Ivan Laluha bol jedným z prvých ľudí v Bratislave, ktorý sa dozvedel, že nás cez noc obsadili Rusi. Vďaka tomu, že býval pod Bratislavským hradom v byte nad veliteľom pohraničnej stráže. "Bolo počuť strašný hukot ako vojenské vrtuľníky pristávali na hrade. Potom okolo pol jednej ráno sa mi začali do bytu dobýjať vojaci. Zmýlili si môj byt s veliteľom pohraničnej stráže, ktorému prišli oznámiť, že nám do krajiny vpadli votrelci,“ spomína Laluha na osudnú noc z 20. na 21. augusta 1968.

Zúfalé študentské protesty proti okupantom na Šafárikovom námestí v Bratislave. Snímka: ©Ladislav Bielik
Zdroj: ©Ladislav Bielik

"My sa aj tak nedáme,“ vyhlásil vraj mladý vojak po tom, ako sa ospravedlnil za omyl, zasalutoval a odbehol zobudiť svojho veliteľa. Vzdorovať, brániť sa, to bola prvá myšlienka v hlavách mnohých. Rozhlas i televízia boli na príkaz zhora hluché, ale prisluhovači okupantov zabudli vypnúť rozhlas po drôte. Vďaka tomu sa každý, kto mal možnosť počúvať rozhlas po drôte, už okolo druhej dozvedel, že stanovisko vtedajšieho Ústredného výboru Komunistickej strany Československa vpád vojsk Varšavskej zmluvy odsúdilo. "Okolo pol tretej ráno sme vyšli sme na ulicu, nevydržali sme sedieť doma,“ tvrdí Laluha.

Vpád "spriatelených“ armád bol pre mnohých šok, hoci už z jari sa objavovali signály, že Moskve začína prekážať demokratizačný pohyb v Československu, i že v prípade problémov nemôžeme, rovnako ako v roku 1948, počítať s vojenskou pomocou zo Západu. "Autorom výzvy dvetisíc slov som povedal, že sa mi v noci snívali, že za každé jedno slovo nám poslali jeden tank. Nepáčilo sa mi, že v situácii, ktorá bola už aj tak dosť napätá, naťahovali strunu ešte viac takýmito provokačnými výzvami, ktoré len poskytnú ďalší dôkaz Rusom, že u nás je kontrarevolúcia,“ spomína Laluha. Ako s trpkým smiechom dodáva, sen si síce vymyslel, ale realita jeho odhad prekonala. Namiesto 2 000 tankov ich prišlo vyše dvakrát toľko.

Už okolo tretej ráno sa na uliciach začali trúsiť prví obyvatelia Bratislavy, prebúdzajúcej sa do úplne novej, temnej reality. "Vtedy som sa dopustil prvého a posledného aktu kolaborácie,“ hovorí Laluha. Rusi mali starú mapu, na ktorej bola pri Dóme svätého Martina zaznačená aj bratislavská synagóga, ktorá už v tom čase nestála. "Stáli pred Novým mostom a hľadali kótu s dvoma kostolmi, zaznačenými na mape. Namiesto toho, aby som ich poslal do Malaciek, lebo tam sú dva kostoly, som im vysvetlil, že majú starú mapu.“

Laluha sa pripojil k občanom, ktorí skúšali s okupantmi diskutovať. Pred hotelom Carlton zastavil jedného kapitána, ktorý tvrdil, že prišli, lebo u nás je buržoázia a obdivujeme kapitalizmus. "Tu došlo k tragickému omylu, u nás nie je žiadna kontrarevolúcia, neobnovujeme kapitalizmus, mne môžete veriť, lebo ja som študoval u vás v Moskve,“ skúšal to s ruským dôstojníkom Laluha, ale márne. "Zle si sa učil,“ odpovedal vraj arogantne vojak a profesor Laluha až vtedy pochopil, že ďalej debatovať s ruskými dôstojníkmi je zbytočné.
Príhoda s trpkým úsmevom čakala Laluhu aj pri návrate domov, pri stretnutí s posádkou tanku, ktorý stál pred ich panelákom. Jeden z ruským vojačikov vyhlásil, že je v Nemecku.
"Nie si v Nemecku, durak, toto je Československo,“ zahriakol ho druhý z posádky tanku. "U vás je buržoázia a robotnícka trieda umiera,“ dodal smerom k Laluhovi, ktorý neodolal, a spýtal sa ho:
"A videli ste tú buržoáziu, od ktorej nás oslobodzujete? Ukážte mi, kde je.“
Vojačik ukázal na Laluhov panelák a povedal: "Tam, žije v takých pekných domoch, ako je tamten.“
"No, čestné slovo, ja bývam v tom dome,“ odvetil mu profesor Laluha, na čo vojak bez slova vliezol do tanku a zavrel za sebou záklop.

Laluha, ktorý v tom čase prednášal na Ekonomickej univerzite a súčasne pôsobil na mestskom výbore Komunistickej strany Slovenska, si po okupácii uvedomil, že reforma komunizmu nie je možná, a tak sa aj vyjadroval. Od októbra 1969 mu preto zakázali prednášať, vylúčili ho z vedenia strany a napokon aj zo strany samotnej. Nejaký čas bol nezamestnaný, potom získal prácu v ústave, ktorý vypracúval sociologické analýzy pre plánovaciu komisiu. V plánovanej ekonomike to nebol až taký zlý džob, Laluha bol však šťastný, keď sa po zmene režimu po dlhých 20 rokoch opäť mohol vrátiť k učeniu.