09.02.2004, 00:00

V plynárenstve bolo Slovensko priekopníckou krajinou

Plynárenstvo je najstarším odvetvím centrálnej výroby a rozvodu energie. Na Slovensku má už 150-ročnú históriu. Plynárenstvo sa vyvíjalo v dvoch etapách. V prvej etape do polovice 20. storočia prevládala výroba generátorového plynu z uhlia, tzv. svietiplynu, zatiaľ čo v druhej etape prevládlo využite zemného plynu.

Slovensko patrilo v rozvoji plynárenstva medzi priekopnícke krajiny. Veľkú zásluhu na vzniku tohto odvetvia v našich podmienkach mali "otcovia" mesta Bratislavy. Podľa vzoru Viedne a Prahy sa roku 1855 rozhodli založiť podnik na výrobu a dodávky plynu na osvetlenie centra mesta. Plynáreň a rozvodnú sieť vybudoval na podklade zmluvy viedenský podnik Rakúska plynárenská spoločnosť. Prvé plynové lampy sa v Bratislave rozsvietili 19. marca 1856, približne o deväť mesiacov skôr ako v hlavnom meste Uhorska Budapešti. Osvetlenie plynom, rozvádzaným do viacerých ulíc z centrálneho zdroja, predstavovalo z technickej stránky skutočne revolučný krok. Najstaršia plynáreň stála na Kniežacom námestí (dnešné Námestie slobody). Plyn vyrábala z ostravského uhlia a zásobovala 209 plynových lámp v rôznych častiach mesta prostredníctvom rozvodnej siete v dĺžke 25 kilometrov. V zimných mesiacoch plynáreň rozsvecovala ďalších 167 rezervných lámp s prevádzkou do polnoci. Roku 1866 zamestnávala 41 pracovníkov. Veľmi dôležitou, neskôr zaniknutou profesiou bol zapaľovač lámp. Výroba plynu dosahovala 0,350 milióna kubických metrov očne.

Z ulíc do bytov
Nová kapitola histórie plynárenstva v Bratislave sa začala v roku 1891, keď plynáreň prevzalo mesto. Napriek obavám z poklesu hospodárnosti pokračoval vývoj podniku veľmi úspešne. Do roku 1914 sa uskutočnili vo výrobnom závode tri zásadné rekonštrukcie a modernizáciou prešla aj rozvodná sieť. Mesto zároveň postavilo tri nové plynojemy s dovtedy nevídaným celkovým objemom 28-tisíc kubíkov. Okrem verejného osvetlenia začal plyn slúžiť aj na osvetlenie interiéru budov a domácností. Od konca 19. storočia sa využitie rozšírilo na varenie, kúrenie, žehlenie, ako aj na rôzne účely v priemysle, predovšetkým na pohon plynových motorov. V roku 1914 dosiahla výroba plynu 4,3 milióna kubíkov. Do vzniku ČSR vzrástol počet odberateľov plynu v Bratislave na šesťtisíc a rozvodná sieť dosiahla dĺžku 80 kilometrov. Pred rokom 1918 sa však plynárenstvo neobmedzovalo len na Bratislavu. Druhý najvýznajmenší plynárenský podnik vznikol v Košiciach už v roku 1870 na základe dohody mesta s nemeckým kapitálom. Ten neskôr vytvoril Augsburskú plynárenskú spoločnosť, ktorá v Košiciach vybudovala plynáreň, rozvodnú sieť a tri plynojemy s celkovým objemom 1 600 kubických metrov. V poslednej tretine 19. storočia sa počet plynových lámp v meste zvýšil z 220 na 710. Plynáreň začala dodávať svietiplyn aj pre verejné budovy a domácnosti na osvetlenie, varenie, kúrenie a iné účely. Zároveň pripájala na svoje rozvodné siete jednotlivé košické priemyselné podniky. V predvečer zániku habsburskej monarchie prevzalo plynáreň mesto, podobne ako predtým v Bratislave.
Vznik konkurencie
Na prelome 19. a 20. storočia mestským plynárňam postupne vyrastala konkurencia v podobe prvých elektrifikačných podnikov. Tie prevzali princíp centrálnej výroby energie a jej dodávok odberateľom prostredníctvom rozvodnej siete práve od starších plynární. Vo viacerých mestách Slovenska viedli spory zástancovia plynofikácie a elektrifikácie. Niektoré mestské rady sa ešte priklonili k myšlienke osvetlenia a pohonu plynom. Plynárenský podnik bol založený napríklad v Novom Meste nad Váhom spoločnosťou na výrobu a rozvod plynu z moravského Kroměříža. Ďalšie komunálne plynárne vznikli v Trnave, Nitre, Komárne a v Nových Zámkoch. Celková výroba mestských plynární na Slovensku predstavovala v roku 1911 okolo 6,4 milióna kubíkov plynu. Pred rokom 1918 budovali plynárne aj viaceré podniky rôznych priemyselných odvetví. Slúžili však iba na vlastné výrobné účely. Napríklad len v hutníctve pracovalo v roku 1914 okolo 50 plynových pecí.
Nové uplatnenie
Po vzniku ČSR nastalo urýchlenie elektrifikácie a už v priebehu 20. rokov sa v praxi potvrdili prednosti elektrického osvetlenia pred plynovým. Plynárenstvo preto muselo hľadať nové oblasti uplatnenia. Orientovalo sa predovšetkým na dodávky plynu domácnostiam na účely kúrenia a varenia a na zásobovanie hospodárskej sféry. Plynárne mohli konkurovať elektrárenstvu jedine prostredníctvom systematickej modernizácie technickej základne. Plynárenský podnik v Bratislave modernizoval rozvodnú sieť, ktorej dĺžka dosiahla na začiatku 40. rokov 119 kilometrov. Zatiaľ čo v domácnostiach a vo verejných budovách prevládlo elektrické osvetlenie, na uliciach plynové lampy svietili ešte dve desaťročia po vzniku ČSR. Najväčší počet, 1 572 plynových lámp, osvetľoval Bratislavu v roku 1932. V polovici 30. rokov zástupcovia mesta rozhodli o odstavení starého a vybudovaní nového plynárenského závodu. Novú plynáreň na Mlynských nivách, vybudovanú firmou Škoda s nákladom 15 miliónov Kč, uviedli do prevádzky v roku 1936. S ročnou kapacitou 11 miliónov kubíkov plynu sa tento závod zaradil medzi najväčšie svojho druhu v ČSR. Na konci 30. rokov zásoboval 14 406 maloodberateľov a 115 veľkoodberateľov plynu. Cena pre maloodber sa pohybovala od 1 Kč do 2 Kč za kubík, pričom priemerná mzda na Slovensku predstavovala okolo 500 Kč. V medzivojnovom období prešla modernizáciou aj mestská plynáreň v Košiciach. Po inštalovaní novej päťkomorovej pece firmy Škoda sa kapacita plynárenského závodu zvýšila približne na 1,4 milióna kubíkov ročne. Objem plynojemov vzrástol na päťtisíc kubíkov. K čiastočným rekonštrukciám pristúpili aj ďalšie komunálne plynárne. V roku 1938 vykazovalo sedem mestských plynární Slovenska celkovú kapacitu 14 miliónov kubíkov ročne. Počas medzivojnových rokov sa začali aj prvé pokusy s využitím zemného plynu, najmä v súvislosti s rozvojom ťažby ropy na Záhorí. Niektoré podniky pristúpili k praktickému využitiu zemného plynu na výrobné účely. Uvedené pokusy už ohlasovali nástup novej etapy rozvoja plynárenstva na báze zemného plynu v druhej polovici 20. storočia.