18.07.2008, 00:00

Justičná vražda partizánskeho veliteľa

Viliam Žingor pred národným súdom.

Je sobota 21. októbra 1950, niekoľko minút po 13. hodine. Z krátkej porady sa do súdnej siene Štátneho súdu v Bratislave vracia senát, ktorý má rozhodnúť o vine či nevine "členov vlastizradnej a vyzvedačskej skupiny Viliama Žingora“. Jeho predseda Karol Bedrna vynáša nad obžalovanými rozsudok: "...V mene republiky! ... Viliam Žingor - trest smrti... Samuel Bibza - trest smrti... Ladislav Nosák - trest smrti...“
Zvyšní piati obišli o čosi "lepšie“. Dvaja z nich, Jozef Kubík a Alexander Pavlis, dostali "len“ doživotie, Jozef Hrušák 25, Ján Lichner 17 a jediná žena v procese Elena Bulubášová 12 rokov. A z čoho boli vlastne obvinení? Podľa žaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave sa "pokúsili zničiť ľudovodemokratické zriadenie“, "organizovali branné a pomocné sily“, "spolčili sa... v úmysle vyzvedať štátne tajomstvo a vyzradiť ho cudzej moci“, čím spáchali "zločin velezrady“ a "vyzvedačstva“.

[[{"type":"hn-image","fid":"49930"}]]

Bývalý straník
Proces proti Viliamovi Žingorovi a spol. bol jedným z prvých politických monsterprocesov na Slovensku, ktorý sa konal po tom, čo vo februári 1948 získali moc v štáte komunisti. Bol pripravovaný podľa šablóny, ktorú dostali noví mocipáni z Moskvy. Podstatná nebola vina obvinených, ale politické využitie procesu. Išlo o dobre zinscenované divadlo, ktorým sa mala širokej verejnosti dokázať platnosť teórie o "zostrujúcom sa triednom boji“ a nebezpečenstve zo strany západných "imperialistov a ich domácich pomáhačov“.
Bývalý partizánsky veliteľ genmjr. Viliam Žingor, ktorý počas SNP velil II. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika, si svoj ortieľ podpísal ešte pred komunistickým prevratom. V roku 1945 vstúpil do KSS a v SNR bol i jej poslancom. Ako organizátorovi a funkcionárovi Zväzu slovenských partizánov sa mu aspoň spočiatku zdalo, že táto strana má najbližšie k partizánom a zároveň v nej videl silu, ktorá naplní jeho idealistické predstavy o spravodlivej spoločnosti.
Postupne sa mu však jej politika prestávala páčiť, čo nakoniec v júli 1947 viedlo k vystúpeniu z jej radov. K jeho konečnému rozhodnutiu mu pravdepodobne dopomohol i rozhovor s ministrom zahraničných vecí Janom Masarykom (syn prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka), ktorý často navštevoval Bystričku, Žingorovu rodnú obec.
Na ich rozhovor spomína v knihe Pavla Dvořáka: Kto zabil Viliama Žingora? jeden z pamätníkov takto: "Jan Masaryk, ktorý sa rád rozprával s dedinčanmi a svojich vrstovníkov pokladal za seberovných kamarátov, sa pri stole dostal do debaty s V. Žingorom. Pretože vážny rozhovor ostatní účastníci rušili, pobral sa Masaryk, Žingor a ďalší do Martina k profesorovi Jeršovovi, kde debatovali až do rána. O čom hovorili, presne neviem, ale pamätám si dobre, že Vilo Žingor zmenil politické názory a z komunistickej strany potom vystúpil.“
[[{"type":"hn-image","fid":"49931"}]]

V horách
Po komunistickom prevrate bol Žingor pozbavený mandátu poslanca SNR a prišiel i o miesto správcu štátneho majetku v Petržalke. V tomto kritickom čase sa zmenili i jeho rodinné pomery. V lete 1948 odišiel od manželky a začal žiť s Elenou Lamošovou. V existenčnej núdzi sa nakoniec utiahli do Račkovej doliny na chatu jedného z bojových druhov z Povstania. Toto rozhodnutie zohralo neskôr kľúčovú úlohu pri vykonštruovaní obvinení proti Žingorovi. Medzi ľuďmi sa totiž rozchýrila správa, že Žingor odišiel "do hôr“, čo v ponímaní ŠtB znamenalo prípravu na ozbrojený odpor proti komunistickému režimu. V skutočnosti ich do hôr vyhnali existenčné podmienky, ako vo svojich spomienkach, zachytených v knihe Pavla Dvořáka, uvádza E. Lamošová: "Boli sme štvaní ako divá zver. Nechceli sme iné ako sa skryť.“
Kruh okolo Žingora sa začal uzatvárať v júni 1949, keď Štátna bezpečnosť prijala rozhodnutie (jeho autorom bol podplukovník Teodor Baláž), že na neho nasadí agentov, ktorí sa mali infiltrovať medzi jeho známych. Úlohou agentov nebolo len informovať o tom, čo sa medzi žingorovcami deje, ale ich aj navádzať na trestnú činnosť. Niektorí na tieto provokácie naleteli, samotný Žingor bol však opatrný a rôznym ponukám a návrhom z ich strany nedôveroval. O jeho ostražitosti svedčí aj to, že ŠtB do poslednej chvíle nevedela, kde sa vlastne Žingor nachádza. Za rodinou i známymi síce chodieval, ale o mieste svojho pobytu sa nevyjadroval.
Jeseň 1949 bola pre Viliama Žingora a jeho známych (ale aj viacerých, ktorých osobne vôbec nepoznal) osudnou. Realizácia akcie "Turiec“, teda likvidácia údajnej protištátnej skupiny na čele so Žingorom, sa začala v stredu 23. novembra. Posilnená Štátna bezpečnosť v Martine a Žiline rozbehla zatýkanie a domové prehliadky vo veľkom. Už 24. novembra sa v rukách eštebákov ocitlo 35 ľudí. Zatiaľ medzi nimi Žingor nebol, pretože ŠtB stále nevedela, kde sa presne zdržuje. K odhaleniu miesta jeho pobytu jej dopomohol až agent pod krycím menom Teplice, nasadený po výsluchoch prvých zaistených. Na stopu ho zaviedla nič netušiaca dcéra pôrodnej baby, ktorá bola pri nedávnom pôrode Lamošovej dvojičiek.

V rukách eštebákov
Viliam Žingor bol zatknutý v nedeľu 27. novembra 1949. Vracal sa práve z Harichovej chaty, kam chodieval s obedárom po jedlo, keď zbadal blížiace sa komando príslušníkov ZNB, ktoré tvorilo asi 40 mužov. V tom čase býval s Elenou Lamošovou a jej troma deťmi v neďalekej Oravcovej horárni. O pár minút nato do nej vtrhli ozbrojenci. Žingor sa medzitým schoval v kôlni.
Na dramatické okamihy policajného prepadu neskôr spomína Elena Lamošová takto: "Zrazu sa rozleteli dvere a s hrmotom narazili na skriňu. Do izby sa vrútili chlapi v kožených kabátoch a bez slova rozhadzovali postele, kutrali sa v skrini, liezli do komôr, dokorán otvárali okná. To ma prebralo: - Čo bláznite, nevidíte, že tu ležia malé deti s holými hlavami? Chytili ma, sácali a triasli: - Ty cundra! Povedz, kde je Vilo? - Vilo tu nie je, je v Turci... Usilujem sa vyslobodiť z lopatovitých rúk, aby som mohla deťom zakryť hlavičky, ale kdeže! Jednému sa vytrhnem a ďalší traja ma myksovali, až sa mi hlava triasla...“
Po tom, čo surovo odsotili jej syna Ľubora brániaceho matku, ju vyvliekli do humna, kde začali bodákmi bodať do sena so slovami: "Tu je ten tvoj frajer, veď my ti ho na bodáku podáme!“ Keď sa im ho nepodarilo nájsť, vytiahli zápalky, že humno aj s Lamošovou zapália: "Zamkli ma, ale ja som bola pokojná. Veď Vila neupálite, keď tu nie je!“ Nakoniec pri prehliadke celého objektu našli i Žingora (o čom však Lamošová nevedela). Voči toľkej presile a bez zbrane odpor nekládol.
Žingor v rukách slovenských eštebákov veľmi dlho nezostal, 8. decembra bol eskortovaný do Prahy. Medzitým bolo v súvislosti s prípadom "Turiec“ zaistených už 77 osôb. Pri prvých výpovediach Žingor ešte vypovedal ako nezlomený človek. Až v neskorších zápisniciach začal hovoriť jazykom vyšetrovateľov, ktorý z neho potrebné odpovede vymlátili.

[[{"type":"hn-image","fid":"49932"}]]

Väzba
V procese s Viliamom Žingorom sa odzrkadlila i roztržka medzi Stalinom a Titom. Aj u nás sa totiž začal pohon na tzv. titoistov. K ohrozeným skupinám patrili partizáni, pretože Titova moc v Juhoslávii bola postavená práve na tejto sile. Žingor ako bývalý partizánsky veliteľ a funkcionár Zväzu slovenských partizánov im do tejto šablóny celkom dobre zapadal. V dodatkoch k výpovediam ho nútili, aby sa vyjadroval o Titovi a jeho politike. V jednej zo zápisníc uviedol, že schvaľoval Titovu politiku a predstavoval si, že chce vytvoriť vlastný socializmus. Český zapisovateľ pri výpovedi zaznamenal Žingorove slová, že "Toto mně velmi vyhovovalo, neboť jsem k němu měl bližší vztah jako partizán“. Každá z takýchto a podobných viet bola neskôr pri procese dôsledne využitá proti Žingorovi. Príznačné bolo, že protititovská hystéria sa nakoniec dotkla i exponovaných príslušníkov ŠtB. Niektorí dokonca skončili na šibenici. Mlyn, ktorí pomáhali roztáčať, nakoniec zomlel aj ich.
V polovicu roku 1950 sa vo väzbe v súvislosti s prípadom Viliama Žingora ocitlo už 142 osôb. Celú vec bolo treba uzavrieť a pripraviť scenár pre politický proces. Do Bratislavy prišla kontrola z pražského ministerstva vnútra. Bratislavský vyšetrovateľ Matkovčík ubezpečoval svojich českých kolegov, že všetko je na najlepšej ceste a bez akýchkoľvek škrupúľ dodával, že 23 osôb bude odsúdených na trest smrti. V správe zo svojej bratislavskej cesty uvádzali pražskí vyšetrovatelia, že "soudruzi vidí především tresty smrti, ale přitom nezapomínají na to, jak důkladně je proces třeba připravit, aby vyznel presvědčivě“.
Medzitým pokračovalo i vyšetrovanie Viliama Žingora, ktorý sa nachádzal v Prahe. Koncom júla 1950 to bol už úplne zlomený človek, a tak nečudo, že podpísal takmer 40-stranovú zápisnicu, ktorej absurdnosť miestami vyznievala až groteskne: "V prvé řadě jsem si plně vědom zločinů, kterých jsem se dopustil proti slovenskému pracujícímu lidu a proti dělnické třídě, celé Československé republice. Svým rozeštvávaním slovenského lidu jsem nepřispěl solidaritě pracujíciho lidu na celém světě. Dnes, po určité době, kterou jsem prožil ve vyšetřovací vazbě, kde jsem měl možnost studovat leninské spisy, kde jsem měl též možnost v diskusi se svými referenty si ujasňovat problematiku lidské společnosti, dochádzím k názoru, že všechno to, čeho jsem se dopustil, se těžko obhajuje a že se obhájit nedá.“

Obžalovaný, vstaňte!
V septembri 1950 bol Žingor prevezený na Slovensko do Leopoldova, kde sa sústreďovali osoby vybrané do hlavného súdneho procesu. Dôkazom toho, akým spôsobom sa zaobchádzalo s väzňami a ako vznikali ich výpovede, je správa Bohumila Doubeka z pražského ministerstva národnej bezpečnosti, ktorý preveroval stav vyšetrovania: "Většina obviněných byla při výslechu bita, ale nezdá se, žeby této skutečnosti při výslechu použili“. Hlavné pojednávanie sa malo uskutočniť pred Štátnym súdom v Bratislave, hoci pôvodne sa uvažovalo o Martine (upustilo sa od toho kvôli problémom so zabezpečením miesta). Zúčastniť sa na ňom mali úderníci z tovární z celého Slovenska, ktorých výber mali urobiť krajské sekretariáty KSS. Išlo o tzv. organizovanú verejnosť.
Niekoľko dní pred začiatkom procesu vydala ŠtB smernicu pre prokurátora. V nej bolo uvedené, ktorých vecí sa nemá dotýkať a ktoré rozvádzať. Štátna bezpečnosť určovala aj to, aké otázky môže a nemôže položiť senát: "Může mu býti uložena otázka, jak s ním bylo zacházeno? Ne!!!“ Zároveň ŠtB pozorovala správanie obžalovaných po doručení obžaloby. Malo sa tým predísť prípadným komplikáciám pred súdom. Zo záznamu urobeného tri dni pred začiatkom procesu sa dozvedáme, že Žingor s ňou súhlasí, len sa pozastavil nad tým, že je stíhaný za velezradu, pričom poznamenal, že ho čaká povraz.
Súdny proces s Viliamom Žingorom a spol. prebiehal v dňoch 19. - 21. októbra 1950. Fyzicky i psychicky zlomení obvinení odrecitovali pred súdom naučené texty absurdného sebaobviňovania, a tak mohol byť vynesený dopredu pripravený rozsudok. Dráma bola dovŕšená. Bývalý partizánsky veliteľ Viliam Žingor bol popravený o necelé dva mesiace nato 18. decembra 1950.
Počas obrodného procesu v apríli 1968 bol v Banskej Bystrici rehabilitačný súd, ktorý dokázal nevinu odsúdených. Rehabilitácia však bola zabrzdená nástupom normalizácie. Členovia rodín odsúdených boli i naďalej považovaní za nepriateľov štátu. Občiansky i politicky bol Viliam Žingor očistený až po novembri 1989. Posmrtne ho povýšili na generála a na jeho dome v Bystričke mu bola odhalená pamätná tabuľa.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.