14.05.2008, 00:00

Nevyhľadávam castingové typy

Jeho Slepé lásky otvárajú slovenskému filmu cestu k svetovému filmu - priamo cez najprestížnejší európsky filmový festival v Cannes. "O tomto sa nám ani nesnívalo," hovorí pre HN dokumentarista Juraj Lehotský.

Snímka z filmu Slepé lásky režiséra Juraja Lehotského sa dostala na filmový festival do Cannes. Snímka: www.slepelasky.sk
Zdroj: z filmu Slepé lásky režiséra Juraja Lehotského sa dostala na filmový festival do Cannes. Snímka: www.slepelasky.sk

Dokument Slepé lásky sa dostal na filmový festival do Cannes. Takéto niečo sa slovenskému filmárovi nepodarilo už takmer 40 rokov. Čo to znamená pre slovenskú dokumentaristiku?
V prvom rade sme veľmi poctení, že náš film vybrali do Cannes. Celý tvorivý tím - producenti Marko Škop, Ján Meliš, strihač František Krahenbiela, scenárista Marek Leščák aj kameraman Juraj Chlpík sa z tejto možnosti veľmi tešia. Sme prekvapení a sme radi, že sme sa s týmto filmom dostali do takej kategórie, v ktorej začínali veľkí režiséri. O tomto sa nám ani nesnívalo. Potešujúce je to, že je veľká pravdepodobnosť, že si dokument pozrú aj diváci v zahraničí, nielen na Slovensku. V súčasnosti už vieme, že film bude distribuovaný do Poľska aj Belgicka. Zároveň je to pre mňa zaujímavé, pretože Asociácia francúzskych režisérov ocenila výnimočnosť tohto filmu, a zároveň je to pre mňa zaväzujúce pri tvorbe ďalšieho filmu.

K zdokumentovaniu nejakej skutočnosti často vedie prvotný impulz, z ktorého sa začnú neskôr odvíjať konkrétne predstavy. Kedy u vás vznikol prvotný impulz, čo to konkrétne bolo?
Prvý impulz u mňa bol... Aj moje predchádzajúce filmy boli vždy o akomsi odhaľovaní tajomstva života, nahliadnutí do iného života. V tomto prípade to bol rozhovor s jedným slepým dievčaťom. Rozprával som sa s ňou o tom, či je zamilovaná, či bola zamilovaná, či niekoho má. Bolo to pri nakrúcaní jedného charitatívneho šotu. Vznikla pritom taká idea, že by bolo veľmi dobré urobiť film o nevidomom dievčati, ktoré sa zaľúbi a snažiť sa v tom filme mapovať pocity. Zachytiť to, akým spôsobom si môže nevidomá žena niekoho nájsť a začať ho milovať. Zdalo sa mi to ako zaujímavá téma, že či sa dá vôbec nájsť láska, a je to téma, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti. Našiel som štyri príbehy... Tento prvý impulz je však v celom dokumente prítomný, a to je podstatné.

Na čo treba pri tvorbe dokumentu dávať pozor, a čo, naopak, ponechať úplne prirodzené?
Myslím si, že pre mňa je dôležité najmä pozorovanie a od toho sa odvíja celá moja práca. Už pri spoznávaní protagonistov sa snažím odhaľovať také zaujímavé veci, príbehy, ktoré neskôr môžu prerásť do veľkých príbehov, alebo originálne životy a spôsoby žitia. Niekedy objavím novú vec pár sekúnd pred prvou klapkou. Stále pozorujem a snažím sa všetko akoby pretvárať do toho filmu. Znamená to, že vytvárať scény, ale zároveň hľadať a vyťahovať tie jedinečné veci zo skutočných životov a skutočných vecí. Pozorovanie a uplatnenie mojej tvorivej fantázie sú dva body, ktoré sa snažím splniť.

Ako dlho ste pre dokument vyberali protagonistov/postavy? Je totiž zrejmé, že hendikepovaní ľudia svoje príbehy pred kamerami skôr skrývajú, ako odhaľujú. Ako sa vám podarilo nájsť tých svojich?
Nikdy nevyhľadávam castingové typy. Naopak, rád nachádzam zaujímavých a výnimočných ľudí, ktorí časom v sebe odhalia niečo veľmi krásne, čo možno aj spočiatku predo mnou ukrývajú. Je to celé na mne, na mojej všímavosti a vnímavosti. Mám pocit, že nachádzam takých ľudí, ktorí skrývajú tajomstvo, aby tam bola možnosť niečo nové spoznávať, prichádzať na nové pravdy... Toto je moja priorita pri výbere. Dušan Hanák, môj profesor, mi raz povedal: "Juraj, veď vy si hľadáte takých ľudí, aký ste vy sám." Asi je na tom niečo pravdivé.

Keď sa hovorí o človeku, dieťati s hendikepom, v ľuďoch to často vzbudzuje ľútosť. Myslíte si, že je tento pocit skutočne namieste? Chcú byť hendikepovaní ľutovaní?
Myslím si, že je to práve naopak a oni nechcú byť chápaní, ako niekto na okraji spoločnosti, koho treba ľutovať. Veľmi sa tešia, ak sú normálnou súčasťou spoločnosti. Ani ja som nikdy netúžil robiť veci s nejakou dávkou pátosu a ľútosti. Je pravda, že možno celkom naopak aj výber postáv bol založený na tom, že som cez ne nechcel nevidomých nejako ľutovať a boli to pre mňa veľmi silné osobnosti. Aj nevidomí diváci ocenili to, že ich tento film neberie s ľútosťou...

Všetky štyri príbehy v dokumente spája láska. Je podľa vás veľký rozdiel v tom, ako vnímajú lásku nevidomí a ako ju vnímajú ľudia, ktorí vidia? Ak áno, v čom je rozdiel?
V zásade môžem povedať, že či už nevidomý alebo vidomý, to šťastie a hľadanie lásky závisí od toho, aký vedieme život a ako k nemu pristupujeme. V tomto prípade by som ich nerád vyzdvihoval, že žijú lepšie a krajšie. Všimol som si však, že ich prejavy a spôsob života nám ukazujú, že sa dokážu tešiť aj z maličkostí. Paradoxne, ako keby to, že nevidia, im umožnilo uchopiť život za správnejší koniec a odbremeňovalo ich od určitých zbytočností, ktoré my ako vidiaci vnímame a možno nás zbytočne zaťažujú. Je v tom kus niečoho, čo nás môže milo poučiť, že tu je to šťastie skryté...