25.01.2008, 00:00

Neberte nám Jurka Jánošíka. Lebo ...

Dobrosrdeční Terchovčania sa môžu v okamihu zmeniť na ignorantov alebo bitkárov, či dokonca rozplakať. Platí to však v jedinom prípade: keď im prišelec nadškrtne, že ich najslávnejší rodák Juraj Jánošík bol len obyčajný výpalník a zlodej.

Neberte nám Jurka Jánošíka. Lebo ...

Legendárny zbojník žije medzi svojimi rodákmi v Terchovej aj 320 rokov po svojej smrti. O Jánošíka sa možno potknúť na ulici, na obecnom úrade, v škole, v kultúrnom centre... Zbojníka majú dokonca vďační Terchovčania aj na obecnom erbe. Šikovný marketingový ťah? Ani náhodou. Terchovčania veria na Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Svojho hrdinu si ctia a nosia ho hlboko v srdciach ako symbol sociálnej revolty a historickej pravdy.

Fico and Jánošík
Vysoko nad Terchovou sa k sivej januárovej oblohe týči socha zbojníka Juraja v nadživotnej veľkosti. Možno jediná socha svojho druhu na Slovensku. (Konkurovať jej bude môcť najskôr iba bronzová podobizeň Milana Rastislava Štefánika, ktorá čoskoro skrášli okolie Slovenského národného divadla v Bratislave.)

Niekoľko dní pred oslavami okrúhleho výročia narodenia najchýrnejšieho slovenského zbojníka však vyše sedemmetrový železný monument pôsobí nevýrazne a v hmle ho takmer nevidieť. A to aj napriek prísľubu svojho stvoriteľa Jána Kulicha, že bude žiariť bez prestania najmenej tristo rokov. Majster Kulich vytvoril svoje megalomanské dielo z ušľachtilej ocele pred dvadsiatimi rokmi a slávnostne ho odhalil vtedajší komunistický predseda vlády Slovenskej republiky Peter Colotka. Odvtedy oceľový Jánošík v nadživotnej veľkosti s neodmysliteľnou sekerou v ruke stráži pokojný spánok svojich rodákov. Podľa všetkého však Jánošíka čakajú lepšie časy. Prejavila o neho záujem súčasná vláda Roberta Fica. Ten sa dokonca chystá do Terchovej na oslavu jeho narodenín. Legendárny zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, sa totiž stal jedným z jeho vzorov a pri príležitosti osláv 15. výročia vzniku Slovenskej republiky ho pán premiér neváhal označiť za vzor strany Smer-SD.

[[{"type":"hn-image","fid":"40884","attributes":{"width":"460","height":"297"}}]]

Železný Jurko na stráži. Vyše 7-metrová socha z ušľachtilej ocele nezachránila samotu, kde sa legendárny hôrny šuhaj pred 320 rokmi narodil. Snímka: Jožo T. Schön 

[[{"type":"hn-image","fid":"40879","attributes":{"width":"460","height":"359"}}]]

Jednému z posledných Jánošíkov je bez ženy a tabaku smutno. Snímka: Jožo T. Schön 

Zapadnutá sláva
Terchová sa rozprestiera na neuveriteľných 84,5 štvorcového kilometra. Do dediny patrí aj 68 odľahlých osád, roztrúsených v horách. Zbojník Juraj Jánošík sa narodil v jednej z nich - v osade U Jánošov, dnes paradoxne najzaostalejšej časti Terchovej. Od čias Jánošíka sa tu takmer nič nezmenilo, iba názov osady. Dnes sa volá Jánošíkovci.

Ak nie je cesta k Jánošíkovcom zablatená alebo zľadovatená, na Bohom zabudnutú samotu sa možno pohodlne dostať aj autom. V zime je to podstatne zložitejšie. Rozbitá cesta totiž krkolomne stúpa do hôr a každú chvíľu hrozí, že auto s odvážlivcom sa zrúti do hlbokého potoka. Do týchto končín asi pán premiér so svojou suitou nezavíta. Kolóna vládnych limuzín by sa sem hore vyštverala iba veľmi ťažko. Jediná možnosť je, že sem členovia vládneho kabinetu priletia na vojenskej helikoptére.

Asi po šiestich kilometrov a niekoľkých minútach strachu sa z hmly znenazdania vynoria biedne drevenice. Niektoré už poriadne poznačil čas, sú polozbúrané, zanedbané a opustené. Na jednej z nich - dreveničke na spadnutie - visí veľký plagát, ktorý prišelcovi hrdo hlási, že sa nachádza v rodisku najznámejšieho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. Inak je všade ticho a takmer mŕtvo. Iba pariace sa hnojiská, v ktorých sa prehrabávajú sliepky, dávajú tušiť, že tu možno žijú aj ľudia.

Po dobrej polhodinke blúdenia medzierkami medzi opustenými drevenicami som natrafil na prvého obyvateľa. Starší muž sa predstaví ako Ludvig Jánošík, pričom nezabudne povedať, že je pravdepodobne potomkom Juraja Jánošíka.

Bez ženy a bez tabaku
Ludvig Jánošík slovko pravdepodobne niekoľkokrát zdôrazní, napokon však presvedčivo hovorí. "Môj otec bol Jánošík, starý otec aj pradedo, ba aj jeho starý otec sa volal Jánošík, a všetci sme tu žili odjakživa. Musím mať teda niečo spoločné aj s Jurajom Jánošíkom."

O chvíľku sa dozvedám, že rodokmeň Ludviga Jánošíka siaha minimálne tristo rokov do minulosti - možno teda naozaj ide o potomka slávneho zbojníka. Rodokmeň však Ludviga veľmi netrápi. Minul sa mu tabak a najbližšia krčma je v osade Repanove. U tamojšieho krčmára mu poštárka necháva aj zásielky z úradov. Krčma je však od Jánošíkovcov vzdialená niekoľko kilometrov a cesta je zlá. Jánošík si vďačne zoberie zopár cigaretiek, posadí sa na priedomie a medzi jednotlivými šlukmi už veselšie hovorí o tom, ako žije sám v starom dome, opustený, bez ženy a tabaku je mu na skapanie.

Ešte donedávna žilo na laze asi dvadsať gazdov s početnými rodinami. Takmer všetci sa honosili priezviskom Jánošík a takmer všetci boli príbuzenskí spriaznení. Postupne z najslávnejšieho lazu na samote odchádzali za lepším životom do dediny alebo do mesta. Najvytrvalejší potomkovia Juraja Jánošíka, ktorí zostali v osade Jánošíkovci, doslova živoria. Vydržali iba traja - okrem Ludviga ešte jeho brat Dušan a sused Viktor. A dve ženy.

Zlatý poklad
Dušan Jánošík je v robote a Viktor na prišelca iba nepekne zazerá. Nepáči sa mu, keď tu snoria. Tento Jánošík preto zvedavcov nevíta chlebom a soľou. Skôr naopak, odháňa ich od prahu domu, alebo pred nimi sám uteká. Je nevrlý a skúpy na slovko.

"Nehnevajte ma zbytočne," nervózne odpovedá na každú otázku. Mnohí totiž Jánošíka a jeho potomkov v minulosti do krvi urazili. Väčšina Terchovčanov cíti krivdu, myslia si, že im zosmiešňujú ich ideál.

S podobnými reakciami som sa stretol aj v Kultúrnom centre v Terchovej. Ani riaditeľ centra Rudolf Patrnčiak nevíta návštevy s nadšením, najmä novinárov.

"Premiér nám urobil so svojimi vyhláseniami o Jánošíkovi medvediu službu," vysvetľuje dôvod neochoty miestnych Jánošíkovcov starší chlapík v terchovskej krčme Šibenica. "Teraz k nám chodia novinári a robia si žarty na náš účet." Chlapík v Šibenici odmieta prezradiť svoje meno, povie iba, že je miestny poslanec a verí, že im pán premiér pomôže zviditeľniť obec aj iným spôsobom.

S tichým pochopením sledujem Viktora Jánošíka. Vkladá do košíka nakálané drevo a nikoho si nevšíma. Keď však zhovorčivý Ludvig ukazuje prstom na dreveničku kúsok od jeho domu a tvrdí, že sa v nej narodil slávny zbojník, Viktor Jánošík sa už neovládne, niečo zašomre a zabuchne za sebou dvere. Vysvitne, že v Jánošík sa nenarodil v tejto šope, ale v drevenici, ktorá stála na jej mieste. Ludvig neochotne prikyvuje. "Pravda, pravda," priznáva.

"Dom zbúrali a aj lipka, ktorá stála pri ňom, už vyschla," hovorí. "Bol som taký šarvanec, keď prišli zo susednej dedinky majstri a dom rozobrali," zaspomína Jánošík. Hľadali zlaté dukáty. Slávny zbojník ich vraj skrýval v rohoch pod drevenými klátmi v rodičovskom dome.

"Nuž tak veru, čo si Jánošík nakradol, mal na svoju potrebu, ostatné zlatky si skrýval na horšie časy. Načo skrývať pravdu? Ale inak to bol riadny chlapisko, nebál sa veru vrchnosti," povie naostatok.

Zbojník predáva domy
Ondro Jánošík na susednom laze kýva rukou.

"No, Jurko náš bol hrdina, ale akože dopadol," hovorí. Oči sa mu usmievajú pýchou iba do chvíle, kým nezistí, že má do činenia s novinárom.

"Nemám záujem o posmech," hovorí jednoznačne. Chvíľku trvá, kým sa zasa rozhovorí. Ondro žije v obrovskom dome. Iba so svojou mamou. Ostatní Jánošíkovci z tohto lazu odišli. Jeho synovec Juraj Jánošík žije v Bielom potoku, druhý Juraj Jánošík zase v Ivanke pri Dunaji. Nikto nemá záujem zostať na laze, domorodcov je tu málo.

"Jánošíkovci v Terchovej vymierajú alebo sa rozutekali po svete," lamentuje aj tento Jánošík. "Ich domy teraz kupujú bohatí ľudia z celého Slovenska, ba aj z Moravy," rozťahuje zrobené ruky. "Len sa pozrite, všetky chyže sú poskupované," mieri prstom na novučičkú drevenicu za plotom jeho rozľahlého pozemku.

Cena za drevenice je pritom na tunajšie pomery priam veľkopanská: pol druha milióna korún aj viac. Na chalupe takmer nezáleží, skôr na pozemku, na ktorom sa nachádza. V okolí je totiž prekrásna príroda, skvelé podmienky na rozvoj cestovného ruchu. Bohatých záujemcov o drevenice priťahuje do Jánošíkovho kraja aj slávna minulosť zbojníckeho hajtmana.

Hoci potomkovia slávneho Jánošíka predávajú vlastnú minulosť, na svojho rodáka nedajú dopustiť zlého slova. Kto sa opováži Jurka zosmiešniť alebo, nedajbože, ukradnúť, môže v Terchovej ľahko prísť aj k úrazu. Pritom ani nemusí tvrdiť, že zbojník Jurko bol poľský Žid.

Začali to štúrovci
Na rodnom laze chýrneho hôrneho šuhaja stále chýba pamätná izba národného hrdinu. Možno prostriedky na jej výstavbu poskytne sám premiér Robert Fico. Nič, čo by pripomínalo život najslávnejšieho karpatského zbojníka, sa síce nezachovalo, ale v pamätnej izbe by mohli podľa jej propagátorov napríklad ponúkať tunajšie jedlá, figúrky zbojníkov, valašky - propagovať krajinu. "Problém je v tom, že v čase, keď Jánošík žil, ešte nebol populárny," vysvetľuje 80-ročný Vladimír Križo, jeden z miestnych znalcov života slovenského zbojníka. Preto sa nič nezachovalo, čo by ho pripomínalo súčasníkom. "Bol zbojník, nikto sa vtedy nesnažil zachovať si jeho šabľu alebo legendárnu valašku, s ktorou zbíjal, nikto ho nestihol namaľovať," pokračuje Križo. Aj preto sa v Terchovej možno stretnúť s rôznymi podobami Jánošíka. Na obraze, ktorý zdobí Obecný úrad v Terchovej, je hrdina čierny ako žúžoľ. Na inej kresbe mu spod širokého klobúka trčia plavé vrkoče.

"Všetko závisí od fantázie maliara, ktorý ho maľuje," vysvetľuje Križo.

O zbojníkovi Jurkovi ako o národnom hrdinovi sa začalo hovoriť približne o sto rokov po jeho smrti. S veľkou obľubou mu pripisovali hrdinstvá najmä štúrovci, ale aj komunisti. Romantické predstavy básnikov či filmy živiace legendu, bohužiaľ, nedokázali vzbudiť záujem o skutočné rodisko najslávnejšieho slovenského hrdinu a zachrániť ho od skazy.

"Ako ho mali zachovať?" pýta sa Križo. "Existovalo niekoľko projektov, ľudia sa na nich nabalili a potom zmizli."

"Možno pomôžu prostriedky z eurofondov," myslí si Ladislav Cingel, starosta Dunajskej Lužnej. Predkovia tohto muža sa presťahovali z Terchovej na Žitný ostrov po druhej svetovej vojne, so svojimi rodákmi však nikdy nestratil kontakt. Starosta sa, tak ako každý Terchovčan, považuje za potomka Juraja Jánošíka a na svoj kraj nedá dopusti. Podľa neho by mali rodáci v Jánošíkovom rodisku vybudovať ľudový skanzen. Problémom je, že "terchovské lazy sa už panštia" a sťahujú sa tam neznámi ľudia.

Jánošíkovci sú však radšej alergickí na tých, ktorí im Jánošíka berú verbálne. Za pôvod či dobré meno svojho hrdinu sú ochotní sa aj pobiť. Terchovčania odmietajú, že by Jánošík mohol byť napríklad Poliak. Znalec Jánošíka Vladimír Križo je ochotný pripustiť, že mu môže v žilách kolovať aj poľská krv, keďže Terchovčania si brali za manželky Poľky. "Narodil sa však jednoznačne na Slovensku," prízvukuje.

Zlatokopi v kurze
V Terchovej majú oveľa radšej hľadačov pokladov ako posmeškárov. Zlatokopi sa z času na čas objavia v Jánošíkovom kraji ešte aj dnes. Láka ich Jánošíkovo zlato. Malo by byť ukryté v útrobách vrchu Veľký Rozsustec alebo pri strome, ktorý mal v kmeni vyrezanú dlaň. A tak hľadajú. Vraj z posledných troch zlatokopov sa vrátili z vrchu len dvaja, jeden zostal uväznený v podzemí. Jánošík sa mu pomstil za chamtivosť.

Do Terchovej prichádzajú často aj hľadači historických zbraní. Majitelia súkromných zbierok sú totiž pripravení zaplatiť lákavé sumy. Hľadači preto snoria v okolitých lesoch, vypytujú sa ľudí. Vo všeobecnosti sa verí, že hôrny chlapec poskrýval zbrane na rôznych miestach - ako kuruc totiž pochopil, že pod vedením šľachty si slobodu jeho rodáci nikdy nevydobyjú a údajne pripravoval výzbroj pre vlastnú armádu.

Vladimír Križo si myslí, že zbrane i poklady sú iba výmyslom. "Žiadny poklad sa tu neskrýva, to je vylúčené," hovorí s rozčúlením v hlase. Hnevá sa tiež na názvy miestnych hoteloch, najviac na Montánu a Gold.

"Kto to kedy videl, v Jánošíkovom kraji a takéto niečo, veď to je urážka národa," rozčuľuje sa.

Večer sedíme s Vladimírov Križom v jeho dome. Pre neho je Jánošík viac ako posvätný. Niečo ako hrdina slovenského národa, symbol sociálnej revolty a odboja, ktorý nemal v láske pánov a páni jeho.

"Nebol to obyčajný zbojník túžiaci po bohatstve, dal sa na zboj, aby sa pánom pomstil za skrivodlivosť, a riskoval pri tom vlastný život," hovorí vážne.

Toto nie je iba Križov názor. Všetci Terchovčania rozmýšľajú o svojom rodákovi rovnako. Martin Korch, hovorca Prezídia Policajného zboru SR, si však myslí, že ak by hrdina Juraj Jánošík žil v dnešnej dobe, išlo by celkom určite o medzinárodne hľadaného zločinca. Za svoje "hrdinstvo" by mu dokonca hrozilo doživotné väzenie.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.