Vladimír Mečiar sa na čele svojej strany javí ako diktátor a samovládca, ktorý odmeňuje poslušných a trestá neposlušnosť. Prežil nejednu revoltu a stále dokáže udrieť. Naposledy doplatila na pokus vzoprieť sa Zdenka Kramplová. 

[[{"type":"hn-image","fid":"53258"}]]

Na nedávnom odvolaní ministerky pôdohospodárstva neprekvapuje takmer nič. "Hruštička húževnatá“, ak sa máme opierať o jej vlastné vyjadrenia, dostala príkaz od vodcu, nesplnila ho, tak ju stihol "spravodlivý“ trest. Aspoň v Mečiarovom chápaní spravodlivosti, ktoré jediný a s najväčšou pravdepodobnosťou doživotný predseda ĽS-HZDS prezentuje od začiatku svojho pôsobenia v politike. V praxi to znamená, že nespravodlivý je ten, kto nerobí to, čo povie Vladimír Mečiar.

Niet času na rozhovor
"Vnímam to ako podraz. Po všetkých tých rokoch, čo som v dobrom aj v zlom stála po boku pána Mečiara v HZDS, som toto nečakala,“ povedala odvolaná ministerka. Podľa jej verzie ju Vladimír Mečiar potrestal, lebo odmietla splniť jeho príkaz zrušiť zmluvu s firmou Columbex International. Tá predtým vyhrala sporný tender na harmonizáciu informačných systémov pre ministerstvo. "Keby mi predtým niekto povedal, že to takto dopadne, tak by som mu neverila,“ krúti teraz hlavou bývalá Mečiarova pravá ruka. "Myslela som, že si sadneme k diskusii, zvážime argumenty. Verila som, že sa budeme o tom rozprávať, že príde k dialógu. Nie, že sa to bude riešiť takto absurdne,“ dodala sklamaná Kramplová.
Sklamanie je na mieste. No nebolo to prvý raz, čo Vladimír Mečiar nepodržal svojich najbližších. Preto postoj exministerky prekvapuje. Neposlúchnuť Mečiarov príkaz a veriť v nejakú diskusiu s ním, po tom všetkom, čo už o ňom vieme za ten čas strávený v slovenskej politike, bolo prinajmenšom naivné.

Pomohol mu Dubček
Vladimír Mečiar to v živote nemal jednoduché. Začiatkom 60. rokov vstúpil do komunistickej strany, zastával viacero funkcií v Československom zväze mládeže, dobre rozbehnutú politickú kariéru mu však zastavila okupácia "bratskými vojskami“. Dvadsaťšesťročný Mečiar údajne neskrýval negatívny postoj k okupácii, preto bol v roku 1970 vylúčený z KSČ. Nejaký čas sa živil ako robotník, popritom diaľkovo vyštudoval právo. Potom až do roku 1990 čakal na druhú šancu ako podnikový právnik v Skloobale Nemšová.
Šanca prišla po novembri 1989. Mečiar začiatkom roka 1990 vyhral konkurz na slovenského ministra vnútra, k čomu mu pomohla známosť s Alexandrom Dubčekom, ktorý mal v tom čase obrovskú autoritu. Potom už jeho strmú cestu nahor nič nezastavilo, v júni 1990 sa stal slovenským premiérom.

Rozbitie Verejnosti proti násiliu
Čoskoro sa však ukázalo, že nešlo o najšťastnejšiu voľbu. Začiatkom roka 1991 sa premiér dostal do konfliktu s vedením jeho materského hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), čo bola v tom čase najsilnejšia politická strana na Slovensku. "Keď sa ukázalo, že sa s Mečiarom nedá spolupracovať, že robí intrigy, že vyvoláva konflikty so svojím okolím, navrhol som ho odvolať z postu premiéra,“ spomína vtedajší predseda VPN Fedor Gál. Mečiara úspešne zbavili funkcie, ten reagoval odchodom z VPN a vytvorením vlastného Hnutia za demokratické Slovensko, ktorého sa 23. júna 1991 stal prvým a zároveň posledným predsedom.
Jeho odchod VPN zruinoval. V tom čase stál totiž za Mečiarom takmer celý národ. Charizmatický, odhodlaný líder s postavou Jánošíka a rétorikou hrdinu nemohol mať v očiach ľudových más konkurentov vo večne nevyspatých a prefajčených intelektuáloch z vedenia VPN. Nad Mečiarom navyše držal ochrannú ruku sám veľký Alexander Dubček.
Vlna popularity ho potom vyniesla opäť na premiérsku stoličku v júni 1992, keď HZDS získalo vyše 37 percent hlasov. Mečiar bol na vrchole, opojený mocou. A keď sa ozvali prvé známky neposlušnosti vnútri HZDS, reagoval tvrdým protiúderom. Voči dovtedy blízkemu spolupracovníkovi Milanovi Kňažkovi.

Mečiar verzus Kňažko
"Názorových prúdov a skupín vnútri HZDS by bolo možné identifikovať viac, ich ,životnosť‘ však bola väčšinou veľmi krátka. Ich reprezentanti väčšinou odišli zo strany, a to obvykle po konflikte s Vladimírom Mečiarom,“ uvádza český politológ Lubomír Kopeček v knihe Politické strany na Slovensku 1989 až 2006.
Jeho slová dokazuje už prvý súboj v rámci HZDS, konflikt Mečiara s Milanom Kňažkom, ktorý v mnohom predznamenal ďalší vývoj pomerov v rámci hnutia. Kňažko stál pri Mečiarovi, keď v roku 1991 došlo ku konfliktu medzi ním a VPN. V januári 1993 sa však pohádali pre prezidentské voľby. Kým Mečiar presadzoval za kandidáta na hlavu štátu bývalého komunistu Romana Kováča, Kňažko bol proti tomu, aby mal prezident komunistickú minulosť. Mečiar Kňažkovi vyčítal, že pre jeho postoj sa nepodarilo získať dosť hlasov pre Romana Kováča (v tom čase ešte prezidenta volil parlament), napokon sa prezidentom stal iný bývalý komunista, Michal Kováč.
Kňažko, známy herec a ikona novembra, bol pre Mečiara tvrdý oriešok, na ktorom si takmer vylámal zuby. Keď sa však nepodarilo poštvať proti nemu vedenie HZDS, obrátil sa Mečiar na novozvoleného prezidenta Kováča. 9. marca 1993 ho Mečiar požiadal, aby odvolal Kňažka z postu ministra zahraničných vecí.

Mečiar verzus zvyšok sveta
Michal Kováč to odmietol urobiť, čím sa sám dostal na Mečiarov "zoznam nespravodlivých“. Neskôr sa preto nevyhol častým útokom lídra HZDS a jeho poskokov. Kňažko bol odvolaný až 19. marca, keď Mečiar pohrozil pádom vlády. Pre vnútrostranícke spory bol pripravený destabilizovať celú krajinu - a zvíťazil.
Samovládca na tróne HZDS si však po víťazstve nad Kňažkom neoddýchol. Kňažka na poste ministra zahraničných vecí vystriedal Jozef Moravčík. Čoskoro však aj jemu začal prekážať autoritatívny a konfrontačný štýl predsedu HZDS a dal mu to vo februári 1994 najavo.
Výsledok sa dal očakávať, Moravčík a ďalší nespokojenci boli vylúčení z HZDS. No ich protiútok stál Mečiara premiérske kreslo. 11. marca mu parlament vyslovil nedôveru, HZDS odišlo do opozície, vznikla dočasná vláda na čele s Moravčíkom. Mečiar sa do premiérskej funkcie vrátil až po októbrových voľbách.
"Celá Mečiarova politická kariéra je typická tým, že likviduje svojich najbližších spolupracovníkov. Kramplová je iba koniec príbehu, ktorý má začiatok ešte vo VPN,“ hodnotí Mečiarovo pôsobenie v politike Fedor Gál. Po Moravčíkovi a prezidentovi Michalovi Kováčovi sa do Mečiarovej nemilosti dostal poslanec František Gaulieder, ktorého v roku 1996 protiprávne zbavili poslaneckého mandátu za to, že vystúpil z HZDS. A postupne ďalší a ďalší, napríklad súčasný prezident Ivan Gašparovič, bývalí ministri Vojtech Tkáč, Oľga Keltošová či Miroslav Maxon. "V žiadnom prípade neľutujem, že som odišla z HZDS, bol najvyšší čas,“ hodnotí Oľga Keltošová svoje rozhodnutie opustiť Mečiara v roku 2003. "Nedalo sa s ním vôbec diskutovať. Nakoniec sa môže stať, že pán Mečiar zostane v parlamente za svoju stranu sám,“ dodáva Keltošová, dnes starostka bratislavskej mestskej časti Lamač.

Kto je s ním?
"Pán Mečiar sa javí ako silný, no zároveň nedôverčivý až podozrievavý človek, ktorý sa rozhodne nespolieha na dobré stránky iných. Asi to nemajú pri ňom ťažké len iní, musí to mať ťažké aj on sám, s najväčšou pravdepodobnosťou sa totiž cíti bezpečne, len keď má druhých pod absolútnou kontrolou a môže ich ovládať,“ hovorí psychologička Mária Krýslová.
Autoritárska povaha človeka pramení zo strachu a z neistoty. Zároveň inšpiruje ľudí rovnako ovládaných strachom a neistotou. Takí potrebujú silného vodcu, ktorý im ukáže smer, závislosť je tu však obojsmerná. Nebyť Mečiarových voličov a spolupracovníkov, sám by nikdy nemal šancu.
Problém s Mečiarom sa teda ani tak netýka priamo jeho osoby, ale skôr tých, ktorí sú s ním ochotní, napriek všetkému, čo o ňom vedia, ťahať za jeden povraz. Napriek tomu, že sa opakovane neváhal púšťať do konfliktov s blízkymi spolupracovníkmi, vždy sa nájdu ľudia, ktorí pri ňom budú stáť.
Nepochopiteľné? Ani nie. Podľa sociologičky Oľgy Gyárfášovej za tým môže byť zištný motív. "Napriek slabnúcej popularite je HZDS stále vládna a parlamentná strana a jej líder disponuje istými zdrojmi,“ hovorí Gyárfášová.
"Strana, ktorá je pri moci, priťahuje ľudí, ktorí sa chcú priživiť, niečo na tom zarobiť,“ pridáva sa politológ Miroslav Kusý. "Naopak, ak strana stráca moc, potom od nej odskakujú ľudia,“ dodáva.

Hasnúca hviezda
Vladimír Mečiar a jeho HZDS sú toho podľa Kusého typickým príkladom. "Strany, neviazané na ideológiu, ale na lídra, padajú s lídrom,“ pokračuje politológ. Mečiar už prekročil svoj zenit, má jediné šťastie, že premiér Robert Fico ho ešte potrebuje. "Vyzerá to však tak, že po budúcich parlamentných voľbách získa Ficov Smer takú silnú pozíciu, že nebude potrebovať na vytvorenie vlády koalíciu s dvoma stranami, ale stačí mu jedna. Očakávam preto silný zákulisný, ale aj otvorený boj o to, kto bude s Ficom zostavovať vládu.“
V zákulisných aj tých otvorených bojoch bol Mečiar vždy dobrý. No podľa posledných prieskumov ho už podporujú len jeho skalní voliči, teda ľudia so základným vzdelaním, nad 60 rokov a nezamestnaní. Ktovie, či to bude stačiť, aby po 20 rokoch konfliktov a intríg konečne nezhasla jeho politická hviezda.

Prečítajte si aj:
Slovensko už žije inak

Expremiér Jozef Moravčík pre HN:

[[{"type":"hn-image","fid":"53259","attributes":{"class":"left","width":"150","height":"197"}}]]Aký to bol pocit, keď ste v marci 1994 dostali Vladimíra Mečiara z premiérskeho kresla?
Stále nado mnou visela otázka, či konáme správne. Nie vo vzťahu k vtedajšiemu premiérovi, pretože u neho bolo všetko jasné, ale kvôli ústavnému životu. Chystali sme sa zmeniť vládu uprostred volebného obdobia. Cítili sme však, že premiér stratil podporu časti voličov. To bol základ našej istoty. Voľby na prelome septembra a októbra 2004 nám dali za pravdu.

Celý článok >>

Kto sa postavil Mečiarovi

Milan Kňažko bol jedným zo strojcov rozkolu Mečiara s vedením VPN v roku 1991. Stál po jeho boku, až kým sa nepohádali pre voľbu prezidenta na jar 1993. Po tom, ako sa Mečiarovi podarilo dostať ho z postu ministra zahraničných vecí v marci 1993, začal voči nemu viesť opozičnú politiku. Viackrát ostro vystúpil proti HZDS, v jednom televíznom vystúpení dokonca označil stranu za „obyčajnú mafiu“. Bol jedným z tých čo položili Mečiarov režim vo voľbách v roku 1998. Dnes sa už Kňažko nechce k Vladimírovi Mečiarovi vracať, tú kapitolu má uzavretú. „Všetko, čo som k tomu chcel povedať, som už povedal,“ povedal.

Michal Kováč bol najurputnejším Mečiarovým rivalom, v podstate od začiatku svojho pôsobenia na poste prezidenta republiky v marci 1993, keď odmietol splniť žiadosť predsedu HZDS o odvolanie Milana Kňažka z funkcie ministra zahraničia. Až do roku 1998, kým sa neskončilo Kováčovo funkčné obdobie, stával sa terčom častých útokov zo strany HZDS. Navyše Mečiar vo funkcii zastupujúceho prezidenta vyhlásil v roku 1998 amnestiu na trestný čin únosu syna Michala Kováča. Znemožnil tým vyšetrenie tohto trestného činu, ktoré mohlo potvrdiť podozrenie, že mal sám prsty v jeho zosnovaní.
Michal Kováč v súčasnosti žije utiahnutým životom dôchodcu ďaleko od politiky.
Jozef Moravčík sa postavil Mečiarovi na jar roku 1994. Bol nakrátko úspešný, vďaka jeho iniciatíve sa podarilo Vladimíra Mečiara dostať z kresla slovenského premiéra. Už v októbri 1994 sa však Mečiar vrátil a začalo sa obdobie takzvaného mečiarizmu, teda snahám o deštrukciu občianskej spoločnosti a návratu k totalite. Počas tohto súboja stál Moravčík na strane prodemokratických a protimečiarovských síl, až do roku 1998 ako predseda Demokratickej únie. Od roku 1998 až do roku 2002 bol primátorom Bratislavy. Potom sa z politiky stiahol. „V súčasnosti som advokát a podnikateľ,“ hovorí.
František Gaulieder je dnes tiež podnikateľom, zároveň pracuje v spoločnosti Slovak Telecom. V roku 1996 rozvíril hladinu tým, že na protest proti politike Vladimíra Mečiara vystúpil z poslaneckého klubu HZDS. Hnutie ho potom protizákonne zbavilo poslaneckého mandátu presne podľa pravidla, že nie legislatíva krajiny, ale želanie Vladimíra Mečiara je zákonom.

Ivan Gašparovič je najpopulárnejším Mečiarovým sokom, v súčasnosti je slovenským prezidentom. Do tejto funkcie sa dostal podobne ako jeho predchodca Rudolf Schuster, paradoxne práve vďaka Mečiarovi. Väčšina voličov bola totiž v prezidentských voľbách v roku 2004 ochotná hlasovať za kohokoľvek, okrem Mečiara, ktorý bol Gašparovičovým sokom v druhom kole. Gašparovič opustil Mečiarovo HZDS v roku 2002, krátko pred parlamentnými voľbami. Reagoval tak na skutočnosť, že ho Mečiar v snahe dokázať, že jeho strana sa zbavuje starých štruktúr z obdobia rokov 1994 až 1998 (samozrejme okrem samotného Mečiara) nenominoval na kandidačnú listinu do volieb.

Vojtech Tkáč odišiel od Mečiara po tom, ako HZDS nedokázalo po voľbách v roku 2002 zostaviť vládu ani napriek tomu, že strana bola oficiálnym víťazom volieb. S Mečiarom skrátka žiadna relevantná politická strana nechcela mať nič spoločné. Po odchode z HZDS Tkáč vo februári 2003 založil s desiatimi ďalšími poslancami – prebehlíkmi takzvanú Ľudovú úniu. Strana dnes už nevyvíja žiadnu činnosť. V súčasnosti Tkáč pôsobí ako prednášajúci na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. Dnes sa už k ničomu nechce vyjadrovať. „Som súkromná osoba,“ bola jeho jediná odpoveď.

Oľga Keltošová opustila lídra HZDS spolu s Vojtechom Tkáčom. „Pánu Mečiarovi sme vyčítali neschopnosť komunikácie, sebareflexie, nedalo sa to však riešiť. Keďže zo strany vedenia a najmä predsedu bol absolútny odpor a nechuť akejkoľvek komunikácie s členskou základňou, jednoducho sme to riešili tak, že sme odišli,“ spomína Keltošová. „V žiadnom prípade neľutujem, že som odišla od Mečiara, hlavne, keď vidím, ako sa vyvíja vnútrostranícka situácia v HZDS. Myslím, že v tom čase bol najvyšší čas odísť.“ Odišla z veľkej politiky, aby sa presadila v komunálnej sfére. V období rokov 2002 až 2006 bola poslankyňou v miestnom zastupiteľstve bratislavskej mestskej časti Lamač a zároveň poslankyňou v mestskom zastupiteľstve Bratislavy za Lamač. „V roku 2006 som bola zvolená za starostku Lamača,“ dodáva Keltošová. Na tomto poste pôsobí dodnes.