom točil verziu pesničky V slepých uličkách ( v angličtine You know, I love you, pôvodne Love Song), nebol taký známy. Až istý čas potom začal spolupracovať so skupinou Tokio Hotel, ktorá dostala cenu MTV ako objav roka a presadila sa čiastočne aj v Spojených štátoch amerických.

Predpokladám, že podobné chúťky máte i vy...
Chuť aj istý plán je, nerád by som však predbiehal.

Ďalším z radu tých, čo sa ešte len stanú, je príprava nového albumu, ktorý by mal vyjsť na budúci rok na jeseň. V akej ste fáze?
Pesničiek už mám dosť, teraz si ich bude treba druhý raz vypočuť a zistiť, čo je a čo nie je použiteľné.

Ste známy spoluprácou s rôznymi hudobníkmi. Máte už predstavu, s kým by ste na ňom chceli spolupracovať?
Mojou výhodu ako sólistu je, že môžem nahrať album s kým chcem. Ktokoľvek mi napadne a chce so mnou točiť, tak to môžem zrealizovať. Prináša to nové podnety, ochráni vás to od istého klišé. Rozmýšľať o tom však začnem až na budúci rok. Dosť by som bol ale prekvapený, keby na albume neboli nové mená, s ktorými som nespieval.

A čo ďalší duet s Marikou Gombitovou?
Rád by som s ňou niečo nahral. Aj teraz, keď sa s vami rozprávam, mám nádej, že sa nám niečo podarí nahrať. Hoci je to dosť nezodpovedné, keďže som sa jej nepýtal. Faktom však zostáva, že keď spolu spievame, tak nám to ladí.

Čo je najväčším problémom pri spolupráci s Marikou Gombitovou?
Jej najväčším problémom je superkritická kontrola. Pesnička jej musí absolútne sedieť, a to treba vynásobiť tromi. Marika jej musí uveriť a vedieť, prečo by ju mala nahrať. A potom, keď sa tak stane, nastáva obdobie neistoty, či sa pieseň naozaj nahrá. Po čase väčšinou všetci rezignujú... Ale ja som nerezignoval, a preto sa mi s Marikou podarilo občas nahrať novinku.
Pre Mariku totiž nie je populárna hudba to jediné, o čom rozmýšľa. Rozmýšľa o mnohých iných veciach, a preto sa treba trafiť do toho správneho momentu, keď jej popmusic niečo hovorí a má k nej blízko.

Vo filmovom muzikáli Neberte nám princeznú je ona princeznou a vy jej oddaným "rytierom“. Aký bol váš vzťah v skutočnosti?
Na obdobie, keď sme spolu hrali pod hlavičkou Modus, si spomínam s istými výčitkami svedomia: boli sme chalani s pocitom, že sme najmúdrejší, každý deň v inom hoteli, v inej krčme. A to všetko s nami zažívalo mladé dievča - Marika.
Keď spätne uvažujem nad tým, aké to pre ňu muselo byť, uvedomujem si, že to muselo byť ťažké. Musela sa veľmi rýchlo prispôsobiť, nikto jej nedával čas, nikto sa nepýtal, či jej to vyhovuje. Mohli sme byť väčší džentlmeni. K Marike sa však pristupovalo tak, že by už mala všetko vedieť.
Paradoxne, napriek chýbajúcim skúsenostiam sa v mnohých prípadoch prejavovala ako väčšia profesionálka. Keď napríklad išla na Bratislavskú lýru, pol roka dopredu mala jasno v tom, ako bude vyzerať. My sme to riešili tri dni pred tým.

Bol to teda "iba“ profesionálny vzťah?
Určite nie. Rovnako ako s Jankom Lehotským, Lacom Lučeničom či Kamilom Peterajom. Boli sme na jednej vlne, ladilo nám to. Neviem vám povedať, prečo to bolo a stále je tak. To však rieši za nás niekto iný.

Aké sú vzťahy medzi hudobníkmi dnes, keď je hudba viac biznis ako umenie?
V zásade vždy musíte byť tak trochu aj kámoši - nie je to iba o tom, že o 18. hodine sa stretneme, dúfam, že budete všetci v žltých oblekoch a hráme. Je to aj o tom, že ahoj, ako sa máš, pár fórikov... V malých kapelách záleží nielen na profesionalite, ale aj na chémii.

Medzi 4 očami (Peteraj – Žbirka)

Textár Kamil Peteraj sa pýta hudobníka Mira Žbirku. Medzi 4 očami (Peteraj – Žbirka)

1. Kedy naspievaš duet s Paulom McCartneym?
Hocikedy, mám však jednu podmienku: musí to byť po slovensky.

2. Telefonovali sme spolu pred desiatimi minútami – kedy si zavoláme opäť?
O desať minút.

3. V ktorej tónine je pieseň Vieš byť zlá?
A-mol.

4. Kedy mi pošleš ďalšiu skladbu na otextovanie?
Možno hneď zajtra, a nebude len jedna.

Vyznieva to trošku romanticky - znamená to, že neexistujú účelové a vykalkulované formácie?
Nie je podmienkou spávať spolu v stane, byť priateľmi na život a na smrť. Hrať s niekým, kto je dobrý - to je na prvom mieste. Vedel by som veľa obetovať, keby som hral s niekým, kto je strašne dobrý a strašne mi lezie na nervy. Nepovažujem to však za kalkul. Svet je plný fajn chlapčiskov, len majú jednu nevýhodu: nevedia hrať. Nejde o to, aby sme si rozumeli v šatni. Dôležité je, aby nám to ladilo na pódiu.

Nebolo istým kalkulom vaše rozhodnutie žiť v Česku, kde je prinajmenšom väčší trh?
Za odchodom do Prahy nebol nijaký kalkul, nijaké profesionálne dôvody. Museli sme sa rozhodnúť - dcéra Linda išla do škôlky a nedalo sa žiť na dvoch miestach súčasne. Navyše, nemyslím si, že v Prahe je lepší šoubiznis ako na Slovensku, že je to tu ľahšie.

Na Slovensku sa však úspech neodpúšťa, konflikty medzi hudobníkmi sú na dennom poriadku...
Aj v Česku sa muzikanti hádajú, hoci osobne sa nepamätám, kedy som sa s niekým naposledy pohádal. Nemyslím si však, že na Slovensku je to iné, horšie ako v Česku či vo Veľkej Británii. Nevidím v tom rozdiel. Možno jeden - v Česku sa hrá viac domácej tvorby.

Máte za sebou síce úspešné hudobnú kariéru, ktorej ste však museli mnohé obetovať. Išli by ste do toho znovu?
Keď spievam, hrám, skladám pesničky, keď som na pódiu, mám pocit, že je to niečo, v čom prirodzene rezonujem. Myslím si, že som sa pri voľbe cesty nepomýlil. Nemám pocit, že by som robil niečo, čo mi nesedí. Robím to, čo mi je blízke, čo mám úprimne rád. Robím to, čo mám robiť.

Robili ste aj film - zahrali ste si v Neberte nám princeznú aj v českej verzii seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. Neláka vás film?
To je uzavretá kapitola. Nemám ambíciu realizovať sa ako herec. Nemám ambíciu byť vtipný na obrazovke, nemám ambíciu mať vlastnú reláciu. Mám jedinú ambíciu, ktorá sa mení v posadnutosť: dajte mi čas natočiť nové pesničky. Jediné, čo má láka v súvislosti s filmom je urobiť preň hudbu.

Prečítajte si aj:
Z Račianskeho mýta cez Bratislavskú lýru do Prahy

Chalanisko v nápadnom oblečení s gitarou a obrovskou chuťou spievať. Zatiaľ iba piesne svojich obľúbencov – Beatles a Rolling Stones. Asi tak nejako mohol pred niekoľkými desaťročiami vyzerať Miro Žbirka, označovaný dnes za legendu slovenskej populárnej hudby.

Celý článok >>