13.05.2004, 00:00

Servis

Vyživovacia povinnosť rodičov a detí

Vyživovacia povinnosť rodičov a detí
V HN som čítala o zákonnej úprave príspevku na výživu rozvedeného manžela. Chcela by som však vedieť, aká je zákonná úprava týkajúca sa vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom a detí voči rodičom, a či existuje vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými, čo je môj veľký problém v súčasnosti.
-- Táto povinnosť je upravená najmä v paragrafoch 85 a 86 zákona o rodine (č. 94/1963 Zb. v znení neskorších predpisov). Z ich obsahu vyplýva, že:
o vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ deti nie sú samy schopné sa živiť,
o obidvaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností a možností a že
o
pri určení rozsahu ich vyživovacej povinnosti sa prihliada sa na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará (ak rodičia žijú spolu, prihliadne sa aj na starostlivosť rodičov o spoločnú domácnosť).
Rozsah vyživovacej povinnosti rodičov k deťom sa určuje tak, aby to zodpovedalo ich príjmom a majetkovým pomerom. Za základ výmery sa neberie iba skutočne dosahovaný príjem, ale je potrebné vziať do úvahy aj zárobkové možnosti každého z rodičov, ktoré závisia od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, zručnosti a schopnosti na trhu práce. Pre posudzovanie bude rozhodujúce, či tu je alebo nie je skutočná vôľa dosiahnuť čo najvyšší zárobok, ako aj objektívne podmienky každého z rodičov na dosiahnutie príjmu adekvátneho týmto predpokladom. Keďže sa vychádza zo skutočnosti, že práca a osobná starostlivosť, ktorú jeden z rodičov poskytuje dieťaťu, tvoria materiálne hodnoty zodpovedajúce príspevku druhého z rodičov, ktorý ich poskytne v peniazoch, citovaná dikcia zákona vyjadruje myšlienku, že uspokojovanie potrieb dieťaťa touto formou môže vyvážiť platby druhého rodiča. Žiada sa podčiarknuť, že právo na výživu vzniká narodením dieťaťa, pričom výživou sa rozumie zaobstarávanie všetkých životných potrieb pre všestranný fyzický a duševný vývoj dieťaťa. Z povahy výživného vyplýva aj to, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa. Nadobudnutie plnoletosti nemá pre trvanie vyživovacej povinnosti význam. Veková hranica 18 rokov totiž má význam z procesného hľadiska v tom zmysle, že do dovŕšenia plnoletosti možno začať konanie na súde aj bez návrhu, po dovŕšení plnoletosti len na návrh.
V prípade, že rodičia maloletého dieťaťa nežijú spolu, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného (§ 50 zákona o rodine). Súd postupuje rovnakým spôsobom, ak rodičia žijú spolu, avšak jeden z nich neplní dobrovoľne svoje povinnosti k maloletému dieťaťu. Akcentujeme, že výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh. V neposlednom rade treba vedieť aj to, že dobrovoľným plnením vyživovacej povinnosti sa rozumie včasné (nie oneskorené alebo nepravidelné) poskytovanie prostriedkov (i materiálnych) na uspokojovanie potrieb maloletého dieťaťa v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho odôvodneným potrebám, ako aj schopnostiam a možnostiam rodičov (§ 85, 96 ods. 1 zákona o rodine).

Povinnosť detí zabezpečiť svojim rodičom slušnú výživu
Podľa paragrafu 87 zákona o rodine deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom slušnú výživu, ak to potrebujú. Každé dieťa plní túto vyživovaciu povinnosť takým dielom, aký zodpovedá pomeru jeho schopností a možností k schopnostiam a možnostiam ostatných detí. Predpokladom určenia výživného, ktoré sú deti povinné poskytovať rodičom, teda je, že rodičia, než už z akéhokoľvek dôvodu, nemajú svoju výživu v plnej výške zabezpečenú dôchodkom, respektíve inak. Ak je viac povinných osôb, súd určí rozsah vyživovacej povinnosti každému z nich individuálne, čo znamená, že tu nevzniká solidárny záväzok. Pokiaľ ide o pojem "slušná výživa", treba ho chápať v extenzívnejšom rozsahu, než je pojem "nevyhnutná výživa". Má sa pritom prihliadať na vek, zdravotný stav a celkovú situáciu, v ktorej sa rodič ocitol. Vyživovaciu povinnosť tu možno poskytovať nielen v peňažných sumách, ale aj vo vecnom plnení, ktoré spočíva najmä v osobnej starostlivosti o rodiča a jeho domácnosť. Pre určenie vyživovacej povinnosti nie je rozhodujúce, či dieťa žije s rodičom v spoločnej domácnosti, ani to, či nadobudlo plnoletosť. Výživné, ktoré poskytovalo dieťa svojmu rodičovi, nemožno po smrti rodiča zahrnúť do pasív dedičstva. Vyživovacia povinnosť zaniká smrťou rodiča alebo dieťaťa. Dodávame, že citované ustanovenie paragrafu 87 treba odlišovať od paragrafu 35 zákona o rodine, v zmysle ktorého predpokladom povinnosti dieťaťa prispievať na úhradu spoločných potrieb rodiny je, že dieťa žije v spoločnej domácnosti s rodičmi, pričom tu ide o potreby celej rodiny, na ktoré je dieťa povinné prispievať, pravda, ak má príjmy z vlastnej práce. Oproti tomu povinnosť dieťaťa podľa už spomínaného paragrafu 87 nevyžaduje, aby dieťa žilo v spoločnej domácnosti s rodičmi (pritom tu nejde o potreby celej rodiny, ale o potreby rodičov a povinnosť dieťaťa sa spravuje jeho možnosťami a je determinovaná potrebami rodiča).

Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými
Predmetná problematika je upravená v paragrafoch 88 až 90 zákona o rodine. Podľa nej predkovia a potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Nárok na výživné voči príbuzným (predkom a potomkom okrem rodičov a detí) sa obmedzuje nevyhnutnou potrebou oprávnenej osoby, pretože nemožno pripustiť, aby sa niekto domáhal na povinnej osobe výživného, hoci to nie je nevyhnutné. Zákonodarca teda expresis verbis do paragrafu 90 zákona o rodine zakotvil, že "právo na výživné patrí oprávneným, len pokiaľ to nevyhnutne potrebujú". Bude to tak vtedy, keď oprávnená osoba nie je schopná zaobstarávať si v nevyhnutnej miere prostriedky na uspokojovanie svojich osobných potrieb podľa svojich schopností a možností z pracovnej odmeny alebo z iných zdrojov, napríklad z dôchodku. Nevyhnutná potreba osoby oprávnenej na výživu nie je splnená, ak má taká osoba nárok na úhradu svojich potrieb voči svojmu manželovi (paragraf 91 zákona o rodine), čo dávame do osobitnej pozornosti. Predkami a potomkami sa rozumejú príbuzní v priamom rade, t. j. keď jedna osoba pochádza od druhej. Stupeň príbuzenstva tu nie je obmedzený, avšak príbuzní bližšieho stupňa majú vyživovaciu povinnosť pred príbuznými vzdialenejšieho stupňa. "Pokiaľ potomkovia nemôžu svoju vyživovaciu povinnosť dodržať, prechádza táto povinnosť na predkov. Vzdialenejší príbuzní majú vyživovaciu povinnosť, len ak nemôžu túto povinnosť plniť bližší príbuzní." (Paragraf 88 ods. 2 zákona o rodine.) Ak je niekoľko povinných, ktorí sú povinní v tom istom stupni, plní každý z nich vyživovaciu povinnosť takým dielom, aký zodpovedá pomeru jeho schopností a možností k schopnostiam a možnostiam ostatných. To znamená, že ani tu nejde o solidárny záväzok, ale o čiastočné plnenie (vo vzťahu k oprávnenému plní každý z nich svoju vyživovaciu povinnosť podľa schopností a možností v porovnaní so schopnosťami a možnosťami ostatných povinných).