03.04.2008, 00:00

Solidaritu miešajú s národnou tvrdosťou

Po stáročia autokratického panstva cárov -- panovník bol súčasne suverénom aj vlastníkom -- jestvovalo v Rusku už dlho pred komunistickou érou kvázi poštátnené hospodárstvo, v ktorom sa mohla súkromná iniciatíva rozvíjať len veľmi ťažko. To vytváralo hlbokú nedôveru Rusov voči štátnym úradom, čo sa môže odrážať ešte aj dnes na priebehu konkrétnych obchodných rokovaní.
Podľa ruských manažérov bol veľký odstup moci od obyvateľstva, uplatňovaný v cárskych a sovietskych časoch, chybou. Zdá sa však, že nová, demokratická orientácia Ruska, význam tohto modelu riadenia národného hospodárstva postupne redukuje. Rusi sú viac pripravení preberať riziká a nespoliehať sa na sovietsky princíp, ktorý ponechával rozhodovanie a možnosť len na vyššie úrovne. Rastie aj orientácia na dlhodobé plánovanie. Zmeny badať aj v malých a stredných podnikoch, samotní podnikatelia nachádzajú čoraz viac odvahy preberať v novom systéme zodpovednosť.
Určitá ambivalentnosť v "ruskom národnom charaktere", prameniaca v prelínaní sa individualizmu a kolektivizmu, je však očividná dodnes a prejavuje sa aj na obchodných rokovaniach. Na jednej strane sú to silné individualistické črty, často sa prejavujúce čierno-bielym myslením v kategóriách víťaza a porazeného, na druhej zmysel pre spoločné skupiny, ako je napríklad kolektívne rozhodovanie. Ďalej sú to niektoré kontrasty, ako schopnosť pociťovať súcit a solidaritu verzus určité sklony k tvrdosti, odovzdanie sa osudu verzus značná sila vôle, alebo niekedy až strata sebaovládania (vlastnosť, ktorá v husto obývaných oblastiach umožňuje spolunažívanie, sa u Rusov vyvinula menej) verzus stoický pokoj.

Nezastupiteľné právomoci
Ďalším dedičstvom minulosti krajiny, ktorá prakticky nemá žiadne demokratické tradície, je prítomnosť silne vytvoreného hierarchického myslenia, či už v politike alebo hospodárstve. Hierarchia bola nielen v cárskych, ale aj v sovietskych časoch, nosným princípom ruskej spoločnosti. Ovplyvňoval ju vek, stupeň vzdelania, kompetencia a autorita. Podriadeným dávala vždy istotu, že nemuseli sami prijímať rozhodnutia bez súhlasu zhora. Takisto pozostatkom historicky patriarchálne založenej ruskej spoločnosti je veľký sklon k autoritárstvu. V podvedomí ľudí po dlhý čas jestvovala akási "viera vo vládcu". Zodpovednosť za sociálnu biedu nepripisovali cárovi, ktorý nevie, ako to v jeho ríši vyzerá, ani zriadeniu, ale "zlým poradcom". Čiže vinu za všetko vždy nesú tí, čo sú "niekde hore". Tento spôsob myslenia je dodnes silne rozvinutý a skúsenosť, že mocní si robia, čo chcú, je taká stará ako samotné Rusko.
Po rozpade Sovietskeho zväzu síce došlo k istým zmenám orientácie, ale treba vedieť, že hierarchia tam naďalej zohráva oveľa väčšiu úlohu než napríklad u nás. Preto sa odporúča vždy vopred zistiť, ktorého partnera treba osloviť, či je práve on tým, kto môže o veci rokovať a vôbec, či je jeho pozícia trvalá.
Dôležité je vedieť, že v Rusku, v protiklade k európskym zvyklostiam, nikdy nedelegujú rozhodovaciu právomoc na podriadeného, nezávisle od toho, či ide o ministra, generálneho riaditeľa alebo akéhokoľvek vedúceho. V praxi to znamená, že čo šéf nenariadil, to sa nevykoná a ak nie je prítomný, rozhodnutia neprijíma nikto!
Skúsenosti potvrdzujú, že obchody možno uzatvárať vždy len s najvyššie postaveným, zvyčajne generálnym riaditeľom.
Druhou zásadou, ktorá tiež vyplýva z hierarchického spôsobu myslenia, je rokovanie "vo výške očí". V poňatí ruských manažérov to znamená, že rokovať môžu vždy len ľudia v rovnakom postavení: riaditeľ s riaditeľom, vedúci projektu s vedúcim projektu, alebo manažér s manažérom.