04.11.2005, 00:00

Vladimír Balla: Takzvaná stredná vrstva iba maskuje svoju smrť

Skepticko-nihilistický názor mal napríklad Ježiš. Aby situácia nebola horšia, jeho názor dodnes neprijali. Môj tiež neprijmú, nebojte sa, tvrdí slovenský prozaik Vladimír Balla.

Už len názvy poviedok - Večerná úzkosť, Pustovník, Hrob, Krutobytie hovoria veľa o téme vášho písania. Myslíte si, že pesimizmus kráča ruka v ruke so spisovateľskou dráhou?
- Ruka v ruke so spisovateľskou dráhou kráča život, rozmýšľanie o živote, predávkovanie rozmýšľaním o živote. Otrava otravným myslením. Ale je sa na čo iné obrátiť? Veď všetko stále provokuje k mysleniu! Obdivujem imunitu niektorých spoluobčanov.
Spisovatelia boli vždy považovaní za akési svedomie národa. Platí to aj dnes?
- Ešte stále existuje skupina autorov, ktorí sa považujú za svedomie a obracajú sa na národ. Nečítam ich, pretože si myslím, že ani tento národ ich veľmi nečíta. Ani ich, ani mňa. Národ sa zabáva inak.
Mali sme vôbec svojich disidentov ako majú Česi napríklad Milana Kunderu?
- Pravdaže sme mali svojich disidentov. Každý, kto v čase socializmu myslel na písanie a nepísal, kto myslel na hudbu a nekoncertoval, kto myslel na život a nežil, bol v istom zmysle disidentom. Oproti nim stoja tí, ktorí nielenže disidentmi neboli, ale dnes disidentov odsudzujú. Našťastie, už len verbálne. A my im to žerieme.
Keby sa dnešní spisovatelia viac poklonkovali vládnej garnitúre - ako kedysi ich niektorí starší kolegovia - mohla by byť podpora literatúry väčšia?
- Nie, dnes našťastie poklonkovanie až tak veľmi nepomáha. A nepomáha ani mlátenie ministerských úradníkov aktovkami po hlave, ako to predvádza predseda Spolku slovenských spisovateľov. Bitkár ako svedomie národa, romantické, však?
Vaša srdnatosť a schopnosť presne vyjadriť istý problém je v dnešnej dobe určite zriedkavá, ale prečo napríklad odsudzujete aj strednú vrstvu finančne zabezpečených rodín s autami a záhradami? Je to súčasťou vášho nonkonformizmu?
- Prečo si ich vážiť? Vy to viete? Preto, lebo zomreli zaživa?
Ale veď nerobia nič zlé, len žijú normálnym životom...
- To dokážem aj ja. Žijú pre finančno-rodinný ideál a maskujú svoju smrť. Spoločnosť, ktorú tvoria, ich v tom podporuje, čo je len samozrejmé. A preto je čudné, keď ich niekto odsudzuje. Lenže, žiadne strachy, toto odsudzovanie sa k nim vôbec nedostane a ak áno, mávnu obratnými rukami. Ďakujem im, že mi ešte dovoľujú ich odsudzovať.
Neveríte ani ľuďom, ktorí sa tvária šťastne, pretože podľa vás nemôžu byť šťastní, ak raz videli smrť vlastnej matky alebo nemocničnú izbu. Myslíte si, že žijeme v ilúzii?
- Pravdaže. Ja netvrdím, že šťastní ľudia stále klamú. Skôr si myslím, že sú klamaní. A to je vlastne veľmi dobré. Pre nich. Takto sa vďaka svojim predstavám celkom spokojne dostanú ku koncu života, a tých, čo ich v tom predbehli, budú ďalej navštevovať na cintorínoch, v presvedčení, že niekoho práve na cintoríne naozaj navštívia. Obávam sa, že tam, na chodníčkoch medzi hrobmi, nájdu len podobne konformných pánov a dámy v elegantných zimných odevoch, ktorých aj tak zaujímajú len ostatní páni a dámy. Hroby už oveľa menej.
Ak by však ľudia prijali váš skepticko-nihilistický názor, nebola by situácia ešte horšia? Nejde niekedy len o vytváranie pseudoproblémov?
- Skepticko-nihilistický názor mal napríklad Ježiš. Aby situácia nebola horšia, jeho názor dodnes neprijali. Môj tiež neprijmú, nebojte sa. Najlepší zo všetkých svetov bude veselo fičať ďalej! Treba zabudnúť na pseudoproblémy ako smrť, choroby, utrpenie a podobne, sú predsa vážnejšie veci.
Ale toto nemyslíte vážne, však nie? Vysmievate sa ľudskej náture?
- Nie. Považujem ju za problém. Ale to, že spoločnosť je schopná sa akosi "oficiálne" dovolávať spomínaného Ježiša, či skôr iba tejto značky, nie jej podstaty, je fakt trochu problém.
Niektorí kritici sa radi pozastavujú aj nad vašimi názormi na vieru a ženy. Čo vás na nich tak rozčuľuje?
- Čo vám chýba, keď ste sama? Rozhostí sa prázdnota, keď práve nezakladáte rodinu? Ak sa dve prázdnoty, neschopné byť samostatne naplnené, dajú dovedna, súčtom bude hodnotná plnosť? Koľko otázok. Odpoveď si však zaiste doinštaluje každý podľa svojej chuti.
Ale súčasťou ľudskej povahy je nielen dosiahnutie cieľa, ale aj čistá snaha o niečo. Aký by mal potom život zmysel?
- Po prvé, mohol by som ho vidieť v hľadaní zmyslu. Po druhé, ja nevylučujem ani alternatívu, že život zmysel nemá. Keď si niekto nejaký zmysel života vymyslí a ja ten jeho figliarsky výmysel neprijmem, nedopustil som sa zločinu. Zatiaľ mám slobodu niečo prijať a niečo nie.
Okrem iného o sebe tvrdíte, že sa nerád prispôsobujete. Veď pracujete na úrade práce, v štátnej správe!
- Štátna správa ma toleruje. Okrem toho, proti zákonom, ktorých aplikácia je záležitosťou štátnej správy, nemám nič, mám však čosi zásadné proti prijímaniu zlých zákonov. A je naša vina, keď zlí zástupcovia zmanipulovaných voličov prijímajú zlé zákony.
Podpísal sa aj priamy kontakt so slovenskou "nezamestnaneckou" realitou na vašej skepse?
- Možno aj odtiaľ, ale to, čo vidím na úrade, sú iba vonkajšie príznaky. Ako keď sa chrípka prejavuje aj kýchaním, pritom človek má skôr rakovinu, a tá mlčí v úzadí. Nekýcha. Nepýta si vreckovku.
Ale svetoznámy spisovateľ Franz Kafka bol tiež úradníkom, takže isté výhody to azda má...
- Pociťujem to skôr ako dobrú výhovorku, keď mám zasa niekomu vysvetliť, prečo som ešte stále úradník, a nie napríklad zamestnanec reklamnej agentúry.
Nemáte dojem, že do médií sa aj tak nedostane skutočný obraz životnej reality?
- Keď mi zostriháte tento rozhovor, ten dojem bude silnejší. Žartujem. Lebo väčšinou, je čo strihať? Obávam sa, že realita sa silou-mocou chce stať medializovateľnou. Samozrejme, v rámci noriem, ktoré médiá vytvárajú. Už aj nadávky si médiá prisvojili, preto nadávam čoraz menej...
Po ukončení štúdia v Bratislave ste sa rozhodli vrátiť do Nových Zámkov. Snažíte sa vyvrátiť teóriu, že kto chce niečo dosiahnuť, musí ostať v hlavnom meste?
- V tom čase istotne nešlo o takúto snahu. Bratislava vtedy nebola žiadne "skutočné" hlavné mesto, nie preto, že neexistoval slovenský štát, ale preto, že tu nebolo nič hlavné a ja som nebol človek s vôľou a cieľmi. Bol som obyvateľom socialistického Československa, pričom šlo o spoločné československé obyvateľské utrpenie. A netrpelo sa kvôli tomu, že sme spolu, ale kvôli tomu, že nemôžeme nič chcieť, ani chcieť byť spolu, ani chcieť nejaký rozchod.
Do Bratislavy však často cestujete. Cítite, že Bratislavčania sú iní ako zvyšok Slovenska alebo sú to len dobre živené predsudky?
- Skôr predsudky alebo zbožné želanie. V istom zmysle - tí ľudia, keď ich spoznáme bližšie, majú v sebe tú najhlbšiu nebratislavskosť. To je potom podstata Bratislavy, ten mix, tá zúfalá snaha odstrániť svoju vidieckosť, aby nebolo vidno, aké hlboké vidiecke korene má toto mladé hlavné mesto. To, pravdaže, hovorím s vedomím existencie starej prešporáckosti, ktorá vymiera, našťastie, pomaly, zanechávajúc stopy v živej pamäti.
Raz ste spomenuli, že vaše zúfalstvo pramení z nudy. Je pre spisovateľa život v Nových Zámkoch dostatočne inšpirujúci?
- Vôbec mi nejde o... ako to povedať? Čo to má byť, tá dostatočná inšpiratívnosť? Kto tak žije, kto si vyberá životné kulisy práve s ohľadom na prípadné spisovateľstvo? Napokon, keď teda ide o to, inšpirácia bola napríklad aj v kope hnoja, ktorá postupne rástla pri kuríne na dvore môjho rodného domu. Ale nikto takéto veci - ani iné veci - v detstve nevníma ako súčasť budúceho spisovateľského sveta. Každopádne - k tomu azda smerovala vaša otázka - malomestský svet je pre autora rovnako výdatný ako svet veľkomesta, čo je veru poriadne vzdialený zahraničný svet.
Keď raz, ešte za komunizmu, cestovala Barbra Streisand cez Československo, povedala, že smutnejšiu krajinu nevidela. Dnes máme síce farebnejšie fasády domov a erotické salóny, zmenili sa však podstatnejšie večery Slovákov?
- Tak pokiaľ ide o Slovákov, neviem. Takto striktne a zvykovo národne vymedzená kategória mi je cudzia, avšak večerný život občanov, občanov Slovenska žijúcich v Nových Zámkoch, sa každopádne dramaticky zmenil. A to k lepšiemu. Presnejšie, ak si niekto myslí, že je dobré byť na pive, tak je do polnoci na pive. Ak si iný myslí, že je dobré objímať batoľa a mäkušiť manželkino čoraz známejšie stehno, tak sa venuje batoľaťu a stehnu. Iný zasa zakladá Slovenskú pospolitosť a ešte iný si zasa myslí, že obyvateľmi Slovenskej republiky sú iba Slováci. Život je pestrý, večery divokejšie, každý si môže nájsť to svoje, a niektorí zasa nehľadajú nič. A presne to nič je práve to ich, a ja to vnímam ako skvelé, slobodné. Dýcha sa tu ako v raji. Neironizujem, som šťastný, v tomto ohľade. Na takéto šťastie sme poriadne pasívne čakali dlho, no nie?

Balla (vlastným menom Vladimír Balla, 1967, Nové Zámky): spisovateľ, štátny úradník. Mnohí literárni kritici ho považujú za originálny zjav na scéne slovenskej literatúry. Snímka archív.