11.01.2008, 00:00

Prečo bola Októbrová revolúcia v novembri

"Veľká októbrová socialistická revolúcia bola v skutočnosti v novembri, Lenin sa v skutočnosti nevolal Lenin, ale Uljanov a Stalin sa reálne nevolal Stalin, ale Džugašvili. A takto je to u nás so všetkým," hovorí sa v jednom klasickom vtipe ešte zo sovietskych čias. (perex)

O komunistickom systéme si netreba robiť žiadne ilúzie, ale čo sa týka októbrovej revolúcie v novembri, tu spomenutý vtip boľševikom krivdil. Naopak, jedným zo skutočne pokrokových opatrení, ktoré po "víťazstve proletariátu" na jeseň 1917 urobili, bola reforma kalendára. Už 24. januára 1918 rozhodli, že po 31. januári bude nasledovať 14. februára. Konečne i Rusko sa tak ako jedna z posledných európskych krajín stalo súčasťou sveta, ktorý prijal gregoriánsky kalendár. Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá sa odohrala 25. októbra 1917, sa však odvtedy oslavovala vždy 7. novembra. Rusko však vo svojom váhaní vôbec nebolo jediné. Vôbec poslednou európskou krajinou, ktorá sa pridala ku gregoriánskemu kalendáru, bolo Grécko, ktoré si ho osvojilo až v roku 1923.

Posledná Shakespearova dráma
Španielsky spisovateľ a dramatik Miguel de Cervantes y Saavedra a svetoznámy britský autor divadelných hier William Shakespeare mali veľa spoločného. V oboch prípadoch išlo o významných a výnimočných majstrov pera, ktorí sa preslávili nielen vo svojej krajine. Cervantes, duchovný otec nesmrteľného tragikomického rytiera Dona Quijota, zomrel 23. apríla 1616. Rovnako i životopis Shakespeara, najväčšieho dramatika všetkých čias, sa končí dátumom 23. apríl 1616. A predsa nezomreli v ten istý deň.
Cervantesovo Španielsko bolo totiž jednou z prvých krajín, ktoré prijali kalendárovú reformu pápeža Gregora XIII. Spolu s ním začali v novom kalendárnom systéme počítať svoj čas i Portugalsko, Poľsko a Taliansko, čiže katolícke krajiny. Tie prešli na nový systém 5. októbra 1582, tak, ako nariadila pápežská bula. Vlastne už to bol po novom 15. október, keďže nový systém z kalendára "ukradol" desať dní. Francúzsko sa pridalo v decembri toho istého roka. Habsburská monarchia, ktorej súčasťou bolo v tom čase i dnešné Slovensko, prešla na nový kalendár v roku 1587, české krajiny o tri roky skôr.

Podozrivý pápež
Protestantské mocnosti sa na aktivitu katolíckeho pápeža pozerali od začiatku s podozrením. "Pápeža obviňovali, že je antikrist, ktorý sa takýmto spôsobom snaží ovládnuť národy," uvádza sa v knihe českého cirkevného historika Blažeja Ráčka Cirkevní dějiny. Zreálnenie kalendára, ktoré znamenalo výrazný pokrok, považovali za agresívny útok protireformácie, ktorej bol Gregor XIII., mimochodom, výrazným predstaviteľom. Protestanti sa pridávali len postupne, keď videli, že nový systém je skutočne prospešný a jednoduchší ako prekonaný kalendár Júlia Caesara.
A tak Anglicko v Shakespearovom čase ešte stále žilo podľa starého systému. Veľká Británia prešla na počítanie času podľa moderného gregoriánskeho kalendára až v roku 1752. Váhali tak dlho, že museli svoj kalendár upraviť až o 11 dní, namiesto pôvodných 10. Shakespearovi však už 23. apríl ako dátum smrti zostal. Ak by sa určil gregoriánskym spôsobom, zomrel by 3. mája 1616.

Švédske zmätky
Najkomplikovanejšou cestou sa ku gregoriánskemu kalendáru dostávalo Švédsko. Tam v roku 1700 rozhodli, že prijmú gregoriánsky kalendár, no nie v jednom skoku, ale postupne. A to tak, že budú ignorovať prestupné roky, čím sa v tom čase 11-denný rozdiel mal vyrovnať do roku 1740. Tento spôsob sa ukázal nešťastným. Švédsky kalendár sa čoskoro nielenže odlišoval od juliánskeho i gregoriánskeho, ale odchýlka sa každé 4 roky menila.
Akoby to nebolo dosť komplikované, štátna správa v rokoch 1704 a 1708 na nariadenie pozabudla a v týchto rokoch počítala s prestupným 29. februárom. Švédskemu kráľovi Karolovi XII. došla trpezlivosť v roku 1712 a rozhodol sa pre radikálny rez. No namiesto toho, aby krajinu jedným skokom preniesol do éry gregoriánskeho kalendára, nariadil v tom roku jednorazovo pridať k februáru ďalší deň (čím vznikol v histórii unikátny 30. február) a opäť prijať juliánsky kalendár.
Švédsko napokon prijalo gregoriánsky kalendár v roku 1752.

Najdlhšia noc svätej Terézie
Svätá Terézia Ježišova alebo Terézia z Ávily, bola španielska svätica a mystička. Narodila sa v roku 1515 a v 19 rokoch vstúpila do kláštora karmelitánok. Ako hovorí rímskokatolícky farár a biblista Jozef Jančovič, od roku 1555 Terézia často upadala do extázy, v ktorej mávala rôzne vízie a mystické zážitky spojené s Ježišom Kristom. "Tieto zážitky opísala v diele Vnútorný hrad, i vo svojom najznámejšom spise Cesta k dokonalosti," hovorí Jančovič pre HN.
Pápež Pavol VI. ju vyhlásil za učiteľku cirkvi, Michelangelo jej spravil sochu, a v súčasnosti existuje česká hudobná skupina pomenovaná podľa nej Extasy of St. Theresa. Najľahšie si ju však zapamätáme ako ženu, ktorá zomrela počas "najdlhšej noci". Podľa oficiálnych zdrojov síce opustila tento svet neskoro večer 4. októbra 1582, ale nemožno vylúčiť, že to bolo nadránom 15. októbra. Mala tú smolu (alebo šťastie -- čo závisí od uhla pohľadu), že ju smrť postihla práve v noci, ktorú pápež Gregor XIII. stanovil ako rozhodujúci dátum prechodu od starého k novému kalendáru.

O pútnikovi v čase
Motiváciou ma vytvorenie jednotného kalendára pritom v tom čase nebola len neprehliadnuteľná skutočnosť, že astronomická realita, napríklad rovnodennosť či slnovrat, sa voči používanému kalendáru oneskorovali v tom čase až o 10 dní. Svojou "troškou do mlyna" k čoraz neprehľadnejšej situácii prispela i nejednotnosť pri stanovovaní začiatkov kalendárov v rôznych častiach Európy. Absurdnosť situácie začala vychádzať na povrch najmä s rozmachom medzinárodného obchodu, pri vystavovaní faktúr či v účtovníctve. V knihe Kalendář, aneb kniha o věčnosti času od autorky Evy Kotulovej sa uvádza zábavný príklad: "Ak pútnik v stredovekom Taliansku odišiel z Benátok 1. marca 1245, teda na prvý deň benátskeho roku, po príchode do Florencie sa ocitol v roku 1244. Ak však odtiaľ pokračoval do Pisy, tam sa už písal rok 1246. To ho neodradilo a cestoval ďalej, až sa dostal do Provensálska, a tým opäť do roku 1245. Ak sa stihol pred Veľkou nocou dostať do Francúzska, ocitol sa zase v roku 1244."
Etnologička Viera Feglová prízvukuje, že tlak na reformu kalendára prichádzal zdola. "Od obchodníkov, bankárov či remeselníkov, ktorí potrebovali jednotný kalendár pre obchodné schôdzky, účtovné knihy či pôžičky," dodáva Feglová.