14.02.2017, 17:08

Mário je 11 rokov v bdelej kóme. Štát dáva na opateru almužnu, hovorí mama

Pred jedenástimi rokmi mal mladý Mário Hulík, veľa životných plánov. V okamihu mu ich však vzala autonehoda. Ako žije on, jeho rodina a opatrovatelia na Slovensku, čítajte v stredu v HN.

Mário je 11 rokov v bdelej kóme. Štát dáva na opateru almužnu, hovorí mama
Zdroj: archív

Doktori nedávali Máriovi nádej. Rodina to však videla inak. Verila, že to zvládne. A on skutočne prežil. Jeho zdravotný stav sa po pár dňoch stabilizoval, ale diagnóza bola krutá – bdelá kóma, teda stav, keď má človek – ľudovo povedané – otvorené oči, ale nie je schopný štandardne vnímať okolie či reagovať.

Život naruby
„Dovtedy by mi ani v najhoršom sne nenapadlo, že by sa naša rodina mohla ocitnúť v takejto situácii,“ spomína Máriova sestra Michaela Hulíková. Život rodiny v malej obci neďaleko Trnavy sa prevrátil naruby. Mama musela nechať zamestnanie, Michaela si prispôsobila pracovný aj osobný život tak, aby mohla podporovať brata a rodičov. Tým viac, že otec dochádzal za prácou do zahraničia.

Rodičia aj sestra sa pomaly spamätávali zo šoku. Po piatich mesiacoch strávených na ARO v trnavskej nemocnici si zobrali Mária do domácej starostlivosti. Nik netušil, čím všetkým si budú musieť prejsť. Na Slovensku špeciálne poradenstvo v tomto smere nebolo. Rodina preto začala pátrať po informáciách, ako sa o osobu v bdelej kóme starať, ako rehabilitovať. Prvé dni doma s ťažko postihnutým pacientom boli tvrdé. „Báli sme sa, aby sme mu neublížili. V nemocnici dýchal cez tracheostomu, pred prepustením mu ju vytiahli. Doma sme cez noc boli pri ňom a trnuli, aby sa neudusil. Báli sme sa, či to udýcha...“

160 eur za celodennú prácu 
Všetci si postupne zvykli veci prispôsobiť 24-hodinovej opatere a rehabilitácii. Ak by dali Mária do sociálneho zariadenia, sú presvedčení, že dnes už medzi nimi nie je. Opateru zosobňuje najmä mama. Stará sa o syna už jedenásty rok vodne i v noci. „Mama nemá možnosť chodiť do práce, má len opatrovateľský príspevok,“ vysvetľuje Michaela a dodáva: „Od štátu má 160 eur mesačne. Je to smiešny príspevok za prácu, ktorú robí bez nároku na odpočinok a dovolenku.“

Michaela podotýka, že naproti tomu starostlivosť o pacienta v sociálnom zariadení vychádza štát na stovky eur. „Pacient tam pritom nedostane takú stopercentnú starostlivosť ako v rodinnom prostredí, kde má aj psychickú podporu a lásku, čo je pre napredovanie veľmi dôležité.“ Všetci, ktorí opatrujú svojich blízkych, si podľa nej zaslúžia viac než almužnu, ktorá nepokryje ani ich základné životné potreby.
Mama podľa nej obetovala Máriovi svoj život. „Ale jej sa to vracia, keď vidí, ako on napreduje.“

Príbeh Mária môžete dočítať v stredajších Hospodárskych novinách.  

V trojstranovej špeciálnej prílohe vám tiež povieme, ako sa štát stará o opatrovateľov, či osobných asistentov ťažko zdravotne postihnutých ľudí.  

Opatrovateľom zdravotne postihnutých ľudí pridal štát v tomto roku mesačne 27 eur.

Príspevok, ktorý dostávajú, je však stále nižší ako minimálna mzda. Neziskovky, ktoré pomáhajú hendikepovaným, nie sú s tým spokojné a niektoré spisujú aj petície.

Ministerstvo práce chce podmienky pre opatrovanie a osobnú asistenciu zlepšovať. Avizuje prípravu nového zákona.  

Aj o tom viac v stredajšej prílohe HN EXPERT denníka Hospodárske noviny. 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.