06.05.2005, 00:00

Slovenský rozhlas -- príbeh jednej budovy na jedno použitie

Slovenský rozhlas, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bol postavený v dobe, keď umenie ovládal všadeprítomný socialistický realizmus. Napriek tomu, že ho mnohí považujú za "železnú päsť" režimu, domáce (ale i zahraničné) architektonické kruhy mu dnes priznávajú aj pozitívne hodnoty. Vznikal síce ako jeden z nafúknutých monumentálnych pamätníkov, no práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť technológie či konštrukciu iným nedostupné. V príbehu tejto budovy už čoskoro nastane zásadný zlom- vedenie SRo ju mieni predať- takže vôbec nezaškodí návrat k jeho počiatkom...

Slovenský rozhlas, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bol postavený v čase, keď umenie ovládal všadeprítomný socialistický realizmus. Napriek tomu, že ho mnohí považujú za "železnú päsť" režimu, domáce (ale i zahraničné) architektonické kruhy mu dnes priznávajú aj pozitívne hodnoty. Vznikal síce ako jeden z nafúknutých monumentálnych pamätníkov, no práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť technológie či konštrukciu iným nedostupné. V príbehu tejto budovy už čoskoro nastane zásadný zlom -- vedenie SRo ju mieni predať -- takže vôbec nezaškodí návrat k jeho počiatkom...
Stavby storočia
Nápad sa formoval od prvej polovice šesťdesiatych rokov, objekt skolaudovali v roku 1985. Architekt Štefan Svetko, posledný žijúci z troch autorov projektu, s odstupom času hodnotí toto obdobie ako pomerne priaznivé. "Boli to roky, keď sa architektúra začala vymaňovať z područia ideológie, zo stupídneho panelákového režimu, a nadväzovala na predvojnovú tradíciu, keď u nás vznikali kvalitné stavby, porovnateľné s vývojom vo svete." V rovnakom čase ako budova (vtedy ešte československého) rozhlasu, vyrástli na Slovensku stavby ako Fakultná nemocnica v Košiciach, sídlo Matice Slovenskej v Martine, STV, dostavba -- premostenie Slovenskej národnej galérie či Nový most nad Dunajom. Mnohé z nich (medzi nimi rozhlas) boli zaradené do súťaže stavieb storočia, ktorej absolútnym víťazom sa napokon stal Nový most. Jeho prvenstvo spočívalo v použití vysunutej železobetónovej konštrukcie -- bol prvým mostom postaveným bez oporných pilierov.
Traja muži na... stavanie
O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž v roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh. Pôvodnú zostavu tímu tvorili architekti Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Stanislav Talaš, posledného menovaného nahradil neskôr Barnabáš Kissling. Spoločná predstava sa formovala dlhší čas, no trojica sa zhodovala v jednom -- vyhnúť sa obľúbenej zaužívanej koncepcii "plackovežiaku". Väčšina inštitúcií sa totiž v dobe socialistického realizmu stavala tak, že vstupné a spoločenské priestory boli združené v nízkej "placke", ku ktorej "prilepili" vežiak s administratívou. "Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia," hovorí Svetko.
Žiadna Cheopsova pyramída
Rozložité priestory, ktoré rozhlas na svoju prevádzku nevyhnutne potrebuje, museli architekti sústrediť na malom pôdoryse. Keďže radikálne odmietali verziu tridsiatich poschodí nad sebou, zo začiatku uvažovali o rovnom dome s ustúpeniami na koncoch. Postupne však dospeli k symetrickej kompozícii oceľového koša, ktorá mala výhodu, že dokázala udržať samu seba -- podobne ako kôš z prútia. Tak vznikol tvar obrátenej pyramídy, ktorý okamžite vyvolal medzi obyvateľstvom vznik fám a teórií. Od tvrdení, že ide o zmenšeninu Cheopsovej pyramídy, po úvahy nad negatívnymi energiami, ktoré takáto stavba do svojho okolia vyžaruje. Svetko považuje podobné názory za vtipné, od reality na míle vzdialené. Konečná forma budovy vyplynula totiž z jej funkcie a potrieb a bola úzko previazaná s použitým materiálom -- oceľou. Na ideové väzby s exotickými kultúrami autori ani nepomysleli.
Ako sa kalila oceľ
Napriek tomu, že v bývalom Československu fungovali oceliarne v Košiciach a v Ostrave, v domácej architektúre sa tento materiál využíval minimálne. Do 70. rokov predstavoval doslova tabu -- stavalo sa výlučne z panelov. Na Slovensku bol rozhlas prakticky prvou oceľovou budovou. Toto prvenstvo však so sebou prinieslo niekoľko nevýhod. Keďže stavitelia neboli na prácu s oceľovou konštrukciou zvyknutí a kontakty so svetovým vývojom boli viac než chabé, učili sa na vlastných chybách. Spojovacie systémy použité na stavbe rozhlasu vymýšľali architekti takpovediac na kolene v spolupráci s robotníkmi. Stalo sa tiež, že na slnečnej strane začala oceľová konštrukcia v lete praskať. Zlyhávali často základné veci, robotníci neboli zvyknutí pracovať profesionálne, precízne, takže samotní architekti trávili víkendy čistením obkladov, ušpinených od malty. Podľa Svetka sú niektoré miestnosti rozhlasu aj dnes "upravené horšie než maštale", čo je pre autora takéhoto projektu viac než ponižujúce.
(Ne)cesta do budúcnosti
Najväčší prínos znamenala interiérová úprava budovy rozhlasu. Trojica autorov zamýšľala vytvoriť akúsi kancelársku krajinu, plnú svetla, zelene, vzduchu. Priestory šiestich podlaží mali byť otvorené a vzájomne previazané. Túto myšlienku sa však nepodarilo realizovať do detailov, ostala iba torzom. Svetko sa domnieva, že šlo -- v našich podmienkach -- o príliš progresívne chápanie architektúry a života v nej. Našinec -- nech je to úradník alebo kreatívny pracovník -- stále uprednostňuje, keď sa môže zavrieť medzi štyri steny a nevidieť, nepočuť... V interiéroch rozhlasu sa nájdu rarity, akou je napríklad Veľké koncertné štúdio. Sála visí v priestore na oceľovej konštrukcii s pružinami zhora. Predtým sa kovové pružiny umiestňovali v spodných častiach akusticky náročných priestorov, opotrebúvali sa a časom strácali zmysel. V koncertnej sále rozhlasu nesú omnoho menšiu záťaž, je k nim voľný prístup a možno ich vymieňať.
Papierové sny
Nie všetky pôvodné zámery Svetka, Ďurkoviča a Kisslinga sa dočkali uskutočnenia. Architekti plánovali využitie terás a bezprostredného okolia budovy rozhlasu v prospech kultúrneho života, zamýšľali tiež ďalšie stavby. V čase, keď Slovenský rozhlas vznikal, bola Mýtna ulica takmer periférnou časťou Bratislavy. Rozhlas mal byť jednou z prvých budov, ktoré neskôr vytvoria priečnu os mestskej zástavby, teda akýsi prechod medzi Starým a Novým Mestom. Priečna os bola nápadom architekta Hrušku. Jej začiatok plánoval v predstaničnom priestore, pokračovala by popri areáloch vysokých škôl. Mala obsahovať ubytovacie, kultúrne, spoločenské a športové zariadenia a tiež koncepčne sústrediť vládne budovy. Projekt ostal napokon iba "na papieroch". Keďže sa dnes pozemky v blízkosti Slovenského rozhlasu rozpredávajú, ideálne predstavy sa stávajú neuskutočniteľnými. V meste sa realizujú projekty ako Národná banka Slovenska či budova VÚB, no bez vytvorenia uspokojivého náhradného konceptu.
Koniec jedného príbehu
Budova Slovenského rozhlasu v blízkej budúcnosti pravdepodobne zmení majiteľa. Architektúra, navrhovaná a pokrývajúca konkrétne potreby rozhlasu, ukrýva kvalitné technické vybavenie, ktoré ostane po predaji anonymnému kupcovi takmer nevyužité. Inštitúcia dostane nedostatočnú, provizórnu náhradu. Štefan Svetko si síce dokáže predstaviť využitie rozhlasovej budovy aj v podobe múzea moderného umenia či podobnej kultúrnej inštitúcie, takéto riešenie však môžeme od budúceho majiteľa asi len ťažko očakávať. Zdá sa, že predajom stavby sa zabijú dve muchy jednou ranou -- budova samotná aj Slovenský rozhlas ako inštitúcia. V tomto prípade však pravdepodobne nepôjde o užitočnú dezinsekciu.