08.10.2004, 00:00

Staré dobré, hoci totalitné

Pionierska uniforma, v ruke fľaška s Vita-Colou, východonemecké gumové medvedíky, durínske klobásky. O polnoci sa zrúti papierový berlínsky múr a príslušníci rozdeleného národa si navzájom padajú do náručia. Aj takúto podobu majú "ostalgické večierky" (od nemeckého Ost, východ), pripomínajúce či parodujúce niekdajšiu východnú republiku (NDR).

V 90. rokoch sa stali obľúbenou formou zábavy mladých aj starších obyvateľov Nemecka. Krajinu akoby zaplavila vlna nostalgie za minulosťou. V Drážďanoch bol napríklad otvorený Ostalgický obchodný dom, kde si záujemcovia môžu kúpiť tovar známy z čias NDR. Televízie ponúkajú viacero retro programov, napríklad NDR šou, a úspech zaznamenali aj filmy - okrem Good bye Lenin aj Slnečná aleja a Go Trabbi Go.

Kultúrna vlna môže vyvolávať úsmev, nevôľu či odpor. Pre niekoho je zábavou, pre iného vítaným zdrojom príjmov, pre mnohých však javom hodným skúmania. Rita Kuczynski, ktorá vydala dve publikácie rozhovorov s občanmi bývalého východného Nemecka, sa domnieva, že zjednotenie znamenalo koniec sociálneho štátu. Na súvislosť medzi ekonomickými ťažkosťami krajiny a nostalgiu za minulosťou upozorňuje aj Le Monde Diplomatique. "Socialisticko-zelená koalícia rozpredáva verejný majetok a rozkladá sociálny štát. Nezamestnanosť je najmä vo východných častiach vysoká," konštatujú autori Dominique Vidal, Peter Linden a Benjamin Wuttke.

Posilňovanie predsudkov
Predseda Spolkového snemu Wolfgan Thierse, ktorý pochádza z východnej časti Nemecka, nie je vlnou "ostalgie" nadšený. "Je to neznesiteľné, v žiadnom prípade by som nepovedal, že takéto prezentovanie zodpovedá mojim osobným spomienkam." Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že televízne šou a večierky v konečnom dôsledku naozaj posilňujú predsudky medzi Nemcami z východu a zo západu. Krajina bola síce politicky zjednotená pred 14 rokmi, no o tom, či nasledovalo aj kultúrne zjednotenie, sa diskutuje. "Hlavný rozdiel je zrejme v mentalite, v hodnotách, ktoré občania jednej či druhej časti Nemecka vyznávajú. Myslím si, že východní Nemci sú podobní svojim bývalým bratom a sestrám v SR a ČR. Spravodlivosť a istota sú pre nich dôležitejšie ako sloboda, sú kolektivistickejší, menej podnikaví. Hovorím však o typických postojoch, na oboch stranách existujú státisíce výnimiek," hovorí Ivo Bock z Výskumného centra pre východnú Európu Univerzity v Brémach. Kultúrne zbližovanie podľa neho nemožno očakávať zo dňa na deň. Inštitucionálna reforma je vždy oveľa rýchlejšia ako zmena správania, postojov a hodnôt spoločnosti, dodáva. "Kultúrna integrácia síce prebieha, no zďaleka nie je dokončená. Nepochybujem o tom, že k nej dôjde. Nemcom by som odporúčal väčšiu trpezlivosť," uzatvára Bock.

Mladosť a sociálne istoty
Štát, ktorý bol až donedávna považovaný za "to horšie miesto pre život", akoby z demokratickej vzdialenosti prestal byť vnímaný s odporom. Východonemecký pôvod prvé roky po páde múru rozhodne nekorešpondoval s "cool" imidžom. "Dnes môžeme pokojne vychutnávať Spreewaldove uhorky či Vita-Colu. Rozdiel oproti minulosti je v tom, že nehrozí, že nás ktosi ostražitý udá za protištátne správanie. Politická minulosť je preč, ostali len osobné spomienky," poznamenáva novinár Oliver Georgi. Ivo Bock chápe "ostalgiu" širšie. "Zahrnul by som do nej aj túžbu po sociálnych istotách reálneho socializmu: garantované pracovné príležitosti, zdravotné zabezpečenie ´zdarma´ a podobne. Prvé náznaky sa objavili už počiatkom 90. rokov - dva, tri roky po zjednotení Nemecka. Počas posledných asi piatich rokov ´ostalgia´ skutočne veľmi zosilnela. Zároveň narástla aj nechuť takzvaných Wessis, teda Nemcov zo západných spolkových krajín, voči stálym ponosám východných Ossis. Záplavy, ku ktorým došlo pred dvoma rokmi, toto odcudzenie medzi západom a východom trochu pribrzdili, no nedokázali ho zastaviť. Momentálne obavy z následkov reforiem hlavne v nových spolkových krajinách toto odcudzenie opäť zreteľne prehlbujú." Spisovateľ Thomas Brussig, autor scenára k filmu Slnečná aleja, považuje nostalgiu za prirodzenú reakciu: "Každý rád spomína na mladosť. S odstupom času vyzerá všetko lepšie."

Tiene minulosti na Slovensku
Symboly každodenného života spred roku 1989 na Slovensku k nostalgickej vlne neviedli. "Za istý typ nostalgie by mohli byť považované filmy a seriály z obdobia minulého režimu uvádzané v televízii," hovorí politologička Silvia Miháliková. Návrat do obdobia reálneho socializmu si však želá len málokto. "Výroky o tom, že pred rokom 1989 bolo lepšie, sú vyjadrením nespokojnosti so súčasnou situáciu, s výkonom politiky a politikov. Ľudia, ktorí sa s nimi stotožňujú, si v nijakom prípade neželajú návrat bývalého režimu. Podľa štatistických údajov z roku 2000 boli na Slovensku asi 4 percentá občanov za návrat bývalého režimu, čo je rovnaké percento ako v Česku či - podľa tohtoročných údajov - aj v bývalej NDR. Takmer 90 percent občanov preferuje demokratický režim pred akoukoľvek formou autoritárskeho režimu," dodáva Miháliková. Napriek tomu však narastá počet Slovákov, ktorí na totalitný režim spomínajú so smútkom v hlase: sociologička Oľga Gyarfášová to vysvetľuje sloganom "za komunizmu sa nám žilo lepšie". Aj keď tento názor prevláda, nesúvisí so záujmom o obnovenie reálneho socializmu v autoritatívnej podobe. Rovnaká situácia je aj v Nemecku. Ani väčšina voličov postkomunistickej Strany demokratického socializmu (PDS) si podľa Iva Bocka neželá návrat reálneho socializmu či berlínskeho múru. "Rovnako ani väčšina voličov extrémne pravicových strán nesníva o akejsi obnove fašizmu. Obe skupiny svojím správaním vyjadrujú dezilúziu, frustráciu, protest, strach. Chcú "potrestať" etablované veľké strany ako SPD a CDU/CSU," hovorí Bock.

Strach z budúcnosti
Vysoká nezamestnanosť vo východnej časti Nemecka a sklamanie z ekonomickej situácie sú podľa Bocka kľúčovými faktormi "ostalgie". Kultúrne rozdiely medzi východom a západom by podľa neho nehrali natoľko dôležitú rolu, nebyť ekonomického a sociálneho napätia. "Občania nových spolkových krajín si do istej miery konštruujú Wessiho ako zosobnenie alebo príčinu novôt, ktoré ho privádzajú do neistoty, a naopak," vysvetľuje Ivo Bock.
Nezamestnanosť dosahuje vo východnej časti krajiny zhruba 18 percent, pretrvávajú rozdiely v platoch, ľudia z východu chodia za prácou na západ tak ako predtým. Niektoré ukazovatele naznačujú postupné vyrovnávanie rozdielov, nie však v blízkej budúcnosti. Podľa slov spolkového prezidenta, ktoré vyvolali búrlivý ohlas, si na to musia občania zvyknúť a môže to trvať ešte roky, dopĺňa Silvia Miháliková.
Francúzsky novinár, ktorý pracuje v Berlíne, tvrdí, že Nemci sa vďaka histórii "naučili" báť sa budúcnosti. Kým Francúzi živia presvedčenie, že najhoršie sa nikdy nestane, Nemci ho vždy považujú za jednu z možností. Ivo Bock súhlasí. "Strach z budúcnosti je skutočne dosť rozšírený. Nielen vo východných, ale do menšej miery aj v západných spolkových krajinách. Rozšírené je aj ´vzlykanie na vysokej úrovni´, čo je termín, ktorý používajú nemeckí novinári a intelektuáli. Britské noviny v článkoch o Nemcoch údajne už používajú pre strach nemecký výraz Angst. Protipólom k nemeckej ustrašenosti je, myslím si, notorický optimizmus Američanov, ktorému sa väčšina Nemcov vysmieva."

Filmový smiech cez slzy
"Ostalgia" prenikla do medzinárodného povedomia najmä vďaka úspešnému filmu Good bye Lenin. Film o vzťahu syna k matke mnohým pripomenul smiešne, ale povinné oslavy v uniformách, televízne správy, ktoré nikto nevnímal, reklamy na mlieko, ktoré dostať v mliekarni a dlhé rady na banány. V Československu síce neexistovali čakacie zoznamy na trabanty, ale na škodovky, inak sú skúsenosti veľmi podobné. Možno teda očakávať, že sa časom dočkáme slovenskej verzie filmov typu Good Bye Lenin či Slnečná aleja? "Azda skôr v Česku. Na Slovensku nemá takýto prístup vyrovnania sa s minulosťou prostredníctvom smiechu cez slzy tradíciu. Na odľahčenú sebairóniu vo vzťahu ku komunizmu ešte asi nedozrel čas, dokonca ani seriózne vedecké bádanie to nepovažuje za prioritu. Ak interpretácia komunizmu, tak dosiaľ iba čierno-biela," hovorí Silvia Miháliková.