16.06.2004, 00:00

Zákony majú byť meradlom spravodlivosti

A ak chceme zachovať hodnoty príznačné pre demokratické spoločenstvá, mali by sa tie zakotviť do takých legislatívnych noriem, ktoré by v rámci aplikačnej praxe nedávali priestor pre možnosť zdôvodnenia ich nedodržiavania, respektíve obchádzania.

Dostupné mediálne informácie prezentujú aj poznatky z nedokonalosti legislatívy či poznatky z porušovania (nedodržiavania) platných zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Prijímatelia takých informácií majú dôvod myslieť si, že tvorcovia a porušovatelia zákonných, a od nich odvodených právnych predpisov, sa nechcú poučiť z histórie. Tá totiž potvrdzuje, že okrem kvalitných a efektívnych právnych predpisov je nevyhnutné aj ich správne interpretovanie a bezvýhradné dodržiavanie, čo osobitne platí pre demokratickú spoločnosť, ako nespochybniteľnú súčasť EÚ, jej komunitárneho práva.
Nie všetky subjekty v spoločnosti si uvedomujú napríklad to, že preto slúžime zákonom, aby sme mohli byť slobodní, že zákon má vždy "strach" z odkladov riešenia konkrétnych káuz, že zákon je hlasom -- príkazom rozumu, meradlom spravodlivosti (nemôže byť naklonený pochlebovaniu, má hľadieť dopredu, nie dozadu), že zákony sa majú vzťahovať aj na budúce a nepredvídané prípady. V tomto kontexte sa osobitne akcentovať, že sloboda sa pokladá za verejnú, nie súkromnú vec (je prirodzená schopnosť robiť, čo sa komu páči, pravda, ak mu v tom nebráni platné objektívne právo, ktoré si vyžaduje dôsledné a prísne dodržiavanie). Právo vyniká spomedzi normatívnych systémov tým, že za ním stojí organizovaná verejná moc a že za pomoci iných normatívnych systémov má integrovať spoločnosť predovšetkým tým, že vyjadruje a chráni hodnoty spoločnosti, ktorých vznik a charakter determinuje vývoj spoločnosti, jej mentalita či ciele.
Nie je nič nové, ak napríklad zákonodarná a výkonná moc prostredníctvom svojich programov stanovili ciele zasiahnuť proti chytráctvu, korupcii, nezodpovednosti, koncentrácii moci a bohatstva, terorizmu. V celom historickom vývoji si všetky spoločnosti vytvárajú určitý systém, sústavu hodnôt. Napríklad na začiatku bolo rešpektovanie spoločenských noriem (pravidiel) otázkou prežitia. Spoločnosť zo svojho stredu vylúčila tzv. neposlušných a nechala ich zahynúť. Postupne si vytvárala civilizovaný prostriedok presadenia žiaduceho správania -- právo. Nemusíme byť ani právnikmi, aby sme nepochybovali o tom, že právo je jedným z významných prostriedkov regulácie dynamiky spoločenského života, mierou ľudských vzťahov, princípom orientácie jednotlivcov a spoločenských skupín na ceste k civilizácii.
Na prvý pohľad sa mnohým môže zdať, aj na základe vlastnej empírie, že právo je iba systém pravidiel, ktoré kreuje a zároveň vynucuje štát. V skutočnosti je prostriedkom vyjadrenia a ochrany najvýznamnejších hodnôt, t. j. hodnôt, ktoré sú v danej sústave hierarchie usporiadané, takže vytvárajú stupnicu alebo tzv. rebríček hodnôt. Napríklad naša ústava vníma SR ako štát, ktorý právnym poriadkom a jeho reálnym uplatňovaním poskytuje všetkým fyzickým osobám i právnickým osobám rovný prístup k slobodám zaručeným ústavou a ratifikovanými medzinárodnými zmluvami a európskymi dohovormi o ľudských právach.
V našom štáte teda majú miesto najmä tieto hodnoty -- sloboda, rovnosť, spravodlivosť, demokracia, tolerantnosť, solidarita. Otázkou je, či vo vedomí jednotlivých subjektov slovenskej spoločnosti objektívne právo vystupuje i ako vysoká mravná hodnota, ktorá vlastne má formovať a strážiť (chrániť) aj spoločenskú mravnosť. A ak chceme zachovať hodnoty príznačné pre demokratické spoločenstvá, mali by sa tie zakotviť do takých legislatívnych noriem, ktoré by v rámci aplikačnej praxe nedávali priestor pre možnosť zdôvodnenia ich nedodržiavania, respektíve obchádzania. Eliminovali by sa tým aj požiadavky komunitárneho práva EÚ, aby sa neprijímali také zákony, ktoré nie sú meradlom spravodlivosti.