09.02.2009, 00:00

Výber básní z novej zbierky Milana Rúfusa Ako stopy v snehu

Večerný hosť

Zapadlo slnko v živej nádhere.
Ani som nemal čas
na niečo sa ho pýtať.

Večerný hosť
mi klope na dvere.
A hovorí, že nebude už svitať.

Porozumel som:
je taký Boží predel
medzi bytím a medzi nebytím.

Nie mi je ľúto
a strach necítim.

Tušil som to.
Tak dlho tušil,
až napokon som -- vedel.

Moje dni

Unikajú mi
-- a nie som z toho šťastný --
dni sudbou spočítané.

Dovolil si mi pomodliť sa v básni.
A tak to robím, Pane.

Ale dni idú.
Jedny za druhými.
Zanechávajú po sebe clivú nehu.

Nuž si ich píšem.
Aby ostali mi
v pamäti.

Jasné
ako stopy v snehu.


Tichý zázrak materstva

Nič nového niet v Božej dielni:
láskou je človek zraniteľný.

No z duše spraví taký sviatok,
že jej tá rana stála za to.

Láska -- to nie je dieťa chvíle.
Láska je dlhá, život krátky.

Nerozumieš tej skrytej sile?
Pýtaj sa na ňu svojej matky.

Matka je studňa, ty si okov.
Je studňa plná živej vody.

Čo by si čerpal tisíc rokov,
nevyčerpáš ju.

Nuž si kľakni.

Až potom vstaň a odíď.


Olinka Herzová

Chcel som jej iba pomôcť do kabátka,
spoluprváčke Olinke.

Chcel, ale čo to bolo platné:
prváčikovsky neobratne
vyryl som nechtom škrabanec,
šrám na jej detskej rúčke.

Jej otec, obchodník, nemútil čistú vodu.
A keď som prišiel k nemu do obchodu,
prichystanými nožničkami
poľudštil mojich desať pazúrikov
bez výčitiek a bez zbytočných krikov,
priam láskavo a pokojne.

Tak išli roky krásnokruté.

A potom bolo po vojne,
čas ako živá riečka tiekol,
všecičko bolo o inom.

Jedného dňa mi ktosi riekol:
"Olinku tu už nenájdeme.
Do svojej zasľúbenej zeme
šla osvienčimským komínom..."

A ja som znova uvidel
svoj škrabanec na detskej rúčke.

A bolo mi tak kruto smutno.
Smutnejšie, ako ľuďom býva
na pohrebe
či pri rozlúčke.


Poďakovanie za kolísku

Kocky sú hodené.
Čas odinakiaľ vanie.

Súmrak už nebo vylízal
jak obrátenú misku.

So všetkou vrúcnosťou,
ktorej som schopný, Pane,
s úsmevom cez slzy
ďakujem za kolísku.

Veľmi Ti ďakujem,
že stojí tam, kde stála.

Že, Stolár zázračný,
učinil si ju takú,
aby ma vo mne strážila.

Od rána do súmraku.

Mamin mrežovník

Nedeľné obedy zdobieval...
A bol vzácny
jak tvoje ruky, mama.

Dnes už ten koláč
vonia iba v básni.
A spolu s tebou odišiel do neznáma.

Hľadievam občas spoza jeho mreží
a hádam, za čo a kto ma to chce trestať.
Hľadím a hľadám.
A môj čas ticho sneží.

Sneží a sneží,
akoby nechcel prestať.

A iba občas napovie
i mne i mojej básni:

"Živé sa bráni, ako vie.
Čo bolo, to raz nebude.

A tak má človek v osude
mriežku. Tú, za ktorou
kedysi býval šťastný..."


* * *

Nekapitulujem.
Rekapitulujem.

Na jednej miske váh
sú víťazstvo i prehra.

Na jednej nákove
podkovu šťastia kujem,
aj vlastné okovy.

Žité si opakujem.

Sám sebe tajomstvom
jak organ, ktorý nehrá.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.