31.01.2003, 00:00

Nechcená osamelosť na invalidnom vozíku

Až do 60. rokov sociálni vedci vôbec nebrali do úvahy kategóriu tela. Zdalo sa im, že ľudský život sa odohráva mimo tela a je určovaný len vzťahmi s inými ľuďmi. S nástupom existencializmu ako filozofického smeru si postupne začali uvedomovať, že je to práve ľudské telo, ktoré je priesečníkom všetkých ľudských vzťahov. Ľudská inteligencia je uzavretá a nemôže sa prejavovať nikde inde, len v telesnej schránke.
Tesné prepojenie tela a mysle, tela a sociálneho života človeka, ktoré vedci dlhé roky nebrali do úvahy, si bežný človek v kolobehu každodenných udalostí takmer vôbec neuvedomuje. Svoje telo si začíname uvedomovať, až keď sa nám samo ozve. Stačí, že nás začne bolieť zub a hneď začneme premýšľať o tom, čo budeme jesť alebo či nám nepáchne z úst a či by sme nemali odrieknuť stretnutie s priateľmi, či vôbec budeme schopní ísť na schôdzku a celý večer sa neviazane zabávať. Ak si zlomíme nohu, máme obmedzenú schopnosť pohybu, máme problém zbehnúť po schodoch, ale musíme tiež zmeniť organizáciu celého dňa.

Choroba ako sociálny stav
V omnoho vážnejšej situácii, než je zlomená noha, sa ocitol známy americký antropológ Robert F. Murphy (1924 -- 1990), ktorý vo svojich 48 rokoch začal mať zdravotné problémy postupne vyúsťujúce do úplného ochrnutia dolných i horných končatín. Tento svoj zdravotný stav bol schopný, s odstupom času, sledovať z pozície vedca -- kultúrneho antropológa. Tak, ako predtým pozoroval domorodé kmene v Južnej Amerike, teraz skúmal komunitu telesne postihnutých, ich vzťah k "zdravej" spoločnosti a jej vzťah k nim. Dokázal prekonať svoje vlastné telo a svoje poznatky a skúsenosti zhrnul v knihe, ktorú nazval Umlčané telo.
Choroba a postihnutie nepredstavujú len somatický problém, ale tiež psychický a sociálny stav. Ľudia s dobrým zdravím berú svoj osud a svoje telo ako samozrejmosť: vidia, počujú, jedia, milujú sa a dýchajú, pretože majú fungujúce orgány, ktoré im všetky tieto veci umožňujú. Tieto orgány a telo ako také patria k základom, na ktorých staviame svoje vedomie toho, kto a čo sme a sú tiež nástrojmi, prostredníctvom ktorých sa stretávame s realitou a vytvárame ju. Ako napísala Simone de Beauvoir, anatómia azda nie je osudom, ale určite je zamlčaným predpokladom všetkého nášho konania.
Choroba doviedla Murphyho k tomu, že prvýkrát v živote začal premýšľať o svojom fyzickom stave. Najväčší dosah mala na vedomie, jeho sebauvedomovanie, spôsob, akým chápal a vnímal svet a svoje miesto v ňom. Len čo človek ochorie, sú jeho bežné sociálne roly -- matky, otca, právnika, pekára, študenta atď. -- na čas odložené. Stáva sa "chorou osobou", čo ho oslobodzuje od niektorých alebo -- v závislosti od vážnosti ochorenia -- od všetkých bežných povinností.

Pasivita a osamelosť
Oslobodenie od týchto povinností neznamená, že človek hrajúci rolu chorého už nemá žiadne povinnosti. Práve naopak; je zaťažený jedným veľkým záväzkom: Všetko jeho úsilie musí smerovať k uzdraveniu. V našej, od doktorov závislej kultúre to znamená, že taký človek musí užívať lieky a správať sa podľa rád lekára. Z tohto očakávania zákonite plynie jediná rola chorého -- pasivita. Po tom, čo sa Murphy dostal do roly vozičkára, začal si intenzívnejšie uvedomovať, že stratil oveľa viac než schopnosť úplne ovládať svoje nohy. Prišiel totiž o časť svojho ja. Nielen že sa ľudia k nemu správali inak, ale hlavne on sa cítil inak vo vzťahu k sebe samému. Zmenil sa vo svojom duchu, v predstave o sebe a v základných podmienkach svojej existencie. Výsledkom bol, aj napriek podpore rodiny a priateľov, pocit osamelosti a izolácie.
Nikdy predtým neuvažoval o telesnom postihnutí nejako inak, než, že je to niečo, čo sa prihodilo iným, menej šťastným ľuďom a jeho sa to nijako netýkalo. Postihnutý človek sa síce mohol dostať do jeho zorného poľa, ale jeho myseľ ho neregistrovala -- uplatňovala sa tu selektívna slepota, ktorá je taká bežná u ľudí našej kultúry. Až postihnutie ho priviedlo k pozorovaniu, že sociálne vzťahy medzi postihnutými a zdravými sú plné napätia, neobratné a problematické.
Tento problematický charakter vzťahov nemožno jednoducho odbiť ako dôsledok nevychovanosti, predpojatosti, hlúposti tých druhých, i keď tieto veci tiež hrajú svoju úlohu. Ťažkosti s predvídaním reakcií postihnutých majú dokonca i tí zdraví, ktorí sú vedení tými najlepšími úmyslami, pretože postihnutie deformuje interpretáciu. Všetko je to o to zložitejšie, že aj invalidní ľudia vstupujú do sociálnej arény s pokrivenou perspektívou. Zmenené nie je iba ich telo; hlboko sa transformoval tiež ich spôsob uvažovania o sebe a o ľuďoch a veciach vonkajšieho sveta.

Zdvorilé prehliadanie
Murphy píše, že nikto sa ho nikdy nepýtal, aké to je byť paraplegik alebo kvadruplegik, pretože niečo také by bolo proti všetkým pravidlám etiky strednej triedy. Dokonca sa na takéto veci spravidla nepýtajú ani lekári. Tí majú radi "tvrdé fakty" a "objektívne" meranie neurologického poškodenia, avšak podobne ako sociologické dotazníky i ono redukuje skúsenosť na úhľadné rozlišovanie čiernej a bielej a ignoruje širokú škálu predstáv a emócií, ktoré telesné postihnutie vždy sprevádzajú. Postihnutie nie je len fyzickou záležitosťou; je to naša ontológia, stav nášho bytia vo svete. Zo všetkých psychických syndrómov viažucich sa na telesné postihnutie je najprenikavejší a najničivejší radikálny úbytok sebaúcty, ktorý pobyt v spoločnosti iba posilňuje.
Sociálna izolácia vozičkára sa stáva akútna pri zhromaždeniach postojačky, ako sú recepcie a koktaily. Pri takýchto príležitostiach meria asi jeden meter a väčšina sociálnych interakcií sa odohráva asi tri štvrte metra nad ním. Nízka pozícia a imobilita spôsobujú, že takýto človek je často ignorovaný a prehliadaný alebo naopak, stáva sa bezbranným terčom priateľských oslovení a je zbavený akejkoľvek možnosti iniciatívy v tomto ohľade.
Ústup zo sveta u invalidných ľudí iba násobí ich subjektívne pocity poškodenia a zníženia vlastnej hodnoty, ktoré sa prejavujú ako hanba a vina. Prečo by sa však niekto mal hanbiť za svoje postihnutie? A ešte záhadnejšie je, prečo by mal mať človek pocit viny. A dokonca vzájomnosť viny je v skutočnosti životným námetom paralytikovej rodiny. Hanba a vina sú jedno a to isté v tom, že znižujú sebaúctu a rozrušujú fasádu dôstojnosti obrátenú k svetu. V našej kultúre majú navyše tendenciu navzájom sa stimulovať.

"Supermrzáci"
Veľa invalidných mužov a žien sa snaží kompenzovať svoje nedostatky športom. Paraplegici hrajú basketbal na vozíkoch, pretekajú na nich, prihlasujú sa do maratónov, vzpierajú a venujú sa množstvu iných aktivít. "Tí, ktorí sú na takýto fyzický výkon príliš starí alebo postihnutí, môžu svoje schopnosti preukázať ako supermrzáci. Rovnako ako supermatky chodia každé ráno do práce, večer varia prvotriednu večeru, hrajú sa s deťmi a keď ich uložia do postieľok, stanú sa vášnivými milenkami, i supermrzák pracuje usilovnejšie než iní ľudia, veľa cestuje, všade chodí a zúčastňuje sa na všetkom, čo sa vyskytne." Veľká väčšina postihnutých však nie je schopná zdolávať obrovské fyzické a sociálne prekážky. A títo ľudia stoja v polotieni spoločnosti, odsúdení na život outsiderov.
Poškodenie miechy má na mužnosť okrem paralýzy ešte ďalší pustošivý dosah, pretože obvykle vedie k určitému stupňu impotencie či zlyhania sexuálnych funkcií. Väčšina foriem paraplegie a kvadruplegie spôsobuje impotenciu u mužov a neschopnosť orgazmu u žien. Paralytičky však nemusia byť vzrušené alebo prežívať orgazmickú rozkoš, aby mohli praktizovať genitálny sex, a veľa z nich má pravidelne pohlavný styk a dokonca rodí i deti, hoci aj cisárskym rezom. Ľudská sexualita je, ako hovorí Freud, polymorfne pervertovaná, čo znamená, že erotogénne je celé telo a sexuálne potešenie môže byť rozmanité. Paraplegičky tvrdia, že majú psychické uspokojenie z pohlavného aktu ako takého a tiež zo stimulácie iných častí tela a z vedomia, že sú stále schopné poskytnúť rozkoš iným. Muži majú oveľa vyhranenejšie anatomické medze. Pokiaľ si muž nedá voperovať implantát, ktorý stimuluje erekciu, nemôže sa venovať genitálnemu sexu. Potom mu už nezostáva nič iné, než praktikovať celibát alebo orálny sex alebo akúkoľvek z množstva ďalších podôb sexuálneho vyjadrenia, ktoré náš invenčný druh vynašiel.
Sexuálne problémy postihnutých ešte zhoršuje všeobecne rozšírený názor, že sú buď neovládateľne sexuálni ako libidinózni trpaslíci alebo úplne asexuálni, čo sa často tvrdí tiež o starších ľuďoch. V týchto mylných predstavách sa zabúda, že veľká väčšina telesne postihnutých má rovnaké potreby ako zdraví ľudia a že majú rovnaké predpoklady na ich vyjadrovanie.
Ľudská myseľ využíva svoju symbolickú kapacitu na dosiahnutie a pohltenie tela, takže to je rovnako časťou mysle, ako je myseľ časťou tela. Telo, predovšetkým erotogénne zóny, je vtiahnuté do ľudského myslenia, do samej štruktúry osobnosti a myseľ využíva sexuálnu symboliku rozkoše a túžby na utváranie postoja človeka k svetu.

Herec zrastený s rolou
Totalita tlaku vážneho telesného postihnutia na vedomé myslenie a jeho pevné usadenie v podvedomí umožňujú invalidite ovplyvňovať vnímanie toho, kto a čo človek je, oveľa silnejšie než iné sociálne roly, dokonca i také kľúčové ako vek, zamestnanie a etnická príslušnosť. S týmito rolami možno hýbať, je možné ich neutralizovať a odkladať, a tak ich navzájom prispôsobovať. Každú rolu možno navyše hrať pred samotným publikom, čo nám dáva možnosť viesť viacero životov. Invaliditu však človek nemôže odložiť alebo skryť pred svetom. Invalidita podmieňuje všetky nároky na sociálny status, degraduje do druhoradého postavenia všetky vymoženosti života, iné sociálne roly, dokonca i sexualitu. Nie je to rola; je to identita, dominantná charakteristika, ktorej sa musia všetky sociálne roly prispôsobiť. A ako paralytik nemôže prestať myslieť na svoje postihnutie, aj spoločnosť mu ho stále pripomína.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.