Rok 1940 znamenal pre poľských židov začiatok tragédie. V druhom roku vojny zriadili nacisti v západnej časti krajiny (v tom čase už rozdelenej Paktom Molotov -- Ribbentrop medzi Nemecko a Sovietsky zväz) v mnohých mestách getá, do ktorých nahnali viac ako tri milióny židovských občanov. 16. októbra vzniklo najväčšie z nich: vo varšavskom gete sa na ploche asi tri štvorcové kilometre tiesnilo podľa rôznych odhadov 380- až 460-tisíc ľudí -- Židov i Rómov z Varšavy i okolia. O mesiac neskôr -- 16. novembra -- bolo geto obohnané múrom a bol doň zamedzený prístup.

Čakanie na transport
Nasledujúceho pol druha roka zomierali obyvatelia geta po tisícoch na následky infekčných chorôb, nedostatku potravín i vrážd. Odhaduje sa, že do polovice roku 1942 priamo v gete zahynulo 100-tisíc ľudí. Oveľa väčší počet -- až štvrť milióna -- však čakal iný osud. Medzi 23. júlom a 21. septembrom 1942 boli v rámci operácie Reinhard (ktorej cieľom bolo vyhladenie poľskej židovskej komunity) odvlečení do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Spočiatku sa nacisti nestretli so žiadnym odporom -- židovskí obyvatelia geta sa domnievali (či skôr verili), že ich príbuzní boli vyslaní do pracovných táborov. Koncom roka však strašná pravda vyšla najavo. Zostávajúci obyvatelia sa preto rozhodli, že sa ďalším transportom musia brániť.

Predvečer vzbury
2. decembra 1942 vznikla Židovská bojová organizácia (ZOB), ktorá sa spojila s už tri roky fungujúcim Židovským vojenským zväzom (ZZW). ZZW udržoval už od svojho vzniku kontakt s poľským odbojom, čo vyplývalo najmä z faktu, že jeho organizátormi boli najmä profesionálni dôstojníci. Veliteľstvo Armii Krajowej síce uznalo ZZW za spriaznenú paravojenskú organizáciu, ale pomoc, ktorú jej mohla táto vedúca sila odboja poskytnúť, za veľa nestála. Armia Krajowa dokonca asi vôbec nerátala s možnosťou, že by v niektorom gete mohol vypuknúť ozbrojený odpor.
Samotní povstalci nepočítali s úspechom. Ako v knihe Pol storočia dejín Poľska píše Andrzej Paczkowski: "Povstanie bolo v skutočnosti výrazom národnej cti, ktorý bol pre zúfalú mládež o to dôležitejší, že milióny ľudí umierali a išli na krutú smrť bez slova protestu a za všeobecnej ľahostajnosti poľského prostredia, sústredeného na vlastný osud a do značnej miery voči Židom nevraživého, či dokonca nepriateľského."

Krátky odpor a protiútok
Nacistický plán pôvodne počítal s tým, že varšavské geto bude vysťahované do konca roku 1942. Tisícka nemeckých vojakov, ktorí mali "odsunúť" zostávajúcich Židov, však do geta vpochodovala až 18. januára 1943. Nemci, prekvapení partizánskymi útokmi, po štyroch dňoch s deportáciami prestali. Na tri mesiace prevzali úplnú moc nad getom ZZW a ZOB. Obrancovia stavali bunkre, barikády a protiletecké kryty, navzájom poprepájané kanalizačnou sieťou, a zároveň popravovali niektorých súvercov -- najmä príslušníkov kolaborantskej Židovskej polície a donášačov Gestapa.
Nemecká ofenzíva, vedená príslušníkmi SS, sa začala 19. apríla -- na židovský pesach. Nemci "čistili" geto dom za domom -- systematicky ich vypaľovali a zajali, prípadne ihneď zabili každého, kto sa im dostal do rúk. Hlavný odpor trval len päť dní, pretože väčšina židovských bojovníkov bola len veľmi ľahko ozbrojená pištoľami, granátmi či zápalnými fľašami. Nedostatok ťažších zbraní dával tušiť, že výsledkom ich boja bude aspoň čestná smrť.

Varšavská Masada
Boje však celkovo trvali až štyri týždne a zlomovým momentom bolo až odhalenie bunkra, v ktorom sídlilo veliteľstvo ZOB. Všetci jeho členovia spáchali samovraždu. Podobne ako obrancovia židovskej pevnosti Masada pre dvoma tisíckami rokov, ktorí sa postavili proti nadvláde Rimanov.
Odhady hovoria, že počas povstania vo varšavskom gete bolo zabitých alebo odvlečených 55- až 70-tisíc ľudí. Niektorým z židovských povstalcov sa však podarilo uniknúť a v roku 1944 sa pripojili k Varšavskému povstaniu.