22.03.2005, 00:00

Otázniky uskutočnenej dôchodkovej reformy

Dôchodková reforma, prijatá na Slovensku počas minulých dvoch rokov, má svojich zástancov i odporcov. Rozhodne sa jej nedá uprieť fakt, že je jednou z najzásadnejších zmien v sociálnom systéme, aké boli kedy v modernej Európe prijaté, a že vo svojej finálnej podobe bola vykročením správnym smerom.

Neschopnosť štátneho priebežného dôchodkového systému prispôsobiť sa demografickým zmenám, jeho vnútorná amorálnosť a nespravodlivosť, a vysoký zabudovaný dlh sú problémami, ktorým budú musieť v blízkej budúcnosti čeliť všetky vyspelé krajiny západnej Európy - a Slovensko je v tejto oblasti už čiastočne pred nimi.
Na druhej strane však ani dôchodková reforma nie je bez otáznikov. Reforma povinného štátneho dôchodkového systému skrýva dokonca viac problémov než sa môže na prvý pohľad zdať. Zvlášť v prípade dôchodkov pritom platí, že reformy ešte rozhodne nie sú za nami, a že nový systém nie je taký dokonalý, že ho už netreba meniť a zásahy doň už môžu byť motivované len politicky, a nie na základe rozumných a ekonomicky podložených argumentov.

Pomýlená zásluhovosť
Azda najväčším problémom, ktorý v slovenskom dôchodkovom systéme pretrval i po jeho reforme, je nesprávne definovaná úloha štátneho priebežného dôchodkového systému. Ministerstvo práce pri tvorbe dvoch povinných pilierov vychádzalo z princípu takzvanej úplnej zásluhovosti. To znamená, že tak, ako z druhého piliera, aj z prvého bude každý budúci dôchodca dostávať dôchodok vo výške odvodenej približne podľa toho, koľko v minulosti zarábal. Prestala dokonca existovať i garancia minimálneho dôchodku.
Hoci sú politickí autori reformy na úplnú zásluhovosť obzvlášť hrdí, v skutočnosti ide o pomýlený koncept. V novom dvojpilierovom povinnom dôchodkovom systéme by si štát a dôchodkové sporenie nemali konkurovať a nemali by sa navzájom predháňať v prísľuboch, ktorý z nich zabezpečí vyššie dôchodky. Naopak, mali by sa vzájomne dopĺňať. Každý z nich by mal dôchodcom poskytovať to, čo dokáže lepšie. Druhý pilier - dôchodkové sporenie - dokáže lepšie zabezpečiť náhradu mzdy, čiže vyplácanie dôchodkov pre ľudí, ktorí si na ne za svoj život dokázali našetriť. Nevytvára pritom žiadne deficity. Priebežný štátny dôchodkový pilier má zo svojej podstaty problémy so zabezpečením dôstojných dôchodkov pre každého občana. Jeho hlavnou úlohou by preto mala byť ochrana pred chudobou - garantovaním solidarity, minimálneho dôchodku pre tých občanov, ktorí si v druhom pilieri nedokázali nasporiť dostatočnú sumu.
Úplná zásluhovosť v štátnom sociálnom systéme je v skutočnosti pravým opakom adresnosti. Zásluhovosť môže poskytnúť len súkromný sektor. Autori dôchodkovej reformy sami priznávajú, že štát je neefektívnejším poskytovateľom "zásluhovosti" ako súkromný sektor. Keď podľa vyjadrenia ministerstva práce za to isté množstvo odvedených peňazí súkromný druhý pilier má poskytnúť vyššie dôchodky než štát, prečo mu neprenechať zabezpečenie zásluhovosti a štátu prenechať vykonávanie určitej miery adresnej solidarity?

Nevyriešenie dôchodkovej krízy
Boli to práve finančné problémy štátneho priebežného dôchodkového systému, ktoré podnietili prijatie dôchodkovej reformy. Štát už nebol schopný financovať dôstojné starobné dôchodky pre seniorov. Nový, zreformovaný štátny priebežný dôchodkový systém však sľubuje ešte vyššie dôchodky než jeho predchodca! Takzvaná miera náhrady mzdy, vyjadrujúca, aký vysoký dôchodok bude dôchodca poberať v pomere k jeho predchádzajúcej hrubej mzde, sa reformou zvýšila z približne 42 na 50 percent. Obrazne povedané, kým v pôvodnom systéme vláda za každú korunu vloženú do štátneho priebežného dôchodkového systému sľubovala v priemere dôchodok vo výške približne dvoch korún a desiatich halierov, po reforme v novom prvom pilieri ponúka za každú vloženú korunu až dve koruny osemdesiat halierov - čiže vyššie dôchodky od štátu ako pred reformou!
Štát v priebežnom dôchodkovom systéme hodnoty nevytvára, iba ich prerozdeľuje. To znamená, že zvýšenie dôchodkov vyplácaných štátom nie je ničím iným, ako zvýšením miery prerozdeľovania - či inými slovami zvýšením verejných výdavkov na dôchodkové zabezpečenie. Slovenská reforma dôchodkového systému tak nevyriešila jeho najzásadnejší problém - iba ho oddialila, a to najmä vďaka zvýšeniu veku odchodu do dôchodku na 62 rokov. Aj samotné ministerstvo práce si však dobre uvedomuje, že ak nechce, aby sa štátny dôchodkový systém ocitol o niekoľko rokov v rovnakej kríze a deficitoch ako dnes, bude musieť buď znížiť sľuby vysokých dôchodkov, zmeniť spôsob valorizácie dôchodkov na pomalší, napríklad podľa inflácie, a/alebo oddialiť vek odchodu do dôchodku až na 65 rokov.

Prehĺbenie rozdielov
Ďalším problémom je, že zvýšenie priemernej náhrady mzdy neznamená, že sa v novom systéme v porovnaní s pôvodným zvýšili dôchodky všetkým dôchodcom. Naopak. Na novom spôsobe výpočtu výšky starobného dôchodku získavajú iba tí, ktorých mzda bola vyššia ako priemerná. Pracujúci, ktorých zárobky boli nižšie ako priemer, majú v reformovanom systéme oproti pôvodným pravidlám dôchodky nižšie. To znamená, že hoci štát celkovo vypláca na dôchodky viac peňazí, až takmer dve tretiny budúcich dôchodcov budú mať dôchodky nižšie, než by mali v pôvodnom štátnom priebežnom dôchodkovom systéme, platnom do roku 2004.

Zvýšenie odvodov
Výška odvodov na dôchodkové zabezpečenie je dnes na Slovensku jednou z najvyšších na svete. Napriek tomu sa po dôchodkovej reforme toto zaťaženie ešte zvýšilo, a to dokonca trikrát. Zvýšilo sa celkové percento odvodov platených na dôchodkové zabezpečenie, z 28 % hrubej mzdy na 28,75 % hrubej mzdy. Zvýšil sa podiel odvodov, ktoré zo mzdy bude platiť priamo zamestnanec, a to zo 6,4 na 7 %. Pre priemerne zarábajúceho občana to znamenalo zníženie čistej mzdy o približne o osemdesiat korún mesačne (v porovnaní s pôvodným systémom). A napokon zvýšil sa maximálny vymeriavací základ na výpočet odvodov, a to z 32-tisíc korún na trojnásobok priemernej mzdy v krajine.

Povinnosť doživotnej anuity
Ďalším z problémov nového dôchodkového systému, tentoraz v jeho novom druhom pilieri, je povinnosť občana kúpiť si pri odchode do dôchodku doživotnú anuitu. Klient si síce môže časť prostriedkov vybrať v hotovosti, no minimálny doživotný dôchodok si musí kúpiť vo vybranej životnej poisťovni. Tým na poisťovňu prechádza vlastníctvo väčšiny jeho dôchodkových úspor a, samozrejme, stráca sa tak i možnosť ich dedenia.
Čo však s občanmi, ktorý sa so značnou pravdepodobnosťou nedožijú vysokého veku, a nákup doživotnej anuity sa im teda neoplatí, alebo s občanmi, ktorí sú ochotní ponechať si časť rizika dlhovekosti za cenu toho, že ak zomrú, nevyčerpanú časť dôchodkových úspor budú stále dediť ich potomkovia? Doživotná anuita je určite vhodný spôsob výplaty dôchodku z druhého piliera, v zákone však nezmyselne chýba i ďalšia možnosť, dobre známa a otestovaná v mnohých krajinách sveta: takzvaný programový výber.
Pri programovom výbere povinné úspory zostávajú i pri odchode do dôchodku na osobnom dôchodkovom účte klienta, ktorý k nim tak nestráca vlastnícke práva. Dôchodok klientovi vypláca priamo dôchodková spoločnosť zo sumy na jeho osobnom účte. Robí tak na základe podobného poistno-matematického prepočtu, ako poisťovňa v prípade doživotnej anuity. Dôchodok sa však pravidelne nezvyšuje o vopred stanovené percento (napríklad podľa inflácie), ale odvíja sa od zostatku na osobnom účte a jeho zhodnotenia dôchodkovou spoločnosťou, ktorej investičné výnosy môžu byť veľmi vysoké, ale i záporné. Prepočet výšky mesačného dôchodku sa tak vykonáva pravidelne každý rok na základe aktuálneho zostatku na osobnom účte dôchodkového sporenia. Klient musí sám znášať riziko záporného výnosu, ako i riziko dlhovekosti. Ak budú výnosy dôchodkovej spoločnosti záporné, klesne v ďalšom roku i jeho dôchodok. Hrozí mu i to, že ak sa dožije vyššieho veku, než bol použitý pri výpočte prvého dôchodku, jeho dôchodok bude nižší, pretože v podstate svoje úspory "minul". Výhodou pre klienta je, že na rozdiel od doživotnej anuity, pri ktorej stráca vlastníctvo svojich úspor výmenou za pravidelný doživotne vyplácaný dôchodok od poisťovne, pri programovom výbere je zostatok na jeho osobnom účte v prípade smrti predmetom dedičstva.

Nemožnosť "vyviazať" sa zo systému
Ústretovým krokom voči občanom by určite bola i možnosť "vyviazať" sa zo systému dôchodkového sporenia pre tých občanov, ktorí si už dokázali nasporiť sumu dostatočnú na zakúpenie aspoň minimálneho doživotného dôchodku. Ak by si pracujúci nasporil takúto sumu, mal by mať možnosť zakúpiť si doživotnú (prípadne odloženú doživotnú) anuitu, a nemusieť naďalej platiť odvody do dôchodkového systému. V niektorých krajinách sveta si dokonca môžu občania za týmto účelom "zliať" dohromady svoje povinné úspory s úsporami v dobrovoľných formách dôchodkového sporenia. Veď cieľom povinného, štátom vynucované dôchodkového systému nemá byť nútiť už dostatočne zabezpečených občanov naďalej si povinne sporiť na svoj dôchodok. Bohužiaľ, i táto možnosť v novom slovenskom dôchodkovom systéme chýba.

10 najväčších výhrad voči dôchodkovej reforme:
1. Nesprávne definovaná úloha štátu v dôchodkovom systéme
2. Zavedenie úplnej zásluhovosti do štátneho piliera namiesto solidarity a adresnosti
3. Nevyriešenie, iba oddialenie, finančnej krízy dôchodkového systému zvýšenými prísľubmi štátom vyplácaných dôchodkov
4. Zvýšenie odvodového zaťaženia pracujúcich
5. Prehĺbenie rozdielov medzi dôchodcami
6. Chýbajúca možnosť vyviazať sa z dôchodkového systému
7. Povinnosť nákupu doživotnej anuity v druhom pilieri
8. Zbytočné regulácie činnosti dôchodkových správcovských spoločností (napr. minimálny počet klientov)
9. Demotivačné pravidlá pre predčasný odchod do dôchodku
10. Nesprávny spôsob automatickej valorizácie priznaných dôchodkov

Miera náhrady v pôvodnom a novom štátnom priebežnom dôchodkovom systéme
  Pôvodný štátny priebežný dôchodkový systém (do roku 2004) Nový štátny priebežný systém (tzv. prvý pilier)
  pre občanov, ktorí sa nezapoja do II. piliera pre občanov, ktorí vstúpia aj do II. piliera
Celkový odvod 0,28 0,2875 19,75 % *
- z toho na vlastný starobný dôchodok z priebežného systému ** Približne 20 % 0,18 0,09
Priemerná miera náhrady mzdy Približne 42 % 0,5 0,25
T.j. za každú vkladanú korunu do priebežného systému prísľub dôchodku od štátu predstavuje: 2 koruny 10 halierov 2 koruny 78 halierov  
* Zvyšných 9 % tvorí odvod do druhého piliera povinného dôchodkového sporenia
** Zvyšná časť celkového odvodu pokrýva(la) invalidné a pozostalostné dôchodky, resp. odvod do tzv. rezervného fondu