Politické strany na Slovensku v medzivojnovom období

V prvej ČSR patrila medzi najdôležitejšie problémy otázka postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Ako ho riešili dôležité politické strany?

Stred alebo pravica?
Najstaršia slovenská politická strana - Slovenská národná strana - vznikla už v roku 1871 a pod týmto názvom pôsobila až do roku 1938, keď bola pohltená Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Do moderných slovenských dejín sa toto zoskupenie zapísalo zvolaním Deklaračného zhromaždenia 30. 10. 1918 v Martine, na ktorom bola ustanovená Slovenská národná rada, ktorá sa v Deklarácii slovenského národa rozišla s Uhorskom a prihlásila sa k spoločnému štátu s českým národom.
V roku 1920 sa jej predsedom stal Emil Stodola, vzdelaný právnik a znalec štátoprávnych otázok, ktorý orientoval SNS na postupné vymáhanie legislatívnej autonómie pre Slovensko. Profilujúcou postavou strany sa však stal básnik Martin Rázus, ktorý sa v tejto organizácii začal angažovať v roku 1923. Ako člen výkonného výboru zameriaval politický program aj na sociálne a hospodárske problémy Slovenska a na uznanie jeho teritoriálnej, národnej a politickej subjektivity.
Po koketovaní s pravicovým autonomistickým blokom sa v roku 1936 SNS vrátila k stredovej orientácii. Najmä mladšie krídlo národniarov malo blízko k agrárnej strane. O dva roky však opäť prijala radikálnejšiu líniu, zdôrazňujúcu popri legislatívnej autonómii i nacionalizáciu slovenského hospodárstva. Ani to jej však nepomohlo a po vyhlásení autonómie bola jej činnosť zastavená a pod nátlakom musela strana vstúpiť k hlinkovcom.

Za Boha, za národ
Hlinkova slovenská ľudová strana, premenovaná po svojom prvom predsedovi Andrejovi Hlinkovi v roku 1925 zo Slovenskej ľudovej strany, bola prvou politickou stranou, ktorá po vojne obnovila svoju činnosť. V medzivojnovom období sa sformovala na moderný, pravicovo orientovaný katolícko-nacionálny prúd. Táto orientácia vyplývala už z jej predvojnového pôsobenia, ale tiež z toho, že jej obnovenie iniciovalo najmä nižšie duchovenstvo.
V programe z roku 1919 sa jej členovia prihlásili k martinskej deklarácii, venovali pozornosť konfesijným otázkam, výchove mládeže, ekonomickým a sociálnym problémom a žiadali dodržiavanie občianskych práv a slobôd. Po počiatočnej kooperácii s Československou lidovou stranou začala dávať najavo rozčarovanie z nepriaznivých podmienok pre katolícku cirkev a z postupnej centralizácie štátu. Už vo februári 1920, počas prípravy Ústavy Česko-Slovenska, žiadali jej poslanci zapracovať do ústavy požiadavku legislatívneho slovenského snemu. Prvú požiadavku, týkajúcu sa autonómie Slovenska, strana predložila už v roku 1922.
Rozpory v strane sa začali prejavovať v rokoch 1927 - 1929, keď ako už najsilnejšia slovenská strana HSĽS pôsobila vo vláde, v ktorej nedokázala presadiť svoje záujmy. Nezhody kulminovali po odsúdení Vojtecha Tuku, zakladateľa straníckej Rodobrany, o ktorom vyšlo najavo, že je plateným agentom maďarskej vlády.
V tridsiatych rokoch strana postupne smerovala k svojej osudovej role. Definitívne prijala autonomistický program a jej predsedom sa stal Jozef Tiso. Vyhlásenie autonómie a samostatného štátu jej vytvorilo priestor na ďalšie, neslávne známe, pôsobenie strany.

Spor o dominanciu
Celoštátna Republikánska strana zemědělského a maloroľníckeho ľudu (agrárna strana) vznikla fúziou menších strán v polovici roku 1922. Ako celok sa v predmníchovskom období stala najsilnejším politickým zoskupením. Navonok vystupovala jednotne, napriek tomu však boli medzi českou a slovenskou časťou strany citeľné rozpory, prameniace v špecifických požiadavkách oboch strán. Strana bola navonok prísne centralistická, výkonný výbor Slovenskej roľníckej jednoty si však udržal značnú samostatnosť.
Slovenské agrárne hnutie bolo poznačené aktivitou dvoch silných osobností - Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a Milana Hodžu. Kým prvý z nich preferoval princíp československej národnej jednoty, druhý presadzoval skôr agrárne stavovské záujmy. Už pri konštituovaní strany sa sformuloval aj jej oficiálny štátoprávny program, vychádzajúci z idey jednotného národa. Jeho výsledkom bolo aj ustanovenie spomínaného ministerstva. Hodža, naopak, presadzoval alternatívu "majetku a úžitku celonárodnej suverenity".
V strane sa nakoniec presadil Hodža. Ako predseda vlády presadil v lete 1938 zákonné predlohy o slovenskom zákonodarnom sneme. Tie však nemali dlhé trvanie - v tom čase mala republika už celkom iné starosti. Rovnako krátko prežili aj agrárnici. V tom istom roku splynuli s HSĽS.

Právo na sebaurčenie
Národnostná politika patrila k najkomplikovanejším a najrozporuplnejším úsekom činnosti Komunistickej strany Československa. Táto strana sa od svojho vzniku v roku 1921 venovala najmä sociálnym a hospodárskym otázkam.
Národnostnou otázkou sa systematicky začala zaoberať až v roku 1929, keď na podnet Komunistickej internacionály prvýkrát formulovala Leninovo heslo práva národov na sebaurčenie. Až do polovice tridsiatych rokov však malo len deklaratívny charakter, pretože jeho realizácia sa priamo spájala s víťaznou socialistickou revolúciou, navyše len v podobe sovietskej federácie. Až keď sa postoj komunistov k buržoáznej demokracii stal reálnejší, mohli vôbec rozmýšľať o vypracovaní svojho národnostného programu.
Komunisti predstavili svoju koncepciu vyrovnania oboch častí republiky v roku 1937. Mala byť podmienkou na získanie všetkých národností na obranu pred domácim a zahraničným fašizmom. V programe však absentovalo riešenie štátoprávneho postavenia Slovenska. Napriek svojej rozkladnej činnosti v armáde v predchádzajúcich rokoch patrila KSČ k najvýraznejším obrancom ČSR. Po vyhlásení autonómie bola jej činnosť zastavená a vzápätí bola strana zakázaná.