Tie nahrávky nikdy neboli oficiálne vydané, už desaťročia však úspešne kolujú medzi pospolitým ľudom. Sú zdrojom zábavy na večierkoch, ale rozosmejú vás, i keď si ich pustíte napríklad pri varení obeda. Veď počuť slávne hlasy, ako spievajú hrubými vulgarizmami a erotikou prešpikované texty na motívy známych piesní, to len málo ľudí nechá chladných. A zabavia sa i tí, ktorých vulgárny humor inak neoslovuje.
Mätúci názov neoficiálnej kompilácie Silvester 68 dal vzniku legende, že pozmenenými textami plnými nadávok umelci protestovali proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Pavol Hammel, ktorý zbierku obohatil o skvost s názvom Kokot kominár, však tieto fámy kategoricky vyvracia. "Išlo v prvom rade o recesiu, bolo to myslené ako interná zábava pre ľudí, ktorí sa vtedy podieľali na nahrávaní piesní v štúdiu Slovenského rozhlasu na Jakubovom námestí v Bratislave," tvrdí bard slovenskej populárnej hudby.
"V tom čase ešte neexistovala možnosť domáckeho kopírovania hudby. Nahrávalo sa na magnetofónové pásy a nikto z tých, čo sa na prespievanie piesní podujali, nepredpokladal, že sa tie veci dostanú do uší ľudí vonku," vysvetľuje Hammel.
Je len jedným spomedzi plejády vtedajších celebrít, ktoré sa po regulárnom nahrávaní v štúdiu nechali nahovoriť na napísanie nového, "zhovädeného" textu pre svoje piesne. Na nahrávkach znie hlas Mariána Labudu, Františka Dibarboru, Olda Hlaváčka, Ivana Krajíčka či Dušana Grúňa. V piesňach sa ponechal pôvodný inštrumentálny sprievod, nanovo sa nahrával len spev. Pesničky ako Keď ma potrtkáš, Kurva Božena, Kokôtik jarabý či Pomrdali, pomrdali tak vznikali ako výsledok netradičnej karaoke šou.
Podľa Hammela s nápadom pohrať sa s textami hitov prišiel dnes už nebohý Ivan Krajíček, ktorý hneď aj nahral pieseň Dvaja driečni spojári. Spieva sa v nej o dvojici vojakov, ktorí ťahali drôt cez dedinu a pritom "obšťastňovali" všetky ženy, čo mali po ceste.
Nahrávky vznikali v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Zvukového majstra v štúdiu na Jakubovom námestí v tom čase robil Peter Hupka, momentálne už na dôchodku. Spomína, že v tom čase mohol ktokoľvek z ľudu za pár korún nahrať v štúdiu svoj spev bez ohľadu na to, či vedel spievať. Skvosty, ktoré takto vznikali, by mohli súperiť i so súčasnou Hviezdnou rotou v súťaži Superstar, a boli často zdrojom zábavy umelcov i zvukárov po náročnej práci v štúdiu. Odtiaľ bol už len krôčik k myšlienke urobiť si srandu na vlastný účet a sprzniť vlastné piesne.
Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Jeden zo zvukárov si dal tú námahu a všetky nahrávky zozbieral a začal púšťať priateľom na večierkoch. Nahrávky sa začali postupne šíriť od známeho k známemu. Jedného dňa to prasklo a všetci zainteresovaní dostali predvolanie na Ústredný výbor komunistickej strany. "Prípad sa začal vyšetrovať v roku 1970. Nevyzeralo to s nami vôbec dobre. Všetko sme však zvalili na bývalého zvukára Ervína Eislera, ktorý rok predtým zomrel. Preto sa prípad uhral do stratena a nikto z účinkujúcich, ani technikov, našťastie nebol za to postihnutý," spomína Peter Hupka.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.